- Kristus je naším jediným Kráľom, ktorého moc je nadprirodzená a legitímna.
- Revolúcia a demokracia ohrozujú Božský poriadok a vedú k chaosu.
- Spása prichádza len skrze Kristov kríž, nie od ľudí či ich moci.
- Pokora a obeta sú kľúčové pre nasledovanie Krista a jeho kráľovstvo.
Nasledujúcu kázeň napísal a uverejnil arcibiskup Carlo Maria Viganò 14. apríla 2025.
REGNAVIT A LIGNO
Homília na druhú pašiovú alebo Kvetnú nedeľu
Exsulta satis, filia Sion;
Jubila, filia Jeruzalem:
ecce rex tuus veniet tibi justus, et salvator:
ipse pauper, et ascendens super asinam
et super pullum filium asinæ.
Zech 9, 9
Škola svätej liturgie cyklicky, rok čo rok, opakuje Tajomstvá Spasiteľovho’života a ukazuje nám ich v trojakom svetle Starého zákona, ktorý ich predznamenal, Nového zákona, ktorý ich napĺňa, a Konca času, ktorý ich vedie späť k ich eschatologickému a večnému rozmeru. Podobne ako koleso voza alebo obežná dráha planéty sa liturgický rok otáča okolo svojej osi, keď sa pohybuje po čoraz širšej dráhe, aby sa s každou otáčkou čoraz viac približoval k poslednému cieľu a v istom zmysle bol jasnejší. Tajomstvá Veľkého týždňa reagujú na tento vysoko pedagogický prístup, pripomínajúc postavy Starého zákona, zjavujúc realitu Nového zákona a postupne riediac hmlu, ktorá zahaluje budúcnosť Cirkvi a celého ľudstva.
V tomto svetle náš Pán’triumfálny vjazd do Jeruzalema, ktorý opakuje kráľovský liturgický obrad Dávidovej’korunovácie (1 Kr 1, 38 - 40), napĺňa Zachariášovo’proroctvo (Zach 9, 9) a anticipuje návrat v sláve najvyššieho Sudcu, keď sa zjaví v deň súdu (Zach 14, 4). Plášte rozprestreté ľudom pri prechode mesiášskeho kráľa, a najmä pozdĺž schodov chrámu (2 Kr 9, 13), tiež odkazujú na nástup na trón a dokonale napĺňajú slová žalmistu: Požehnaný, kto prichádza v mene Pánovom, žehnáme ťa z Pánovho domu. Pán je Boh a osvecuje nás. Slávnostný deň oslávte hustými ratolesťami až po rohy oltára. (Ž 117, 26-27).
V ekonomike spásy sa všetko rekapituluje v Kristovi Kráľovi, v tom, ktorý je Alfa a Omega, Počiatok a Koniec: Heri, hodie et in sæcula. Naša súčasná spoločnosť’mentalita, úzkoprsá vo svojej ignorancii, ktorá ju vytrháva z minulosti a zbavuje budúcnosti, nepripúšťa možnosť oslavovať Kráľa dnes. Netoleruje ju preto, lebo každý panovník, najmä ak je kresťan, pripomína Jediného univerzálneho Kráľa, od ktorého pochádza všetka pozemská moc. Netoleruje ju preto, lebo všetka pozemská monarchia – svetská aj duchovná – je vnútorne v súlade s božským κόσμος [poriadkom], a to až do takej miery, že aj živočíšne tvory organizované v spoločnosti, ako sú včely, majú svoju kráľovnú. Netoleruje ju, pretože kráľovská moc je nevyhnutne božského pôvodu: regnum meum non est de hoc mundo (Jn 18, 36), hovorí Pán Pilátovi, čím nechce povedať, že jeho moc sa nevykonáva nad ľudskými spoločenstvami, ale že pôvod tejto moci je nadprirodzený, a teda vyšší. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji sluhovia by bojovali, aby ma nevydali Židom; ale moje kráľovstvo nie je z tohto sveta (Jn 18, 36).
Preto revolúcia, ktorá je pozemskou realizáciou pekelného χάος [chaosu], zavádza “demokraciu” ako vzor: nie preto, že by nebolo dovolené, aby si ľudia dali režim, v ktorom vládne ľud, ale preto, že práve tým, že vyhlasuje, že ľud je “zvrchovaný”, chce zosadiť z trónu nášho Pána Ježiša Krista, božského Kráľa. A ľud, ktorý si namýšľa, že je pánom seba a svojich osudov, neúprosne končí ako otrok potentátov a tyranských loby, oddaný zlu. Pretože tam, kde nevládne Kristus, prevláda diktatúra satana. Časná moc, ktorá je v poriadku, ktorý chcel Boh, námestníkom jeho moci na zemi, sa po vytrhnutí z jej pôvodu a zvrátení jej konečného cieľa stáva nelegitímnou, pretože sa vykonáva proti Božiemu Majestátu a proti jeho zákonu.
Revolucia vstúpila aj do Katolíckej cirkvi a s ňou aj rúhavá myšlienka, že aj pápežstvo môže byť vo svojej podstate pokrivené, “reinterpretované” – ako pokrytecky radi hovoria bergogliáni – v “synodálnom,” čiže demokratickom kľúči. Všetko to bolo predvídané v textoch Druhého vatikánskeho koncilu, v ktorých neomodernisti, podobne ako tí, čo otravujú studne, vylievali svoje herézy a dovolili, aby ich plynutie času v pravej chvíli vrátilo späť v ich ničivej deštruktívnosti. Kolegialita Lumen gentium nie je ničím iným ako infikovaným semenom bergogliovskej synodality. Uzurpátor, ktorý bezbožne obsadil trón kniežaťa apoštolov, dobre vie, že predpoklady stanovené zrieknutím sa Benedikta XVI. a vytvorením “emeritného pápežstva” mu umožňujú hypotetizovať “prezidenta” pápežstva, ktorý má munus petrinum, a kolégium kardinálov – a kardinálok, prečo nie –, ktorí vykonávajú ministerium. Aj v tomto prípade sa pápežská autorita, oddelená od Krista, večného veľkňaza, stáva nelegitímnou.
Vakantnosť občianskej i cirkevnej autority je opakujúcim sa prvkom v cirkevných dejinách. Keď sa náš Pán vtelil a narodil sa z Márie Presvätej, tak veľkňazi Annáš a Kajfáš, ako aj kráľ Herodes sa dostali k moci podvodom a zmanipulovaným menovaním, a preto nepredstavovali legitímnu moc. Keď sa Ježiš Kristus vráti, aby prevzal do vlastníctva to, čo mu patrí Božím právom, na základe rodu a dobytím, občianska aj náboženská moc bude tiež uvoľnená. A hľa, táto situácia je pre tých, ktorí vedia čítať udalosti sub specie æternitatis, už prítomná pred našimi očami.
Vkladať svoje’nádeje do ľudí, akokoľvek dobre mienených, je vždy klamstvo: maledictus homo qui confidit in homine, hovorí prorok (Jer 17, 5); a pokračuje: Urobím ťa otrokom tvojich nepriateľov v krajine, ktorú nepoznáš, lebo si zapálil oheň môjho hnevu, ktorý bude horieť naveky (Jer 17, 4). Dnes už nepoznáme svoju krajinu, spustošenú prírodou, napadnutú hordami barbarov, spustošenú zločinmi a hriechmi, ktoré volajú do neba o pomstu. Sme cudzincami vo svojej vlasti a nepriateľmi tých, ktorí tvrdia, že nám vládnu. Myslieť si, že spása prichádza od ľudí, je iluzórne a rúhavé. Našou jedinou spásou je v skutočnosti Kristov kríž: O Crux, ave, spes unica!" Spása, ktorú nám Pán udeľuje len pod podmienkou, že ho budeme nasledovať, kým s ním nebudeme kraľovať vo večnosti.
V Pánovi triumfálne privítanom v Jeruzaleme vidíme naplnenie Zachariášovho’proroctva: Hľa, tvoj kráľ prichádza k tebe. Je spravodlivý a víťazný, pokorný, jazdí na oslovi, osliatku, synovi osla (Zach 9, 9). Pokorný, jazdí na oslovi. Pretože Kristovo božské Kráľovstvo chce byť uznané v pokore: v pokore toho, ktorý sa z poslušnosti Otcovi vtelil, propter nos homines et propter nostram salutem, pre nás ľudí a pre našu spásu, obetujúc sa ako božská Obeť. Keby Kristus nebol uznaný za Kráľa a Veľkňaza v najvyššom akte svojej Obety, nezastupoval by pred Otcom ani jednotlivcov, ani národy, ktoré sú predmetom Vykúpenia. Zároveň však platí, že ak chceme kraľovať s Kristom, musíme spolu s ním vystúpiť aj na Trón kríža. Pripomína nám to svätý Peter: Vy ste totiž k tomu povolaní, lebo Kristus trpel za nás a zanechal nám príklad, aby ste šli v jeho šľapajach (1 Pt 2, 21).
On je spravodlivý a víťazný, pokorný (Zach 9, 9). Spravodlivosť porušená naším hriechom si vyžadovala nápravu:On je spravodlivý. Reparácia si vyžadovala umučenie a smrť, aby premohla smrť: On je víťazný. Jeho trón je lešenie, jeho koruna je z tŕnia, jeho žezlo je trstina, jeho rúcho je odev bláznov: On je pokorný.
V tejto kráľovskej pokore nemôžeme nerozpoznať Máriu Presvätú ako Pannu Máriu a Kráľovnú, Reginu Crucis. Vezmime si ju za vzor v týchto hodinách temnoty, ktoré sú rovnako ako temnota Veľkého piatku predohrou k triumfu Zmŕtvychvstania. Nikdy na to nezabúdajme: práve pri úpätí kríža, pri Baránkovom tróne, ustanovil Božský Kráľ Najsvätejšiu Pannu za našu Matku a nás za jej deti. A tak nech sa aj stane.
+ Carlo Maria Viganò, Arcibiskup
13. apríla 2025
Dominica II Passionis seu in Palmis