Tichý smútok Veľkej soboty nás pripravuje na vstup do radosti Veľkej noci.

Prešla noc nad hrobkou, v ktorej leží pochované telo Človeka-Boha. Smrť triumfuje v tejto tichej jaskyni a drží v zajatí Toho, ktorý dáva život každému stvoreniu - ale Jeho triumf sa čoskoro skončí.

Vojaci môžu bdieť, ako najlepšie chcú, nad týmto hrobom: nemôžu držať Ježiša v zajatí, len čo nastane chvíľa určená na Jeho vzkriesenie. Svätí anjeli tam hlboko adorujú bezduché telo Toho, ktorého krv má zmieriť všetko na zemi i v nebi. (Kol 1,20)

Toto telo, hoci je na krátky čas oddelené od duše, je stále spojené s osobou Božieho Syna; podobne aj duša počas svojho oddelenia od tela ani na okamih nestratila spojenie so Slovom. Aj božstvo zostáva spojené s krvou, ktorá leží pokropená na Kalvárii a ktorá má v okamihu vzkriesenia Človeka-Boha opäť vstúpiť do jeho posvätných žíl.

Vráťme sa aj my k hrobu a klaňajme sa telu nášho pochovaného Ježiša. Teraz konečne chápeme, čo spôsobil hriech: hriechom vstúpila na svet smrť a prešla na všetkých ľudí (Rímskym 5,12) Hoci Ježiš nepozná hriech (2 Kor 5,21), predsa dovolil, aby nad ním vládla smrť, aby nám ju urobil menej trpkou a svojím zmŕtvychvstaním nám obnovil večný život, o ktorý sme boli hriechom pripravení.

Ako vďačne by sme mali oceniť túto smrť nášho Ježiša! Tým, že sa vtelil, stal sa služobníkom; (Filipským 2,7) Jeho smrť bola ešte hlbším ponížením. Pohľad na tento hrob, v ktorom leží Jeho telo bez života a chladné, nás učí niečomu oveľa dôležitejšiemu než sile smrti: odhaľuje nám nesmiernu, nepochopiteľnú Božiu lásku k človeku.

On vedel, že Jeho ponížením máme získať; čím väčšie bude Jeho poníženie, tým väčšie bude naše povýšenie: to bola Jeho zásada a viedla Ho k tomu, čo sa zdá byť prehnané! Milujme teda tento posvätný hrob, ktorý nám má dať život. Ďakovali sme Mu za to, že za nás zomrel na kríži; ďakujme Mu, ale čo najcitlivejšie, za to, že sa kvôli nám ponížil až k hrobu.

A teraz navštívme svätú matku, ktorá prežila noc v Jeruzaleme a v najsmutnejších spomienkach prechádza scény, ktorých bola svedkom. Jej Ježiš sa stal obeťou všetkých možných urážok a krutostí: bol ukrižovaný: Jeho drahocenná krv tiekla v potokoch z tých piatich rán: Je mŕtvy a teraz leží pochovaný v tamtom hrobe, akoby bol len obyčajným človekom, ba tým najodpornejším z ľudí. Koľko sĺz sa počas týchto dlhých hodín vyronilo z očí Dávidovej dcéry, a predsa sa jej Syn k nej nevrátil!

Blízko nej je Magdaléna; zdrvená včerajšími udalosťami nemá slová, ktorými by vyjadrila svoj žiaľ, lebo Ježiš odišiel, a ako si myslí, navždy. Ostatné ženy, ktoré Ježiš miloval menej ako Magdalénu, ale predsa sú mu drahé, stoja okolo skľúčenej matky. Odvážili sa každej urážky a nebezpečenstva, aby zostali na Kalvárii, kým sa všetko neskončí, a majú v úmysle vrátiť sa tam s Magdalénou, len čo sa skončí sobota, aby si uctili hrob a Ježišovo telo.

Jána, adoptívneho syna Márie a milovaného Ježišovho učeníka, trápi smútok. Aj ostatní z apoštolov a učeníkov navštevujú dom smútku. Peter, kajúcny a pokorný, sa nebojí predstúpiť pred Matku milosrdenstva. Medzi učeníkmi sú aj Jozef z Arimatey a Nikodém. Rozhovor si môžeme ľahko predstaviť – je o Ježišovom utrpení a smrti a o nevďačnosti Židov.

Cirkev v siedmom responzóriu dnešnej ’Tenebrae predstavuje týchto mužov ako hovoriacich: “Hľa! ako zomiera Spravodlivý, a niet nikoho, kto by si to vzal k srdcu. Nepravosť má svoju cestu. Mlčal ako baránok pod svojou strihou a neotvoril svoje ústa. Bol vzatý z úzkosti a súdu, ale jeho pamiatka bude v pokoji.”

Takto hovoria ľudia! Ženy myslia na svoju zajtrajšiu’návštevu hrobu! Spomínajú na Ježišovu svätosť, na jeho dobrotu, moc, utrpenie, smrť &quo; na všetko okrem jeho zmŕtvychvstania, o ktorom často počúvali, že sa určite a rýchlo uskutoční. Len Mária žije v očakávaní Jeho triumfu. V nej sa potvrdil ten výrok Ducha Svätého, kde, hovoriac o statočnej žene, hovorí: “Jej lampa v noci nezhasne.” (Príslovia 31,18)

Jej odvaha nesklame, lebo vie, že hrob musí vydať svojich mŕtvych a jej Ježiš vstane z mŕtvych. Svätý Pavol nám hovorí, že naša nábožnosť je márna, ak nemáme vieru v tajomstvo vzkriesenia nášho Spasiteľa’kde bola táto viera v deň po smrti nášho Pána’? Iba v jednom srdci, a to v Máriinom. Ako to bolo jej čisté lono, ktoré v sebe držalo Toho, ktorého nebo a zem nemôžu obsiahnuť, tak v tento deň svojou pevnou a neochvejnou vierou obnovuje vo svojom jedinom ja celú Cirkev.

Aká posvätná je táto sobota, ktorá je napriek všetkému svojmu smútku takým dňom slávy Ježišovej matky! Práve z tohto dôvodu Cirkev zasvätila Márii sobotu každého týždňa.

Ale je čas vrátiť sa do Božieho domu. Zvony ešte mlčia: naša viera nás musí osloviť a prinútiť nás, aby sme dychtivo asistovali pri veľkých tajomstvách, ktoré sa chystá sláviť liturgia. Iste, kresťanské cítenie musí byť mŕtve v tých, ktorí môžu dobrovoľne chýbať vo svojom kostole v také ráno, ako je toto. Nie, nemôže sa stať, že my, ktorí sme doteraz sledovali slávenie tajomstiev nášho náboženstva, môžeme teraz zaškatuľkovať a stratiť milosti dnešnej rannej’veľkolepej bohoslužby.

Praktikou Cirkvi, ktorá sa odovzdávala od najstarších vekov, bolo, aby sa obeta svätej omše neprinášala ani včera, ani dnes. Včerajšie výročie Ježišovej smrti bolo venované výlučne spomienke na tajomstvo Kalvárie a svätá bázeň bránila Cirkvi obnoviť túto obetu na svojich oltároch.

Z toho istého dôvodu sa zdržala jej slávenia aj dnes. Kristov pohreb je pokračovaním jeho umučenia: a počas týchto hodín, keď jeho telo ležalo bez života v hrobe, bolo vhodné, aby bola obeta, v ktorej sa obetuje ako dokonalý a vzkriesený Ježiš, pozastavená.

Až grécka cirkev, ktorá sa v pôstne soboty nikdy nepostí, nasleduje prax latinskej cirkvi na túto sobotu: nielenže sa postí, ale dokonca vynecháva slávenie omše vopred posvätených.

Takáto, opakujeme, bola disciplína latinskej cirkvi takmer tisíc rokov: ale okolo jedenásteho storočia sa začala zavádzať dôležitá zmena, pokiaľ ide o slávenie omše na Bielu sobotu. Omša, ktorá sa dovtedy slávila v noci pred Veľkonočnou nedeľou, sa potom začala očakávať v sobotu; vždy sa však považovala za omšu v hodinu zmŕtvychvstania nášho Pána, a nie za omšu Veľkej soboty.

Príčinou tejto zmeny v liturgii boli úľavy, ktoré sa zaviedli v súvislosti s pôstom. V prvých storočiach veriaci celú noc bdeli v kostole a čakali na hodinu, keď náš Pán triumfálne vstal z hrobu. Asistovali aj pri slávnostnom udeľovaní krstu katechumenom, ktoré tak vznešene vyjadrovalo prechod z duchovnej smrti do života v milosti.

Nijaká iná vigília počas celého roka sa neslávila tak slávnostne ako táto: stratila však veľkú časť svojho záujmu, keď odpadla potreba krstiť dospelých, pretože kresťanstvo zvíťazilo všade, kde sa hlásalo. Orientálci si zachovali starodávnu tradíciu až dodnes: ale na Západe sa od jedenásteho storočia svätá omša v hodinu vzkriesenia postupne predbiehala, až sa dostala aj do rána na Bielu sobotu.

Durandus z Mendy, ktorý napísal svoje dielo “Racionálne bohoslužby,” ku koncu 13. storočia, nám hovorí, že v jeho dobe bolo len veľmi málo cirkví, ktoré zachovávali pôvodný zvyk: aj tie sa čoskoro prispôsobili všeobecnej praxi latinskej cirkvi.

V dôsledku tejto zmeny vznikol zdanlivý rozpor medzi tajomstvom Veľkej soboty a bohoslužbou, ktorá sa na ňu slávi; Kristus je ešte stále v hrobe, a predsa oslavujeme jeho zmŕtvychvstanie: hodiny pred omšou sú smútočné a pred poludním už veľkonočná radosť naplní naše srdcia.

Pridáme sa k súčasnému poriadku svätej liturgie, čím vstúpime do ducha Cirkvi, ktorá považovala za vhodné dať svojim deťom predchuť veľkonočných radostí. Poskytneme všeobecný pohľad na slávnostnú bohoslužbu, pri ktorej budeme asistovať; potom vysvetlíme každú časť, ako príde na rad.

Veľkým cieľom celej dnešnej bohoslužby’a centrom, ku ktorému sa zbieha každý z obradov, je krst katechumenov. Veriaci to musia mať neustále pred očami, inak budú v rozpakoch, ako pochopiť dnešnú liturgiu alebo ako z nej mať úžitok.

Najprv je tu požehnanie nového ohňa a kadidlo. Po ňom nasleduje požehnanie paškálovej sviece. Hneď potom sa prečíta dvanásť proroctiev, ktoré majú vzťah k tajomstvám dnešnej bohoslužby’. Hneď po skončení proroctiev sa vytvorí sprievod ku krstiteľnici a požehná sa voda. Takto pripravená záležitosť krstu, katechumeni prijímajú sviatosť obnovy. Potom im biskup udelí konfirmáciu.

Hneď potom sa slávi svätá obeta na počesť zmŕtvychvstania nášho Pána’a neofyti majú účasť na božských tajomstvách. Nakoniec prichádza radostné nešporné ofícium, ktorým sa končí najdlhšia a najnáročnejšia bohoslužba latinskej liturgie.

Aby sme našim čitateľom pomohli plne preniknúť do jej ducha, vrátime sa o tisíc rokov späť a predstavíme si, že tento slávnostný predvečer Veľkej noci slávime v niektorej zo starobylých katedrál Talianska alebo našej drahej krajiny.

V Ríme sa stanica nachádza v katedrále svätého Jána Lateránskeho, Matky a Pani všetkých kostolov. Sviatosť obnovy sa udeľuje v Konštantínovej krstiteľnici. Pohľad na tieto úctyhodné svätyne nás v myšlienkach prenáša do štvrtého storočia; tam sa každoročne udeľuje svätý krst niektorému dospelému človeku; a početné sväteniny pridávajú svoje k posvätnej pompéznosti tohto dňa, ktorého liturgia, ako sme práve povedali, je najbohatšia z celého roka.

PASCHÁLNA SVäTINA

Slnko zapadá a našu zem čoskoro zahalí tma. Cirkev nám poskytla pochodeň, ktorá má nad nami šíriť svoje svetlo počas celej tejto dlhej vigílie. Je nezvyčajnej veľkosti. Stojí osamotená a má podobu stĺpa. Je symbolom Krista. Pred zapálením je jej biblickým predobrazom stĺp oblaku, ktorý skrýval Izraelitov, keď vychádzali z Egypta; pod touto podobou je obrazom nášho Pána, keď ležal bez života v hrobe.

Keď sa rozsvieti, musíme v nej vidieť ohnivý stĺp, ktorý viedol Boží ľud, aj slávu nášho Ježiša, ktorý vstal z hrobu. Naša svätá Matka Cirkev by chcela, aby sme si tento slávny symbol nadšene zamilovali, a hovorí nám o ňom chválu v celej veľkoleposti svojej inšpirovanej výrečnosti. Už začiatkom piateho storočia pápež svätý Zosimus rozšíril na všetky kostoly mesta Ríma privilégium požehnania veľkonočnej sviece, hoci krst sa neudeľoval nikde inde ako v krstiteľnici svätého Jána Lateránskeho.

Cieľom tohto udelenia bolo, aby sa všetci veriaci mohli podieľať na svätých dojmoch, ktoré má taký slávnostný obrad vyvolať. S tým istým zámerom bolo neskôr každému kostolu, aj keď nemal krstiteľnicu, povolené požehnanie veľkonočnej sviece.

Diakon ohlasuje ľudu veľkonočnú slávnosť, pričom spieva chválospev na tento posvätný predmet: a kým oslavuje slávu toho, ktorého je symbolom, stáva sa zvestovateľom vzkriesenia. Oltár, svätostánok, biskup, všetci sú v pochmúrnej farbe pôstneho obradu; len diakon je oblečený v bielom.

Inokedy by si nedovolil zvýšiť hlas, ako to teraz urobí, slávnostným tónom prefácie: ale toto je predvečer zmŕtvychvstania a diakon, ako nám hovoria vykladači liturgie, predstavuje Magdalénu a sväté ženy, ktorým náš Pán udelil tú česť, že sa ako prvé dozvedeli o jeho zmŕtvychvstaní, a ktorým dal poslanie hlásať práve apoštolom, že vstal z mŕtvych a stretne sa s nimi v Galilei.

VESELÍ

Opis veľkolepých obradov krstu, ktorý sme podávali, nás prinútil zabudnúť na hrob, v ktorom spočíva telo nášho ukrižovaného Ježiša. Vráťme sa tam v myšlienkach, lebo hodina jeho vzkriesenia ešte nenastala. Venujme niekoľko chvíľ rozjímaniu o tajomstve troch dní, počas ktorých bola duša nášho Vykupiteľa oddelená od jeho tela.

Dnes ráno sme išli navštíviť hrob, kde leží náš pochovaný Ježiš; poklonili sme sa tomu posvätnému telu, ktoré sa Magdaléna a jej spoločníčky chystajú uctiť tým, že ho zajtra skoro ráno pomažú. Teraz vzdáme hold našej hlbokej adorácii duši nášho božského učiteľa. Nie je v hrobe, kde je jeho telo: nasledujme ju na miesto, kde žije počas týchto hodín odlúčenia.

V strede zeme sa nachádzajú štyri obrovské oblasti, do ktorých nikto zo živých nikdy nemôže vstúpiť: o ich existencii vieme len vďaka Božiemu zjaveniu. Najďalej od nás je peklo zatratených, strašný príbytok, kde Satan a jeho anjeli a zavrhnutí trpia večné muky. Práve tu knieža temnôt neustále spriada svoje úklady proti Bohu a jeho stvoreniam.

Blízko nás je limbo, v ktorom sú zadržiavané duše detí, ktoré odišli z tohto sveta pred obnovením [krstom]. Názor, ktorý sa stretol s najväčšou priazňou Cirkvi, je, že tieto duše netrpia žiadnymi mukami; a hoci sa nikdy nemôžu tešiť z blaženého videnia, predsa sa tešia prirodzenému šťastiu, a to šťastiu, ktoré je primerané ich túžbam.

Nad príbytkom týchto detí sa nachádza miesto odčinenia, kde sa duše, ktoré odišli z tohto života v stave milosti, očisťujú od všetkých škvŕn menších hriechov alebo sa uspokoja za dlh časného trestu, ktorý ešte prináleží božskej spravodlivosti.

A napokon, ešte bližšie k nám, je limbo, kde sú od neba zadržiavaní svätí, ktorí zomreli podľa Starého zákona. Tu sú naši prví rodičia, Ábel, Noe, Abrahám, Mojžiš, Dávid a proroci; spravodliví pohania, ako napríklad ten veľký svätec z Arábie, Jób; a tie sväté osobnosti, ktoré boli úzko spojené s naším Pánom, ako napríklad Joachim a Anna, rodičia jeho blahoslavenej Matky, Jozef, jej manžel a jeho vlastný pestún, a Ján, jeho predchodca, spolu s jeho svätými rodičmi Zachariášom a Alžbetou.

Pokiaľ sa nebeská brána neotvorí krvou Vykupiteľa, nikto zo spravodlivých tam nemôže vystúpiť. Nech boli počas tohto života akokoľvek svätí, po smrti musia zostúpiť do limbu. V Starom zákone sa stretávame s nespočetnými pasážami, kde sa spomína peklo (teda tá časť oblastí v strede zeme, ktorú nazývame limbo) ako príbytok aj tých najsvätejších Božích’služobníkov: len v Novom zákone sa hovorí o nebi ako o príbytku ľudí.

Limbo spravodlivých nie je mučením, okrem očakávania a zajatia. Duše, ktoré tam prebývajú, sú utvrdené v milosti a sú si isté, že v budúcnosti sa budú tešiť z nekonečného šťastia; rezignovane znášajú toto dlhé vyhnanstvo, ktoré je dôsledkom Adamovho’hriechu; a keď videli, že sa blíži čas ich vyslobodenia, ich radosť presahovala všetko, čo si dokážeme predstaviť.

Boží Syn sa podrobil všetkému (okrem hriechu), čo musí naša ľudská prirodzenosť vytrpieť alebo podstúpiť: len vďaka svojmu zmŕtvychvstaniu má zvíťaziť, len vďaka svojmu nanebovstúpeniu má otvoriť nebeské brány: preto mala jeho duša, ktorá bola smrťou oddelená od jeho tela, zostúpiť do hlbín zeme a stať sa tam spoločníčkou svätých vyhnancov.

On sám o sebe povedal: “Syn človeka bude v srdci zeme tri dni a tri noci.” (Matúš 12,40) Aká musela byť radosť týchto nespočetných svätých a aký majestátny musel byť vstup nášho Emanuela do ich príbytku!

Sotva náš Ježiš naposledy vydýchol na kríži, limbu svätých rozžiarila nebeská nádhera. Duša Vykupiteľa, spojená s božstvom Slova, tam zostúpila a z miesta vyhnanstva ho premenila na samotný raj. Tak splnil sľub, ktorý dal dobrému lotrovi: “Dnes budeš so mnou v raji.”

Šťastná hodina, ktorú títo svätí tak dlho očakávali, nastala! Aký jazyk by mohol vypovedať o ich radosti, obdivu a láske, keď videli dušu Ježiša, ktorý takto prichádza medzi nich, aby sa podelil o ich vyhnanstvo a uzavrel ho! S uspokojením hľadí na tento nespočetný počet svojich vyvolených – na toto ovocie štyritisíc rokov Jeho milosti – na túto časť Svojej Cirkvi, ktorá bola vykúpená Jeho krvou a na ktorú sa zásluhy Jeho krvi vzťahovali z milosrdenstva Jeho večného Otca ešte predtým, ako bola vyliata na Golgote!

My, ktorí dúfame, že pri svojom odchode z tohto sveta vystúpime k Tomu, ktorý nám odišiel pripraviť miesto v nebi, (Ján 14,2) radostne blahoželajme týmto našim svätým predkom. Obdivujme aj blahosklonnosť nášho Emanuela, ktorý sa ráčil stráviť tieto tri dni v srdci zeme, aby tak posvätil každý stav našej prirodzenosti a vzal na seba aj to, čo bolo len prechodným stavom našej existencie.

Božieho Syna by však táto Jeho návšteva v krajoch pod našou zemou mala byť prejavom Jeho zvrchovanej moci. Jeho duša, pravda, nezostupuje do satanovho pekla, ale dáva tam pocítiť svoju moc. Knieža tohto sveta je teraz nútené pokľaknúť a pokoriť sa. (Filip 2,10) V tomto Ježišovi, ktorého podnietil Židom, aby ho ukrižovali, teraz spoznáva Božieho Syna. Človek je zachránený, smrť je porazená. Hriech je zmazaný.

Odteraz nie do Abrahámovho lona, ale do samotného neba vystúpia duše spravodlivých, ktorí sa stali dokonalými, aby tam spolu s vernými anjelmi vládli s Kristom, svojou božskou hlavou. Vláda modloslužby sa skončí: oltáre, na ktorých ľudia obetovali kadidlo satanovi, budú zničené. Do domu silného má vstúpiť jeho božský protivník a jeho majetok má byť rozkradnutý. (Mat 12,29)

Písmo nášho odsúdenia je vytrhnuté z hada. (Kol 2,14) Kríž, ktorý tak vznešene pripravil pre spravodlivého, bol jeho premožiteľom, alebo, ako to výstižne vyjadril svätý Antonius, návnadou hodenou leviatanovi, ktorú vzal, a keď ju vzal, bol premožený.

Duša nášho Ježiša dáva pocítiť svoju prítomnosť aj spravodlivým, ktorí prebývajú v príbytku odpustenia. Milosrdne zmierňuje ich utrpenie a skracuje im očistec. Mnohí z nich sú úplne vyslobodení a zaradení medzi svätých v limbe, kde trávia štyridsať dní, medzi týmto a nanebovstúpením, v šťastnom očakávaní, že vystúpia do neba so svojím Vykupiteľom.

Nie je v rozpore so zásadami viery predpokladať, ako to učili viacerí učení teológovia, že návšteva Človeka-Boha v limbe bola zdrojom požehnania a útechy pre príbytok neobnovených detí a že vtedy dostali prísľub, že príde čas, keď sa opäť spoja so svojimi telami a po dni súdu budú umiestnené v šťastnejšej krajine, než je tá, v ktorej ich teraz drží v zajatí božská spravodlivosť.

Pokloníme sa ti, svätá duša nášho Vykupiteľa, za to, že si ráčil stráviť tieto hodiny so svojimi svätými, našimi otcami, v srdci zeme. Zvelebujeme tvoju dobrotu a lásku, ktorú si prejavil týmto svojim vyvoleným, ktorých si urobil svojimi vlastnými bratmi. Ďakujeme ti za to, že si pokoril nášho nepriateľa: ó, daj nám milosť zvíťaziť nad ním! Ale teraz, najdrahší Ježišu, je čas, aby si vstal zo svojho hrobu a spojil svoju dušu so svojím telom!

Nebo a zem očakávajú tvoje vzkriesenie! Cirkev, tvoja manželka, už spieva Aleluja svojho radostného očakávania! Vstaň teda zo svojho hrobu, Ježišu, náš Život! Zvíťaz nad smrťou a kraľuj nášmu Kráľovi naveky!"

Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.