Od Druhého vatikánskeho koncilu z roku 1962 sa Rímskokatolícka cirkev snaží prispôsobiť modernému svetu. No na Západe - kde sa dúfalo, že k takejto adaptácii dôjde najrýchlejšie - prišla Cirkev o mnoho veriacich. Početná účasť veriacich na nedeľnej omši v Anglicku a Walese padla o polovicu a to z 1,8 milióna v roku 1960. Priemerný vek farníkov vzrástol z 37 rokov (1980) na súčasných 52. V Amerike návštevnosť omší klesla od roku 1960 o tretinu. Menej ako 5% francúzskych katolíkov sa zúčastňuje bohoslužby pravidelne a v Taliansku je toto číslo 15%. Napriek tomu s vlnou rozpadu hlavného prúdu tradicionalizmus zaznamenáva úspech.
Ako príklad si zoberte latinskú omšu, ktorej sa Vatikán zriekol v roku 1962 kvôli liturgiám v materinských jazykoch. Pri najtradičnejšej forme latinského obradu kňaz šepotajúc posväcuje chlieb a víno zatiaľ čo je chrbtom otočený k veriacim: je to anatémou pre tých, ktorí veria, že otvorenosť je duchom tejto doby. No otec John Zuhlsdorf, americký kňaz a blogger, tvrdí, že to pre veriacich predstavuje výzvu narozdiel od nudného liberalizmu bežných obradov. "Nejedná sa o školské zhromaždenie," hovorí.
Niektorí ľudia zdieľajú jeho nadšenie. Spoločnosť latinskej omše Anglicka a Walesu, ktorá bola založená v roku 1965, má v súčasnosti viac ako 5-tisíc členov. Týždenný počet latinských obradov vzrástol z 26 v roku 2007 na súčasných 157. V Amerike vzrástol tento počet zo 60 v roku 1991 na súčasných 420. V Brompton Oratory, bašte londýnskeho tradicionalizmu, sa nedeľnej latinskej omše zúčastňuje 440 veriacich. To je dvojnásobný počet v porovnaní s anglikánskou. Ženy nosia šatky a muži zasa tvídové obleky.
No nejedná sa o stretávku starcov: táto kongregácia je mladá a medzinárodne zložená. Tak ako evanjelické kresťanstvo tak aj tradicionalistický katolicizmus láka ľudí, ktorí v dobe oživenia Cirkvi Druhým vatikánskym koncilom ešte nežili. Tradicionalistické skupiny majú svojich členov v 34 krajinách vrátane Hongkongu, Juhoafrickej republiky a Bieloruska. Juventutem, hnutie mladých katolíkov, ktorí majú radi staré zvyky a spôsoby, sa môže pochváliť množstvom svojich aktivistov v desiatkach krajín. Tradicionalisti využívajú blogy, webstránky a sociálne siete pre šírenie svojho slova a taktiež aj na to aby poukázali na nepokojné liberálne diecézy a cirkevných správcov, ktorí po dlhú dobu vnímajú "Latinistov" ako sebavzdelávajúcu, anachronickú a postihnutú patetickú menšinu. V Kolumbii muselo 500 ľudí požadujúcich tradicionalistickú omšu využívať spoločenskú sálu (neskôr sa im podarilo postaviť kostol).
K veľkej zmene došlo v roku 2007 keď pápež Benedikt XVI. formálne schválil používanie starobylého latinského obradu. Do tej doby mohol vzťah k tradicionalistickej liturgii poškodiť kariéru kňaza. Ďalším výsledkom bola aj nová vlna energie z Ordinariátu, Vatikánom podporovaného zoskupenia ex-anglikánov. Desiatky anglikánskych kňazov "prekročili Tiber" od ťažkopádnych a rituálnych "vôní a zvoncov" vyššej cirkevnej odnože. Boli s otvorenou náručou vítaní medzi tradicionalistickými rímskokatolíckymi veriacimi.
Návrat starého obradu spôsobil tiché zúfalstvo medzi viacerými modernistickými Katolíkmi. Timothy Radcliffe, bývalý vedúci britských dominikánov, v tom vidí "určitú nostalgiu ako vo filme Návrat na Brideshead." Myslí si, že tradicionalistické obrodenie môže byť reakciou proti "módnemu liberalizmu" tejto doby. Hoci niektoré výkyvy kyvadla môžu byť nevyhnutné tak pre cirkevnú hierarchiu západného sveta postihnutú škandálmi a úpadkom je vzostup tradicionalistickej avantgardy znepokojujúci. Jedná sa len o výstrednosť doby alebo sa Cirkev pred 50-timi rokmi vydala zlým smerom?