Umučenie matky Makabejcov a spojenie s Pannou Máriou Bolestnou

V mnohých meditáciách o Bolestnej Panne Márii sa zdôrazňuje utrpenie, ktoré znášala pod krížom. 

Napr. vynikajúca publikácia Praktické meditácie na každý deň v roku ponúka nasledujúcu paralelu ako spôsob pochopenia utrpenia Panny Márie’:  

Aby sme do istej miery pochopili, ako veľmi trpí, musíme si predstaviť matku, najcitlivejšiu z matiek, ktorá nič nemiluje tak veľmi ako svojho syna, svojho jediného syna; tohto Syna, najväčšieho z ľudských detí, je nútená vidieť zomierať v rozkvete svojich dní, nie prirodzenou smrťou, ale rukou kata, obklopeného rozzúreným davom, pribitého zaživa na kríži, po tom, čo bol pokrytý ranami od hlavy až po päty, korunovaného tŕním; pozerať sa, ako tri dlhé hodiny zápasí so smrťou, bez toho, aby mohla čo i len trochu utíšiť jeho agóniu!  Trpela niekedy matka takým mučeníctvom?"

Aj keď anonymný jezuita ide vo svojej meditácii ďalej, niekedy sa nám môže zdať, že naše úvahy sa tu zastavujú. Rozjímame o Panne Márii vo svetle iných matiek, ktoré poznáme, a predstavujeme si, ako by sa za takýchto okolností cítili ony.  

Ale Sväté písmo nám ponúka pozoruhodnú paralelu: matka siedmich makabejských mučeníkov.

Hrdinstvo makabejskej matky  

Knihy Makabejské rozprávajú o makabejskom povstaní proti kráľovi Antiochovi IV Epifanovi a jeho prenasledovaní židovského národa. Antiochus—často predstavovaný ako predzvesť Antikrista—zaviedol v Judei pohanské obrady a zakázal židovské náboženstvo.   

Počas tohto prenasledovania bolo zatknutých sedem bratov a ich matka, ktorým bolo prikázané porušiť Zákon tým, že jedli bravčové mäso. Keď odmietli, boli mučení a jeden po druhom zabití.  

Najstarší syn zomrel ako prvý: 

Vtedy sa kráľ rozhneval a prikázal rozpáliť panvice a medené kotly: ktoré hneď rozohriali, rozkázal vyťať jazyk tomu, čo prehovoril ako prvý, a keď mu stiahli kožu z hlavy, odťali mu aj končatiny rúk a nôh, pričom sa na to pozerali ostatní jeho bratia a jeho matka. (2 Mach 7, 3-4) 

Ale toto nebola scéna bezmocného náreku. Písmo nám podáva iný obraz: 

[K]eď v nej trpel dlhé muky, ostatní spolu s matkou sa navzájom napomínali, aby zomreli mužne, a hovorili: 

‘Pán Boh sa pozrie na pravdu a bude mať v nás záľubu, ako vyhlásil Mojžiš vo vyznaniach kancionálu; A vo svojich služobníkoch bude mať záľubu.’ ( 2 Mach 7,5-6) 

Každý brat zomiera s odvážnymi vyhláseniami viery a vernosti Božiemu zákonu. Matka sa nesnaží chrániť svojich synov pred smrťou, ale odvážne súhlasí s ich konaním a nabáda ich, aby jej čelili mužne pre Boží zákon:  

‘Neviem, ako ste boli utvorení v mojom lone, lebo som vám nedala ani dych, ani dušu, ani život, ani som nevytvorila údy každého z vás.’

‘Ale Stvoriteľ sveta, ktorý utvoril zrod človeka a ktorý zistil pôvod všetkých, ten vám vo svojom milosrdenstve opäť navráti dych i život, ako teraz opovrhujete sami sebou pre jeho zákony.’ (2 Mach 7,20-23)

Po zabití šiesteho je predvedený najmladší—a tu tyran skúša inú taktiku. V nádeji, že zlomí jeho odhodlanie, mu sľúbi bohatstvo a povýšenie, ak len prestúpi zákon.   

Keď sa mu to nepodarí, obráti sa na matku a prosí ju, aby chlapca presvedčila. Ona súhlasí, že prehovorí—ale len preto, aby posilnila svojho syna v jeho mučeníctve: 

Tak sa k nemu sklonila, vysmievala sa krutému tyranovi a povedala vo svojom jazyku:   

‘Syn môj, zľutuj sa nado mnou, ktorá som ťa deväť mesiacov nosila vo svojom lone, tri roky som ťa dojčila, živila a vychovala až do tohto veku.’

‘Prosím ťa, syn môj, pozri na nebo a na zem a na všetko, čo je v nich, a uváž, že Boh ich stvoril z ničoho, a tiež ľudstvo: preto sa nebudeš báť tohto mučiteľa, ale urobený dôstojným partnerom svojich bratov prijmi smrť, aby som ťa v tejto milosti mohol opäť prijať s tvojimi bratmi.’ 

Kým ešte hovorila tieto slová, mladík povedal:  

‘Pre koho zostávaš? Nebudem poslúchať kráľov príkaz, ale príkaz zákona, ktorý nám dal Mojžiš.’ (2 Mach 7,26-30).  

Jeho syn odpovedá kráľovi spôsobom hodným jeho bratov a matky:  

‘[T]y, podľa Božieho súdu, dostaneš spravodlivý trest za svoju pýchu.’ 

‘Ja však, podobne ako moji bratia, obetujem svoj život a svoje telo za zákony našich otcov: vyzývam Boha, aby bol nášmu národu rýchlo milostivý a aby si mučením a ranami vyznal, že on jediný je Boh.’

‘Ale vo mne a v mojich bratoch prestane hnev Všemohúceho, ktorý sa spravodlivo zniesol na celý náš národ.’ (2 Mach 7,36-38) 

Po jeho smrti Písmo hovorí jednoducho:  

Najnovšie bola strávená aj matka. (v. 41) 

Sväté písmo’odsudzuje matku  

Potom prichádza konečný verdikt nad touto výnimočnou ženou:  

Tu matku bolo treba nadovšetko obdivovať a hodno si ju zapamätať od dobrých ľudí, ktorí videli, ako jej v priebehu jedného dňa zabili sedem synov, a znášala to s dobrou odvahou pre nádej, ktorú mala v Boha: a každého z nich statočne napomínala svojím vlastným jazykom, plná múdrosti, a spojila mužské srdce so ženským myslením. (2 Mach 7,20-1) 

Najpozoruhodnejšie na tomto rozprávaní je, že matka nebola len pozorovateľkou toho, ako jej synovia boli pred jej očami zabíjaní.   

Jej synovia boli statoční a boli pripravení radšej znášať muky a smrť pre Božiu&nbspslávu, než by neposlúchli jeho vôľu ktorej boli oddaní viac než vlastnému životu. Ich matka v tom súhlasila, súhlasila a povzbudzovala ich.  

Posledný syn obetoval svoj život práve ako zmiernu obetu Bohu, veriac, že ho dostane späť pri zmŕtvychvstaní a že táto obeta zmierni spravodlivý Boží hnev: a urobil tak na radu a povzbudenie svojej matky’a zároveň ich povzbudil.  

Naša Pani stála pri úpätí kríža 

Táto odvaha matky’vrhá do ostrejšieho svetla naše vlastné predpoklady o Bolestnej Panne Márii. Vedie nás k otázke: 

Sporne nie. Jediný spôsob, ako by sme si mohli myslieť takéto veci, je predpokladať, že Panna Mária nevedela, čo sa deje—pričom už pred zvestovaním vedela, že Kristus bude musieť trpieť a zomrieť, aby vykúpil ľudstvo. Anonymný jezuitský spisovateľ nám hovorí:  

[W]eľmi pravdivo môžeme povedať, že toto mučeníctvo znášala tridsaťtri rokov, keď do najmenších podrobností vedela o všetkom, čo ju čaká od hodiny Simeonovho’proroctva.  

Vedela, že Kalvária bola dôvodom, prečo sa Kristus narodil, a vedela, že predstavuje najväčšiu obeť, akú kedy priniesla Bohu, a víťazstvo jej Syna nad všetkými silami zla. 

Tradícia nám tiež hovorí, že nielenže dokonale chápala Písmo, ale že bola úzko spojená s hnutiami samotného Najsvätejšieho Srdca.  

Takto môžeme uvažovať o tom, že stála a naozaj stála stála pri úpätí kríža, trpela tak, ako len ona mohla: ale svojou vôľou bola úplne a dokonale spojená s tým, čo robil jej Syn, súhlasila a mlčky ho povzbudzovala v tom, aby sa obetoval Bohu ako obeť za ľudstvo.   

Aj keď sa zdá nanajvýš nepravdepodobné, že by vyslovila niečo podobné ako slová makabejskej matky, zdá sa nemožné, že by jej city a pozitívna zhoda s Božou vôľou mohli byť menšie ako jej—alebo že by jej prítomnosť mohla byť pre jej syna menej povzbudzujúca. 

Paradox pri úpätí kríža 

Možno najväčším zármutkom Panny Márie’nebolo len byť svedkom umučenia, ale súhlasiť s ním a chcieť ho—slobodne, vedome a v jednote so svojím Synom. 

Všetko toto vrhá na Bolestnú Pannu Máriu úplne iné svetlo. Jej bolesti neboli ako bolesti ktorejkoľvek inej matky’. Nevyplývali len z toho, že videla svojho syna trpieť, ale aj z toho, že s týmto utrpením súhlasila a sama chcela, aby dovŕšil svoju obeť, tak ako to chcel on.   

Ani zďaleka nie je ako každá poľutovaniahodná matka, ktorá sa díva na utrpenie svojich detí, je najhorlivejšia, najoddanejšia a najvernejšia zo všetkých jeho nasledovníkov aj keď táto horlivosť sama zvyšovala jej smútok a poskytovala jej nové utrpenia, s ktorými mohla súhlasiť.

Takto ľutujeme jej trápenia, ale zároveň obdivujeme jej odvahu a horlivosť—, ktorá mohla byť pre iných pod krížom nepochopiteľná.

Práve preto ju Cirkev právom uctieva ako Co-Redemptrix: nie ako rovnocennú Vykupiteľovi, ale ako tú, ktorá v dokonalom spojení s ním súhlasila s jeho vykupiteľskou obetou, a tak sa na nej podieľala. Tým, že ho obetovala Otcovi, zjednotila sa s jeho vlastnou obetou a obetovala sa—slobodne, vedome a s plným súhlasom.  

Toto sa nedá povedať o žiadnej inej ľudskej bytosti. Práve vďaka tejto neporovnateľnej horlivosti spolu so svojím Semenom rozdrvila hadovi’hlavu. Toto horlivé priľnutie k jej Synovi je dôvodom, prečo ju vzývame ako tú, ktorá zničila všetky herézy na celom svete. A práve preto ju byzantská tradícia oslavuje ako Vojvodkyňu víťazných zástupov. 

Záver Ctime si jej súhlas  

V slovách otca Luisa de la Palma vidíme toto tajomstvo dovedené do najvyššieho vyjadrenia: Panna Mária oslávila kríž nie napriek svojej bolesti, ale spolu s ňou a dokonca skrze ňu. 

Kto povie, že sa Panna hanbila za svojho Syna, pretože s takou hanbou zomrel na kríži, keď apoštol nenašiel nič iné, čím by sa mohol chváliť, iba týmto samým krížom? Blahoslavená Panna mala navyše o to väčší dôvod sa ním chváliť, že vďaka nemu získala ešte viac milostí a dobrodení ako apoštol.  

Vtedy si, Panna Mária, poznala tajomstvo kríža lepšie ako apoštol, a to aj po zvestovaní a prijatí evanjelia. Ty si si vo svojej veľkej pokore vedela lepšie vážiť Božie milosti a byť za ne vďačná ako ktorékoľvek iné stvorenie, dobre si vedela, že všetky tieto milosti pre teba získal tvoj Syn na kríži. […] 

‘Môj Synu,’ povedala by, ‘kto ti to urobil? Nesťažujem sa, Pane, na tých, čo Ti vzali život, lebo Ty si ho z vlastnej vôle obetoval za nich skrze poslušnosť svojmu večnému Otcovi. Ó, večný Otče, nech je požehnaná Tvoja prozreteľnosť, nech je požehnaná Tvoja štedrosť a Tvoja láska, ktorý si, aby si dal život otrokom, vydal na smrť samého svojho Syna!  

‘Môj Synu, toto boli Tvoje túžby, Tvoje želania sa teraz naplnili. Tieto rany, toto utrpenie, tieto klince a toto kopije, ktoré teraz vidím na Tvojom tele — to všetko si niesol po celý svoj život vo svojom Srdci. Ako si mohol žiť, keď si v ňom musel niesť taký ťažký kríž? […] 

‘[I]keď si sa teda tak prispôsobil vôli svojho Otca, aj ja som sa prispôsobil Tvojej, stačí, že si to chcel, aby som to chcel aj ja, a stačí, že si to cítil, aby som to cítil aj ja. Ó, večný Otče, ktorý máš radosť a uspokojenie z obety svojho tela, ktorú Ti priniesol tento nevinný Baránok, prijmi aj to, čo Ti vo svojom srdci prináša Jeho utrápená Matka, a práve dnes udeľ hojné milosrdenstvo hriešnikom, pretože práve kvôli nim si vykonal takú prísnu spravodlivosť na svojom Synovi.’ 

Takto sa blahoslavená Panna so srdcom preniknutým najostrejším zármutkom ponorila do najvznešenejšieho rozjímania a jej Syn, ktorý sa ešte pred malou chvíľou ako živý obetoval s horiacou láskou na rukách mŕtveho kríža, bol teraz ako mŕtvy uložený v náručí svojej živej Matky. Ona cítila všetky jeho utrpenia a obetovala ich tiež, nakoľko jej to prináležalo, na Božiu česť a spásu ľudí, s celou silou lásky, ktorú jej odovzdal Duch Svätý.  

Tak veľmi sa Bohu páčila tá láska, ktorou sa uprostred toľkých bolestí napínala blahoslavená Panna, aby túžila po vykúpení a spáse ľudského pokolenia, že tak ako sa jej Syn stal prostredníkom a vykupiteľom celého ľudstva, tak sa aj ona stala prostredníčkou a obhajkyňou toho istého.^[1] 

Uctievajme si teda Bolestnú Pannu Máriu nielen ako tú, ktorá trpela, ale aj ako tú, ktorá súhlasila so svojou obetou na Božiu slávu a pre našu spásu. Tým nám ukazuje, ako spojiť naše vlastné utrpenie s jeho—tým, že sa rozhodneme súhlasiť s Božou vôľou, aj keď nás to bude stáť všetko:

Prijmi služobnicu Pána. Nech sa mi stane podľa tvojho slova.