Prečo je otázka, kto zvolil Leva XIV., nesprávna

Vždy to tak býva: Necelý týždeň po zvolení nového pápeža sú vatikánski novinári presvedčení (aspoň nám tvrdia, že sú si tým istí), že presne vedia, čo sa na konkláve stalo.

Ale toto tvrdenie má jeden problém. Každý, kto bol prítomný v Sixtínskej kaplnke - každý priamy svedok konkláve - zložil prísahu, že bude zachovávať mlčanlivosť o priebehu konkláve.

Aký človek, ktorý zloží slávnostnú prísahu, by sa potom ponáhľal urobiť presne to, čo slávnostne prisahal, že neurobí?

Čítajte: Meno pápeža Leva XIV’ponúka nádej na obnovu katolíckej sociálnej doktríny

Ktorej z týchto osobností by ste verili, že poskytne presnú správu o udalosti? Povedal by som, že žiadnej z nich – preto mám tendenciu pozerať sa na všetky správy po skončení konkláve s krajnou skepsou.

Preto nemám veľkú dôveru v novinárov, ktorí tieto správy sprostredkúvajú. Nejde o obyčajné úniky informácií, aké vidíme v novinách každý deň. Sú to – nazvime veci pravými menami – hriešne zrady posvätných prísah. Preláti, ktorí sa zaprisahávajú, ohrozujú svoje vlastné duše; novinári, ktorí prinášajú ich správy, sú dobrovoľnými komplicmi. A za čo? Pre jeden nevyhnutne skreslený pohľad na zložitý príbeh?

Ale bohužiaľ, ak je minulá skúsenosť nejakým vodítkom, prvé publikované správy sa ukážu ako pomerne presné. Následné úniky informácií v tej či onej miere potvrdia prvé správy. Do mesiaca bude mať každý, kto pozorne sleduje vatikánske spravodajstvo, aspoň približnú predstavu o súčtoch hlasov z jednotlivých hlasovaní “tajného” konkláve.

Veľmi podobne by sa dalo hovoriť aj o “generálnych kongregáciách”, na ktorých sa kardináli stretávajú v dňoch predchádzajúcich konkláve. Aj tieto stretnutia sú teoreticky dôverné, hoci plášť tajomstva nie je ani zďaleka taký ťažký. Vatikánsky tlačový úrad zverejňuje (nejasný, veľmi všeobecný) zoznam tém, ktoré boli nastolené. Presnejšie povedané, po týchto stretnutiach sa zhovorčiví kardináli stretávajú s priateľmi vrátane novinárov a dopĺňajú prázdne miesta. Ale aj ten najusilovnejší reportér dokáže zozbierať len niekoľko očitých svedectiev, a teda len veľmi čiastočný obraz o stretnutiach.

Súboj o informácie o konkláve môže byť pochopiteľný, najmä pre ľudí, ktorí sú zvyknutí čítať správy zasvätených’ o prezidentských kampaniach. Ale pápežské voľby nie sú ako politická súťaž. A ako som sa snažil ukázať, akékoľvek “interné” informácie, ktoré dostávame, sú poznačené, a to niekoľkými rôznymi spôsobmi. Prečo sa teda nepozrieť na voľbu pápeža Leva XIV. z pohľadu zainteresovaného pozorovateľa bez prísne tajných zdrojov?"

Pre väčšinu z nás bolo zvolenie kardinála Prevosta prekvapením. Jeho meno nebolo strašne známe, nebol prominentne uvedený medzi papabili publikovanými pred konkláve samozvanými expertmi. (V správe kolégia kardinálov, ktorá je pravdepodobne najspoľahlivejším zdrojom informácií o&nbsptejto pápežskej voľbe, nebol uvedený medzi tuctom najpravdepodobnejších kandidátov). Napriek tomu bol zvolený rýchlo.

Väčšina vatikánskych pozorovateľov očakávala dlhšie konkláve. Neexistoval žiadny uznávaný favorit. Väčšina novinárov sa zhodla, že kardinál Pietro Parolin, vatikánsky štátny sekretár, bol jediným prelátom, ktorý mohol mať šancu na skoré víťazstvo.

Čítajte: Biskup Schneider: Pápež’s ‘prvým záväzkom’ je evanjelium, nie Druhý vatikánsky koncil

Kardinál Parolin si však do konkláve niesol istú batožinu. Bol hlavným autorom nepopulárnej zmluvy Vatikánu s Pekingom; bol aspoň tangenciálne zapletený do finančných škandálov v rámci Štátneho sekretariátu; nemal prakticky žiadne pastoračné skúsenosti. Za ním sa rozprestieralo preplnené pole možných kandidátov. Zdalo sa pravdepodobné, že bude potrebných niekoľko hlasovaní, kým kardináli uvidia jasnú voľbu. Skutočnosť, že kardinál Prevost získal (prinajmenšom) dvojtretinovú väčšinu až vo štvrtom hlasovaní, naznačuje, že kardináli-voliči sa na neho zamerali takmer okamžite po začatí hlasovania. Ako sa to stalo?

Jedným z vysvetlení – ktoré médiá vo všeobecnosti prehliadajú – je, že hoci kardinál Prevost nebol vo svete dobre známy, kardinálske kolégium ho dobre poznalo. Ako prefekt dikastéria pre biskupov sa podieľal na menovaní nových biskupov na celom svete. Rovnako dôležité je, že popri iných členoch kolégia pôsobil aj vo viacerých ďalších dikastériách.

V táto poučná analýza pre Krízu, Giovanni Sadewo ukazuje, že po roku pôsobenia vo funkcii prefekta Rímskej kúrie kardinál Prevost pôsobil po boku dvoch tretín všetkých kardinálov sveta’v tej či onej vatikánskej komisii. Žiadny iný vatikánsky úradník sa nevyrovnal takejto úrovni interakcie s kardinálmi Rímskej kúrie. Dokonca aj kardinál Parolin, ktorého úrad koordinoval Kúriu, mal spoločné úlohy len s 53 percentami ostatných kardinálov.

Prečo kardinál Prevost pôsobil v toľkých dikastériách? Pretože ho pápež František stále menoval. Táto skutočnosť je sama osebe pozoruhodná, pretože kardinál Prevost – ktorý poznal pápeža Františka od čias jeho pôsobenia v Argentíne – prezradil: “Nebudem’hovoriť prečo, ale’povedzme, že pri všetkých stretnutiach s kardinálom Bergogliom sme si nie vždy rozumeli.”Zdá sa, že si nerozumeli, ale zosnulý pápež si kardinála Prevosta vážil a považoval ho za cenný hlas v Rímskej kúrii. K rovnakému úsudku zrejme dospeli aj ostatní kardináli.

Pred konkláve chceli niektorí kardináli zabezpečiť pokračovanie politiky pápeža Františka. Iní chceli, aby sa táto politika rýchlo zmenila. Počas niekoľkých prvých hlasovaní si obe skupiny uvedomili, že sa im nepodarí získať dvojtretinovú väčšinu – ani pre Františka II. ani pre anti-Františka. Namiesto toho teda hľadali preláta, ktorý by s nimi zaobchádzal spravodlivo, spravoval Cirkev múdro a možno obnovil ich narušenú jednotu. Zrejme sa pozerali tým istým smerom.

Žurnalisti zvyknutí na politické kampane možno radšej hľadajú tajomnejšie vysvetlenia: pre južanský hlasovací blok a mocného kráľa a prísne tajné stretnutie. Keď však kardináli-voliči odovzdávajú svoje hlasovacie lístky, skladajú ďalšiu slávnostnú prísahu, ktorou dosvedčujú, že hlasujú za muža, ktorého považujú za najvhodnejšieho za Petrovho’nástupcu. To je jednoduché priame vysvetlenie toho, ako sa kardinál Prevost stal Levom XIV.

Pretlačené so súhlasom Katolíckej kultúry.