- Lev XIV. zdôrazňuje potrebu obnoviť víziu Boha v západnej civilizácii.
- Regensburský prejav Benedikta XVI. varuje pred iracionálnym náboženským násilím.
- Prevostova interpretácia bagatelizuje metafyzické problémy, ktoré ohrozujú vieru.
- Demografické trendy naznačujú úpadok kresťanstva v Európe, vyžaduje si to urgentnú pozornosť.
Nedávno zverejnené spisy z obdobia predtým, ako sa Lev XIV. stal pápežom, vrhajú nové svetlo na jeho teologickú formáciu, vrátane interpretácie slávneho regensburského prejavu Benedikta XVI. zo sociologického hľadiska, pričom bagatelizujú to, čo sám Benedikt označil za metafyzickú krízu západnej civilizácie.
4. mája 2026 vydalo Vatikánske vydavateľstvo knihu Free Under Grace (Slobodný v milosti), zborník kázní a prejavov, ktoré predniesol Robert Francis Prevost, dnes pápež Lev XIV., počas svojho pôsobenia vo funkcii generálneho priora augustiniánskeho rádu. Kniha, ktorá mu bola odovzdaná 2. mája, má za cieľ ilustrovať augustiniánsky duchovný rámec jeho myslenia a obsahuje text komentujúci prednášku pápeža Benedikta XVI. na Univerzite v Regensburgu z 12. septembra 2006.
ČÍTAJTE: Vatikán odmietol usmernenia nemeckých biskupov týkajúce sa „požehnania“ homosexuálnych „párov“ v roku 2024
Podľa vtedajšieho kňaza Prevosta „ústredným bodom úvah Benedikta XVI. je… je, že Západ, ak si neobnoví víziu Boha, nemôže nadviazať plodný dialóg s veľkými kultúrami sveta, ktoré majú hlboké náboženské presvedčenie o skutočnosti.“
Novo vydaná publikácia zhromažďuje rad príspevkov prednesených v rôznych kontextoch, vrátane vnútorných stretnutí augustiniánskeho rádu v Európe. Medzi nimi je aj úvaha o regensburskej prednáške, prejave, ktorý sa pôvodne zaoberal vzťahom medzi vierou a rozumom a ktorý po svojom prednesení v Bavorsku v roku 2006 vyvolal medzinárodné reakcie.
Prevost uvádza, že podľa jeho názoru bola ústredná myšlienka regensburského prejavu vo verejnej diskusii vo veľkej miere nesprávne pochopená. Zdôrazňuje, že prednáška sa zameriavala na neschopnosť západných spoločností viesť zmysluplný dialóg s náboženskými kultúrami, ak im chýba živé vedomie Boha. Toto chápanie podopiera pripomenutím vlastných slov Benedikta XVI. krátko pred cestou do Bavorska, pričom poukazuje na to, že v súčasnom Západe „sa veriť stalo ťažším“, pretože „svet, v ktorom sa nachádzame, sme si vytvorili výlučne sami a v ňom sa Boh, takpovediac, už priamo nezjavuje“.
Ten istý text zasadzuje tento výklad do širšieho kontextu situácie Cirkvi v Európe, ktorú Prevost opisuje ako poznačenú sekularizáciou a úpadkom. Uvádza, že „európske spoločnosti, ktoré pred päťdesiatimi rokmi boli z viac ako 80 % kresťanské, sa dnes odvrátili od kresťanstva a neprejavujú oň žiadny záujem“, a dodáva, že v takomto kontexte je náboženstvo čoraz viac odsúvané do súkromnej sféry: „Môžete veriť v Boha alebo neveriť, ale to by sa v žiadnom prípade nemalo prejavovať v spoločenskom živote.“ Ďalej poukazuje na štrukturálne ťažkosti ovplyvňujúce náboženský život, vrátane starnúcich komunít a klesajúceho počtu povolaní.
Prevost sa tiež odvoláva na demografické a sociálne trendy a konštatuje, že „osemnásť európskych krajín vykazuje zápornú prirodzenú bilanciu [viac úmrtí ako narodených]“ a že „žiadna krajina v západnej Európe nemá mieru plodnosti na úrovni reprodukcie.“
Zároveň poukazuje na kontrastné vývojové trendy, medzi ktoré patrí vitalita prisťahovaleckých komunít: „Noví obyvatelia Európy často patria medzi najaktívnejších veriacich.“ Poukazuje tiež na náznaky obnoveného záujmu o náboženstvo medzi mladšími generáciami, čo potvrdzujú údaje ako napríklad nárast percenta mladých ľudí, ktorí sa v niekoľkých európskych krajinách hlásia k viere v Boha.
Všetko toto sú však iba dôsledky problému, na ktorý poukázal pápež Benedikt, ktorého hlavné posolstvo bolo úplne iné. V regensburskej prednáške je teoretické jadro formulované s pozoruhodnou jasnosťou: Boh koná podľa Logosu, to znamená podľa rozumu; kresťanská viera je teda vo svojej podstate racionálna. Z tejto premisy vyplývajú tri rozhodujúce tézy.
Po prvé, náboženské násilie je iracionálne, a preto „v rozpore s Božou podstatou“. Po druhé, skutočný dialóg medzi náboženstvami a kultúrami je možný iba na základe spoločného rozumu – nie iba na základe viery v existenciu Boha.
Po tretie, nie všetky náboženstvá sú rovnocenné a iba katolicizmus sa môže hlásiť k tomu, že je založený nielen na božskom zjavení, ale aj na racionálnej povahe človeka. Benedikt to jasne vyjadril citovaním dialógu medzi Manuelom II. Paleologom a učeným perzským moslimom, ako aj protestantizmu – prvý historický pokus o oddelenie kresťanstva od rozumu, čím došlo k jeho skresleniu.
Preto nestačí povedať, že Západ musí znovu nadobudnúť všeobecnú „víziu Boha“: nie všetky vízie Boha sú rovnaké. Predstava o Bohu ako ne-Logos, t. j. nie v súlade s rozumom (ako to robia mnohí moslimovia a protestanti), môže viesť iba k násiliu.
ČÍTAJTE: Nový biskup pápeža Leva v Západnej Virgínii v roku 1990 nelegálne prekročil hranice USA
Inými slovami, Prevostov výklad presunul dôraz z vzťahu viery a rozumu na historicko-kultúrny vplyv západnej sekularizácie a prednášku interpretuje predovšetkým cez sociologickú a pastoračnú optiku. Pre Benedikta je však základným problémom metafyzika.
Dnešné štatistiky ukazujú, že Západ riskuje, že sa stane prevažne moslimským, k čomu prispievajú masívne a nekontrolované migračné vlny. Môže tak síce znovu nadobudnúť víziu Boha, ktorá je cudzia jeho vlastnej tradícii, ale to samo osebe nespôsobí, že sa európska a západná civilizácia opäť stanú baštami viery, ani že budú schopné plodného dialógu s inými kultúrami.
Text uverejnený v knihe naopak odhaľuje, ako Prevostova problematická myšlienka – že jednotu treba hľadať za každú cenu, nielen medzi katolíkmi alebo kresťanmi, ale dokonca medzi rôznymi náboženstvami – je hlboko zakorenená v jeho osobnej a teologickej formácii.