- Pokles kňazov a seminaristov ohrozuje budúcnosť Cirkvi a jej misiu.
- Progresivizmus bráni autentickej kňazskej formácii a vedie k duchovnej sterilite.
- Druhý vatikánsky koncil vyžaduje správnu interpretáciu a návrat k tradičným hodnotám.
- Heterogenita a zmeny v Cirkvi sú nebezpečné a vedú k rozdeleniu.
Poznámka redaktora: Toto je prvá časť viacdielneho seriálu, ktorý sa zaoberá poklesom počtu katolíckych kňazov a seminaristov na celom svete.
Pri mnohých príležitostiach som poukázal na kľúčovú otázku pre Cirkev: formáciu kandidátov na kňazstvo. Dnes sa jej opäť venujem, samozrejme, bez nároku, že by som týmito článkami túto tému vyčerpal. A robím tak pri príležitosti 20. výročia odchodu svätého Jána Pavla II, ktorý tajne študoval na kňaza kvôli nacizmu a komunizmu, ktoré pustošili jeho rodné Poľsko, a ktorý ako pápež spolu s vtedajším kardinálom Josephom Ratzingerom - neskôr jeho nástupcom Benediktom XVI - urobil tak veľa, aby čiastočne napravil chaos pokoncilového obdobia.
Znepokojujúci je pokles počtu kňazov - podľa oficiálnych údajov Svätej stolice ich bude v roku 2023 na celom svete 406 996, čo je o 734 menej ako v roku 2022. Rovnako ako voľný pád počtu seminaristov: podľa tých istých vatikánskych štatistík od roku 2012 dochádza k ich neustálemu poklesu a zo 108 481 v roku 2022 klesol na 106 495 v roku 2023. Na druhej strane sa počet biskupov zvýšil z 5 353 v roku 2022 na 5 430 v roku 2023. V zhone Ríma “dať všetko do poriadku” pre nadchádzajúce časy sa naďalej menujú vtáky rovnakého peria. Zdá sa, že sterilita typická pre progresivizmus, pokiaľ ide o kňazské povolania, sa nevzťahuje na biskupské povolania. Najmä ak - napriek vytrvalej kritike “karierizmu” - pochádzajú od známych “horolezcov.”
Vstúpil som do Metropolitného seminára Nepoškvrneného počatia v arcidiecéze Buenos Aires počas zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu. Ešte ako mladému kňazovi mi bola zverená organizácia diecézneho seminára San Miguel na predmestí Buenos Aires a desať rokov som bol jeho rektorom. Odišiel som odtiaľ, keď ma svätý Ján Pavol II. vymenoval za pomocného biskupa nezabudnuteľného kardinála Antonia Quarracina v Buenos Aires.
Ako koadjútor a potom ako arcibiskup La Platy som každý týždeň navštevoval hlavný seminár svätého Jozefa; v sobotu som ponúkol konferenciu a potom som celebroval svätú omšu. Na týchto diskusiách som v priebehu roka vysvetľoval Presbyterorum ordinis, dekrét o živote a službe kňazov. Urobil som to dvakrát počas rozsiahleho 20-ročného obdobia služby v arcidiecéze.
Vždy som trávil prázdniny vo februári so seminaristami vo vidieckom dome San Ramon v Tandile, takže som mal čas dlho sa rozprávať s každým z nich. Počas roka som bol navyše na ich žiadosť k dispozícii, kedykoľvek ma chceli alebo potrebovali vidieť. Ako profesor na Teologickej fakulte Pápežskej katolíckej univerzity v Argentíne som mal možnosť zaoberať sa kandidátmi kňazstva z rôznych diecéz, ktorí tam študovali. Podrobne som študoval spomínaný koncilový dokument, ako aj Optatam totius, dekrét o kňazskej formácii.
Svoju osobnú minulosť spomínam preto, lebo dôkladná reflexia a rozmanité skúsenosti mi v tomto období môjho života umožňujú pokúsiť sa o syntézu o kňazskej formácii podľa Druhého vatikánskeho koncilu a s výhľadom do budúcnosti navrhnúť spôsoby, ako prekonať našu súčasnú krízu povolaní.
Táto práca obsahuje kritiku predlžovania takzvaného “ducha koncilu” v súčasnej realite Cirkvi, ktorá v súčasnosti prežíva jedno zo svojich najťažších období. Potvrdenie tohto úsudku som dostal v Deň je už ďaleko strávený od kardinála Roberta Saraha, milosrdného bývalého prefekta Dikastéria pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Je to dielo neobyčajne jasné, úprimné a odvážne.
Nadej vždy zahŕňa určitú dávku radosti, ale ak je autenticky teologická, zahŕňa aj jasnosť argumentácie, realizmus a slzy. Útrpná modlitba starého Izraela je aj modlitbou nového Izraela: “Prečo si rozbil jeho živé ploty, aby ho všetci, čo idú okolo, mohli vyplieniť? … Vyrúbali ho, zapálili” (Ž 79, 12. 16). Vinohrad, tajomne spustošený s dovolením Božej prozreteľnosti, je Kristova Cirkev. Okrem toho podľa učenia evanjelia pastoračná funkcia zahŕňa ťažkú a nebezpečnú úlohu odháňať vlkov od stáda; je zlou stratégiou snažiť sa s nimi priateliť alebo, čo je horšie, kŕmiť ich.
Podľa môjho názoru Druhý vatikánsky koncil zahŕňa tri fenomény, ktoré sa často zamieňajú na úkor správnej interpretácie. Prvým je globálne posudzovaná historická udalosť: jeho zvolanie Jánom XXIII, následná príprava, práca komisií, ktoré vypracovali osnovy, ktoré mali byť navrhnuté koncilovým otcom, vývoj diskusií v Bazilike svätého Petra’, kontrast medzi rôznymi teologickými a pastoračnými postojmi, zásahy Pavla VI. a záver.
Bude potrebné vziať do úvahy predovšetkým dokumenty schválené týmto koncilom, ktoré mali byť pastoračné a nie dogmatické, a návrh na obnovu Cirkvi – aggiornamento, ako sa vtedy hovorilo ad nauseam – ako aj jej prijatie a uplatňovanie reforiem, o ktorých rozhodla Svätá stolica. Aggiornamento znamená “aktualizácia” – to bolo zámerom zhromaždenia, ako to bolo mnohokrát v dejinách Cirkvi.
Druhý rozmer dávajú samotné koncilové dokumenty. Prísne vzaté, to je koncil, pričom treba mať na pamäti – trvám na tom – že sa definoval ako pastoračný a nie dogmatický, hoci dogmatická problematika v jeho konštitúciách a iných prijatých magistériálnych žánroch nechýbala, najmä v doktríne, ktorá bola predtým ustanovená. Teológia koncilu prirodzene odráža teológiu 20. storočia a hnutia biblickej, liturgickej, teologickej a duchovnej obnovy, ktoré navrhovali “návrat k prameňom” s početnými iniciatívami a rôznymi publikáciami. Schválené dokumenty treba odlišovať od následných dispozícií Svätej stolice na uskutočnenie reforiem. Čo sa týka témy kňazskej formácie, existuje množstvo pokoncilových právnych predpisov, ako aj vyjadrení najvyšších pápežov v encyklikách, homíliách a katechézach.
Ke dvom identitám, ktoré som pripísal Druhému vatikánskemu koncilu, existuje ešte niečo, čo sa zvykne nazývať “duch koncilu”, tu beriem tento výraz ako pejoratívny. Toto označenie sa už takmer prestalo používať, ale pol storočia bolo zástavou progresivizmu, všetkej doktrinálnej a praktickej svojvôle, ktorá otvárala bolestivé rany rozdelenia v cirkevnom tele, vyjadrovala alebo maskovala rozkoly, ktoré menili kontinuitu života odrážajúcu sa v homogénnom vývoji katolíckej pravdy, ktorá musí vždy postupovať “in eodem scilicet dogmate, eodem sensu, eademque sententia” (“v tej istej dogme, v tom istom zmysle a v tom istom úsudku”) ako zlaté pravidlo každej autentickej obnovy, ako o tom hovorí sv. Vincent z Lérins vyjadril vo svojom Commonitorium. Heterogenita, čiže zmena, je omyl a napokon heréza.
Ako na mnohých iných križovatkách svojich dejín, ktoré už doviedli do tretieho tisícročia, Kristova Cirkev smeruje k druhému príchodu Pána, utešovaná Duchom Svätým, vedená svojimi pastiermi a neustálym svedectvom svätých: mučeníkov, vyznávačov a panien.
Pokračovanie v 2. časti…