Biskup Strickland: Veľký týždeň je vstupom "do drámy nášho vykúpenia

Začnime - V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Vítam vás v relácii “Hlas pastiera’” Som rád, že ste sa ku mne dnes pripojili, keď vstupujeme do najsvätejšieho týždňa cirkevného’kalendára.

Táto epizóda je trochu odlišná od nášho zvyčajného formátu. Vstupujeme do najposvätnejších a najslávnostnejších dní cirkevného’roka - do Veľkého týždňa - záverečného úseku Veľkého pôstu, ktorý nás vedie na Kalváriu a napokon k prázdnemu hrobu. Chcem spolu s vami využiť tento čas na zamyslenie sa nad tým, čo tento týždeň skutočne znamená - nielen ako séria liturgických udalostí, ale ako živé tajomstvo, do ktorého sme pozvaní každý rok hlbšie vstúpiť.

Ak už budete Veľký týždeň sláviť s úmyslom po prvý raz, alebo tak budete verne robiť už desaťročia, vždy je čo objavovať. Cirkev nám dáva tento čas nielen na to, aby sme si pripomínali, čo Kristus urobil, ale aby sme sa na tom skutočne zúčastnili – aby sme boli vtiahnutí do samého srdca nášho vykúpenia. Sú to dni, keď sa zdá, že čas sa riedi a nebo sa dotýka zeme.

Ve svete, ktorý sa často ženie vpred k Veľkej noci, k oslavám, hluku a farbám, nám Cirkev ponúka zastaviť sa. Ponúka nám, aby sme si pokojne sadli k nohám Spasiteľa, aby sme kráčali vedľa neho, keď vchádza do Jeruzalema, keď je zradený, keď sa vydáva v láske, trpí, zomiera a je uložený do hrobu. Je to pomalé, rozvážne, posvätné rozvíjanie – a mení všetko.

Ak počúvate tento text počas plnenia svojich každodenných úloh, pozývam vás, aby ste sa nadýchli a nechali svoje srdce na chvíľu usadiť. Veľký týždeň nie je niečo, čo len pozorujeme – je to niečo, čo prežívame, niečo, do čoho vstupujeme s úctou a pokorou. Milosť tohto týždňa nie je v rušnej príprave, ale v tichu, v pokoji, v bdení a čakaní s Kristom.

Bezprostrednú polhodinu budem s vami prechádzať Veľkým týždňom – nie ako učenec alebo teológ, ale ako spolupútnik. Spoločne si pripomenieme duchovný význam a vnútorné pozvanie týchto dní – od Kvetnej nedele cez Veľkú sobotu – až po Vzkriesenie. Dúfam, že vám toto zamyslenie pomôže priblížiť sa k nášmu Pánovi, aby ste tento rok kráčali touto cestou s ním cieľavedomejšie.

Cirkev sa dnes nachádza na veľkej križovatke – kde sa vernosť stretáva so zradou, kde sa tradícia stretáva s novotou, kde sa kríž stretáva so svetom, ktorý ho už nechce vidieť. A nie je to len svet, ktorý sa odvracia od pravdy. Aj v samotnej Cirkvi sú mnohé duše zavádzané nejednoznačnosťou, zmätkom a kompromisom. Veľký týždeň nám však pripomína, že pravda nie je teória ani idea, ale je to Osoba. Je to Ježiš Kristus, ten istý včera, dnes a naveky.

Keď prechádzame dňami tohto posvätného týždňa, nepripomíname si len dávne udalosti. Opäť vstupujeme do drámy nášho vykúpenia. A Cirkev nám prostredníctvom svojej starobylej liturgie umožňuje stáť na každej križovatke – medzi časom a večnosťou, medzi hriechom a milosrdenstvom, medzi človekom a Bohom.

Tento týždeň sa všetko končí. Tiene sa prehlbujú. Konflikt sa zintenzívňuje. A veriaci sú povolaní postaviť sa tam, kde sa svet – a veľká časť Cirkvi – už neodváži postaviť: k úpätiu kríža.

Po Kvetnej nedeli a výkrikoch “Hosanna,” sa náš Pán nevracia do slávy, ale do konfliktu. V pondelok vstupuje do Chrámu a vidí, čím sa stal – miestom obchodu, nie obety. Prevracia stoly peňazomencov a vyháňa tých, ktorí Boží dom znesväcujú.

“Je napísané: Môj dom sa bude volať domom modlitby, ale vy ste si z neho urobili pelech zlodejov” (Mt 21, 13).

Tento moment nie je len historický. Je to prorocké znamenie. Chrám je obrazom vlastného Kristovho tela aacute; a jeho Cirkvi. A dnes je táto Cirkev opäť naplnená hlukom a zmätkom. Posvätné veci sa považujú za bežné. Úcta sa vymenila za zábavu. Samotný Boží dom, kedysi naplnený kadidlom, tichom a posvätnou hudbou, je dnes často zbavený svojej slávy.

Zmieňači peňazí už síce nenosia mince, ale sú aj takí, ktorí vymieňajú večné pravdy za svetskú dôležitosť, ktorí hovoria o dialógu, ale nie o učení, o sprevádzaní, ale nie o pokání.

Tu sa nachádzame na križovatke: tam, kde Pravý kňaz znovu získava dom svojho Otca’– a kde sa nám pripomína, že Cirkev sa musí stále očisťovať.

A niekedy je toto očisťovanie násilné – nie v svetskom zmysle, ale v otrasení samoľúbosťou, v prevrate falošného pokoja. Tak ako náš Pán očistil chrám, aj veriaci musia dnes v Cirkvi obnoviť úctu, vernosť a pravdu.

V utorok sa náš Pán opäť vráti do chrámu. Učí a konfrontuje. Podobenstvá, ktoré prednáša, sú prísne – jasné súdy nad vodcami Izraela, ktorí nerozpoznali čas svojho navštívenia.

“Božie kráľovstvo vám bude vzaté a bude dané národu, ktorý prinesie jeho ovocie” (Mt 21, 43).

Farizeji a saduceji, plní závisti a strachu, sa ho pokúšajú uväzniť. Jeho odpovede ich však mätú:

“Odovzdávajte teda cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie” (Mt 22, 21).

“Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom” (Mt 22, 37).

Toto je posledné verejné učenie pred umučením. Svetlo hovorí uprostred temnoty.

Znovu sa nachádzame na križovatke: tam, kde Kristus konfrontuje vodcov svojej doby, a tam, kde dnes vidíme Cirkev, ktorá často nie je ochotná konfrontovať sa s chybami. Kristus nemlčal pred falošnými pastiermi. Ani veriaci by nemali strácať svoj hlas tvárou v tvár zrade a zmätku.

Súčasná Cirkev príliš často hovorí dvojzmyselne, keď je potrebná jasnosť. Tam, kde náš Pán učil jasne a s božskou autoritou, dnes mnohí uprednostňujú neutralitu, konsenzus alebo dokonca mlčanie – najmä vtedy, keď svet neschvaľuje katolícke učenie.

A predsa sa ešte stále ozývajú hlasy, ktoré odvážne hovoria pravdu. Biskupi, kňazi a laici, ktorí si zvolili vernosť pred priazňou. Veľký utorok nám pripomína, že pravda bude nenávidená – ale treba ju hovoriť – v pravý čas i mimo neho.

Tradícia nazýva stredu Špiónskou stredou – deň, keď ide Judáš k veľkňazom.

“Čo mi dáte a ja vám ho vydám?" ” A oni mu určili tridsať strieborných.” (Mt 26, 15).

Judáš – apoštol, biskup – predáva Božieho Syna za cenu otroka.

“Ale ty, muž jednej mysle, môj sprievodca a môj známy, ktorý si spolu so mnou bral sladkosti …” (Ž 54, 14 - 15).

Toto je možno najtriezvejšia križovatka zo všetkých. Judáš sa nezdal byť nepriateľom. Bol medzi Dvanástimi. Prijímal učenie nášho Pána’a. Sedel pri Poslednej večeri. A predsa zradil.

Dnes vidíme zradu v Cirkvi – zo strany tých, ktorým boli zverené posvätné veci. Tými, ktorí boli zasvätení, aby viedli duše ku Kristovi. Judáš po prvom storočí nezmizol. Stále je medzi nami.

Koľkých zrád sme boli svedkami v našich časoch? Koľkí pastieri zlyhali pri učení viery alebo ju aktívne skresľovali? Koľkí vymenili jasnosť za pohodlie, ortodoxiu za popularitu?

A stále sme v pokušení mlčať. Ale toto nie je čas na mlčanie. Je to čas na vernosť. Je to čas zostať v blízkosti stánku, aj keď ostatní od neho odchádzajú.

Stojíme na ďalšej križovatke – medzi falošným pokojom a ťažkou cestou vernosti. Medzi pohodlím a krížom. Medzi Judášom a Jánom.

Keď sa blížime k posvätnému triduu – Zelený štvrtok, Veľký piatok a Veľká sobota – Kristovo utrpenie sa stáva utrpením jeho Cirkvi.

Na Zelený štvrtok sa náš Pán zhromaždil so svojimi apoštolmi vo večeradle, aby slávili Poslednú večeru. Práve počas tohto posvätného pokrmu ustanovil svätú omšovú obetu a Najsvätejšiu sviatosť oltárnu, pričom nám pod podobou chleba a vína daroval svoje Telo a Krv. Tento okamih znamená ustanovenie novej a večnej zmluvy.

Po večeri Ježiš vyšiel do Getsemanskej záhrady, kde prežíval takú intenzívnu agóniu duše, že jeho pot bol ako kvapky krvi. Tam sa dokonale podriadil Otcovej vôli a bol zradený Judášom Iškariotským, čím sa začalo jeho umučenie.

Podobne ako učeníci utekali, mnohí dnes utekajú pred ťažkými pravdami. Tak ako ho zaprel Peter, aj v hierarchii sa ozývajú hlasy, ktoré popierajú plnosť viery. Tak ako svet kričal: “Ukrižuj ho”, aj dnešný svet odmieta Krista v nenarodených, chorých, zabudnutých a v samotnej liturgii.

Vidíme národy vo vojne. Vidíme, ako sa rúcajú ekonomiky. Vidíme neporiadok v rodine, korupciu vo vedení a zmätok v učení. Nič z toho by nás však nemalo prekvapiť. Cirkev kráča po Via Dolorosa.

Na Veľký piatok si Cirkev slávnostne pripomína umučenie a smrť Ježiša Krista. Po zradení, zatknutí, falošnom obvinení, zbičovaní a korunovaní tŕním bol náš Pán odsúdený na smrť ukrižovaním. Niesol svoj kríž, bol naň pribitý a obetoval sa v dokonalej poslušnosti a láske za vykúpenie ľudstva. Z kríža vyslovil svojich sedem posledných slov, ktorými odpustil svojim nepriateľom, postaral sa o svoju blahoslavenú Matku a nakoniec zveril svoju dušu Otcovi.

Ale nezabudnite: Umučenie nebolo koncom. Kríž nie je porážka, ale víťazstvo. Kristova’sláva je ukrytá v utrpení. Jeho kráľovská hodnosť je korunovaná tŕním.

A Cirkev, podobne ako jej Pán, musí prejsť svojím vlastným utrpením, svojou vlastnou Getsemaniou, svojou vlastnou Kalváriou. Ale Veľká noc príde.

Preto je tradícia dôležitá. Preto sa doktrína nemôže zmeniť. Preto sa pevne držíme liturgie vekov. Nie preto, že by sme boli nostalgickí, ale preto, že práve prostredníctvom týchto posvätných vecí je Kristus s nami, dokonca aj v Getsemani.

Keď kráčame týmto Veľkým týždňom, kráčajme s Cirkvou, nie s Cirkvou tlačových konferencií a politických dvojznačností, ale s Cirkvou svätých, mučeníkov a apoštolov.

Zostaňme na križovatke – kde pravda stojí proti lži, kde Večný kňaz znovu získava svoj chrám, kde sa Baránok pripravuje na zabitie.

Ale keď zostaneme na križovatke vernosti a zmätku, nestačí len pozorovať. Veľký týždeň si vyžaduje viac než len sentiment. Vyzýva nás k vnútornej účasti, k hlbšiemu zjednoteniu s trpiacim Kristom – nielen v spomienke, ale v skutočnosti.

Pýtajme sa: Ako vstúpime do týchto dní? Nie ako diváci, nie ako dramatici, ale ako katolíci – zakorenení v kríži, formovaní sviatosťami a vyzbrojení ružencom.

Na Zelený štvrtok buďme s ním v záhrade. Bdime, kým svet spí, kým dokonca aj niektorí Jeho kňazi neveria v reálnu prítomnosť, s ktorou narábajú. Buďme tými, ktorí zostávajú, ktorí veria, ktorí utešujú.

Na Veľký piatok pobozkajme kríž nie ako predmet zbožnosti, ale ako vyhlásenie vernosti. Nech je tento bozk verejným vzdorom proti nenávisti sveta voči pravde. Nech je to náš vlastný “non serviam” satanovi, ktorý stále našepkáva prostredníctvom moci, pýchy a strachu.

Na Veľkú sobotu si sadnime v tichu s Pannou Máriou. Cirkev odpočíva. Svätostánky sú prázdne. Lampa vo svätyni zhasla. Toto je ticho svätej Matky Cirkvi, keď je Kristus skrytý. A predsa aj tu čakáme v nádeji, pretože vieme to, čo svet nevie: že Kristus vstane.

Tento týždeň musíme prežiť nielen ako kajúcnici, ale ako svedkovia. Svet sa pozerá na kompromis, na kolaps. Ale to, čo potrebuje vidieť – to, čo musí vidieť – je pevná viera. Takú vieru, ktorá sa nedá otriasť škandálom ani rozriediť novotou. Takú vieru, ktorá trpí, zostáva a verí.

V týchto dňoch zrady a popierania nech sme ako svätý Ján, ktorý zostal. Ako sväté ženy, ktoré plakali. Ako Veronika, ktorá vykročila vpred. A ako dobrý lotor, ktorý povedal: “Spomeň si na mňa.”

Ano, Cirkev je zranená. Ale stále je Nevestou. Áno, svet sa rúca. Ale Kristus je stále Kráľom. A áno, Veľký týždeň je temný – ale svetlo nezhaslo.

A hoci Veľká sobota končí v tichu, vieme, že príbeh sa nekončí pri hrobe.

Aj keď prechádzame smútkom a tichom týchto posvätných dní, robíme to s nádejou, pretože úsvit Veľkej noci je blízko. Svetlo vzkriesenia prenikne do tmy, tak ako sa to stalo v to prvé veľkonočné ráno. Kristus povstane – triumfujúc nad hriechom a smrťou – a spolu s ním sme pozvaní povstať aj my.

Ale neponáhľajme sa. Zostaňme s Pannou Máriou pri úpätí kríža. Bdime. A potom, keď príde veľkonočné ráno, budeme sa radovať o to viac, že sme s Ním kráčali na každom kroku.

Pri veľkonočnej vigílii budeme ohlasovať, Lumen Christi – svetlo Kristovo. Už teraz vychádza.

Takže naberte odvahu. Dobre sa postite. Hlboko sa modlite. Kráčajte s Kristom.

Nebojte sa trpieť s Cirkvou, plakať s Cirkvou, dúfať s Cirkvou.

A nech je pre vás tento Veľký týždeň plný skutočnej milosti – takej, ktorá prenikne srdce a nanovo ho otvorí Kristovej láske.

Do budúcna vám ďakujem, že ste sa ku mne pripojili v relácii “Hlas pastiera’”

Ať vás Boh chráni, nech sa za vás prihovára Panna Mária Sedembolestná a nech pravda v týchto temných dňoch žiari stále jasnejšie.

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.