Prvá homília pápeža Leva XIV: úplný prepis

Poznámka redakcie: Nasledujúci text je úplným oficiálnym prekladom homílie, ktorú predniesol pápež Lev XIV. počas svätej omše s kardinálmi v Sixtínskej kaplnke 9. mája 2025.

“Ty si Kristus, Syn živého Boha” (Mt 16, 16). Týmito slovami vyjadril Peter, ktorého sa Majster spolu s ostatnými učeníkmi opýtal na vieru v neho, dedičstvo, ktoré Cirkev prostredníctvom apoštolskej postupnosti uchováva, prehlbuje a odovzdáva už dvetisíc rokov.

Ježiš je Kristus, Syn živého Boha: jediný Spasiteľ, ktorý jediný zjavuje tvár Otca.

V ňom sa nám Boh, aby sa stal blízkym a prístupným mužom a ženám, zjavil v dôverčivých očiach dieťaťa, v živej mysli mladého človeka a v zrelých črtách muža (porov. Gaudium et spes, 22), aby sa napokon po zmŕtvychvstaní zjavil učeníkom so svojím slávnym telom. Ukázal nám tak vzor ľudskej svätosti, ktorý môžeme všetci napodobňovať, spolu s prísľubom večného osudu, ktorý presahuje všetky naše hranice a schopnosti.

Peter vo svojej odpovedi chápe obe tieto veci: Boží dar a cestu, ktorou sa má uberať, aby sa týmto darom nechal zmeniť. Sú to dva neoddeliteľné aspekty spásy zverené Cirkvi, aby ich hlásala pre dobro ľudského rodu. Vskutku, sú zverené nám, ktorí sme ním boli vyvolení skôr, než sme boli sformovaní v lone našich matiek’ (porov. Jer 1,5), znovuzrodení vo vodách krstu a, presahujúc naše obmedzenia a bez vlastných zásluh, prinesení sem a poslaní odtiaľto, aby sa evanjelium ohlasovalo každému stvoreniu (porov. Mk 16, 15).

V osobitnom zmysle ma Boh povolal vaším vyvolením za nástupcu kniežaťa apoštolov a zveril mi tento poklad, aby som s jeho pomocou bol jeho verným správcom (porov. 1 Kor 4, 2) pre dobro celého mystického tela Cirkvi. Urobil to preto, aby bola stále plnšie mestom postaveným na kopci (porov. Rev 21, 10), archou spásy plávajúcou po vodách dejín a majákom, ktorý osvetľuje temné noci tohto sveta. A to ani nie tak prostredníctvom nádhery jej stavieb alebo vznešenosti jej budov – ako monumentov, medzi ktorými sa nachádzame – ale skôr prostredníctvom svätosti jej údov. My sme totiž ľud, ktorý si Boh vyvolil za vlastný, aby sme ohlasovali obdivuhodné skutky toho, ktorý nás povolal z temnoty do svojho obdivuhodného svetla (porov. 1 Pt 2,9).

Peter však svoje vyznanie viery predkladá ako odpoveď na konkrétnu otázku: “Za koho ľudia pokladajú Syna človeka?"” (Mt 16,13). Táto otázka nie je bezvýznamná. Týka sa podstatného aspektu našej služby, a to sveta, v ktorom žijeme, s jeho obmedzeniami a možnosťami, s jeho otázkami a presvedčeniami.

“Za koho ľudia pokladajú Syna človeka?"” Ak sa zamyslíme nad scénou, o ktorej uvažujeme, mohli by sme nájsť dve možné odpovede, ktoré charakterizujú dva rôzne postoje.

Prvá je odpoveď sveta”a druhá je odpoveď sveta. Matúš nám hovorí, že tento rozhovor medzi Ježišom a jeho učeníkmi sa odohráva v krásnom meste Cézarea Filipova, plnom prepychových palácov, zasadenom do nádhernej prírodnej scenérie na úpätí hory Hermon, ale aj mieste krutých mocenských hier a dejisku zrady a nevery. Toto prostredie nám hovorí o svete, ktorý Ježiša považuje za úplne bezvýznamnú osobu, nanajvýš za niekoho s nezvyčajným a nápadným spôsobom reči a konania. A tak, keď sa jeho prítomnosť stane nepríjemnou kvôli jeho požiadavkám čestnosti a prísnym morálnym požiadavkám, tento “svet” ho neváha odmietnuť a odstrániť.

Potom je tu ešte jedna možná reakcia na Ježišovu’ otázku: reakcia obyčajných ľudí. Pre nich Nazaretský nie je šarlatán, ale čestný človek, ktorý má odvahu, dobre hovorí a hovorí správne veci, podobne ako iní veľkí proroci v dejinách Izraela. Preto ho nasledujú, aspoň dovtedy, kým to môžu robiť bez väčšieho rizika a nepríjemností. Napriek tomu je pre nich len človekom, a preto ho v čase nebezpečenstva, počas jeho umučenia, aj oni opúšťajú a odchádzajú sklamaní.

PREČÍTAJTE SI: slovy pápeža Leva XIV’z balkóna: Na týchto dvoch postojoch je pozoruhodná ich aktuálnosť v súčasnosti. Stelesňujú pojmy, ktoré by sme ľahko našli na perách mnohých mužov a žien v našej dobe, aj keď sú v podstate totožné, vyjadrené iným jazykom.

Až dnes existuje mnoho prostredí, v ktorých sa kresťanská viera považuje za absurdnú, určenú pre slabých a neinteligentných. Prostredia, v ktorých sa uprednostňujú iné istoty, napríklad technika, peniaze, úspech, moc alebo pôžitok.

Toto sú kontexty, v ktorých nie je ľahké hlásať evanjelium a vydávať svedectvo o jeho pravde, v ktorých sa veriacim vysmievajú, odporujú im, opovrhujú nimi alebo ich prinajlepšom tolerujú a ľutujú. Práve preto sú to však miesta, kde je naša misijná pomoc veľmi potrebná. Nedostatok viery je často tragicky sprevádzaný stratou zmyslu života, zanedbávaním milosrdenstva, desivým porušovaním ľudskej dôstojnosti, krízou rodiny a mnohými ďalšími ranami, ktoré trápia našu spoločnosť.

Takisto aj dnes existuje mnoho prostredí, v ktorých je Ježiš, hoci je oceňovaný ako človek, redukovaný na akéhosi charizmatického vodcu alebo nadčloveka. Platí to nielen medzi neveriacimi, ale aj medzi mnohými pokrstenými kresťanmi, ktorí tak na tejto úrovni končia v stave praktického ateizmu.

Tento svet nám bol zverený, svet, v ktorom, ako nás toľkokrát učil pápež František, sme povolaní svedčiť o našej radostnej viere v Ježiša Spasiteľa. Preto je nevyhnutné, aby sme aj my spolu s Petrom opakovali: “Ty si Kristus, Syn živého Boha” (Mt 16, 16).

Je nevyhnutné, aby sme to robili predovšetkým v našom osobnom vzťahu s Pánom, v našom odhodlaní na každodennú cestu obrátenia. Potom to robiť ako Cirkev, spoločne prežívať našu vernosť Pánovi a prinášať všetkým radostnú zvesť (porov. Lumen gentium, 1).

Toto hovorím predovšetkým sebe ako Petrovmu nástupcovi, keďže začínam svoje poslanie rímskeho biskupa a podľa známeho vyjadrenia svätého Ignáca Antiochijského som povolaný predsedať v láske univerzálnej Cirkvi (porov. List Rimanom, Prológ).

Svätý Ignác, ktorý bol v reťaziach privedený do tohto mesta, miesta svojej blížiacej sa obety, napísal tamojším kresťanom: “Vtedy budem naozaj učeníkom Ježiša Krista, keď svet už neuvidí moje telo” (List Rimanom, IV, 1). Ignác hovoril o tom, že ho v aréne zožrala divá zver – a tak sa aj stalo – ale jeho slová sa vzťahujú všeobecnejšie na nevyhnutný záväzok pre všetkých, ktorí v Cirkvi vykonávajú službu autority. Je to ustúpiť nabok, aby mohol zostať Kristus, urobiť sa malým, aby mohol byť spoznaný a oslávený (porov. Jn 3, 30), vydať zo seba maximum, aby ho všetci mali možnosť spoznať a milovať.

Nech mi Boh udelí túto milosť dnes a vždy na láskyplný príhovor Márie, Matky Cirkvi.