Stali sme sa sebcami a národ krváca
Vo sviatok Sedembolestnej Panny Márie arcibiskup Bober pripomenul význam utrpenia a bolesti, ktorú je možné vďaka viere pretaviť na trpezlivosť a odvahu bojovať.
„Chvíľami mám taký pocit, že ani my ako národ už nestojíme o to, aby sme zabojovali o našu budúcnosť. Ako keby sme už dosiahli svoju métu a chceli to všetko zabaliť. Nie sme však unavení z bolestí a trápení, ale práve letargia a unavenosť zo života z nás robia sebcov a individualistov. A národ krváca! Netrpíme hladomorom ani vojnou, chýba nám čosi iné. Chýba nám motivácia, chýba nám viera, ktorá cez Kristov kríž premieňa každú bolesť na väčšiu obetu, trpezlivosť a vernosť, väčšiu dôveru a odovzdanosť,“ skonštatoval vo svojej kázni Bober.
Zároveň vyzval veriacich, aby sa nebáli prejavovať svoju vieru a bojovať o ňu. „Byť kresťanom v Európe nie je dnes ani bezpečné, ani žiadané. My sa však nehanbime za to, že sme veriaci, že sme katolíci! Ani nezapredajme svoj hlas pre výhody či postup v kariére. Ozvime sa, hoci nás budú považovať za tmárov, homofóbov či konzervatívcov,“ zdôraznil arcibiskup.
Časť homílie arcibiskupa Bobera
Nemôžem mlčať, keď vidím, ako cielene a takticky narastá tlak na veriacich ľudí aj v našom priestore. Iba prednedávnom označila Rada pre vysielanie a retransmisiu moje vyjadrenia proti teórii o rodovej rovnosti a výzvu k účasti na referende o rodine za možné porušenie zákona. Výroky vraj mohli podnecovať k nenávisti a neúcte voči párom rovnakého pohlavia, resp. šíriť nenávisť. Bolo to v Nedeľu Svätej rodiny počas televízneho vysielania svätej omše pred dvomi rokmi. Jasný katolícky postoj v prospech rodiny a manželstva muža a ženy urazil dvadsať sťažovateľov, ktorí žiadali o prešetrenie. Bolo z toho veľké haló, ktoré sa snažilo zastrašiť všetkých, ktorí by podobne nesúhlasili a vyjadrili verejný odpor voči gender ideológii.
Dokonca aj naše verejnoprávne médiá v tomto čase už zaujali jasný ideologický postoj. Napríklad keď sme v Košiciach mali nedávno vysviacku nového mladého pomocného biskupa, nebola o tom ani jediná krátka správa. Pritom, keď sa o dva dni mestom prebehlo 180 účastníkov dúhového pochodu, dozvedelo sa o tom celé Slovensko v niekoľkominútovej reportáži. Iné reportáže už ani nespomínam.
To, že verejne vyjadríme nesúhlasný postoj s tým, čo sa nám podsúva a pretláča – akože – tým, podľa niekoho, propagujeme nenávisť a neúctu? Chýba tu logika! Keď nesúhlasím, znamená to, že nenávidím? Kde je záruka plurality názorov?
Drahí bratia a sestry! Strhol sa boj – nerovný boj! Preto nemôžeme zostať ticho. Hlasy pre prorodinnú politiku sú vysmievané, možno už z princípu preto, že sa s nimi stotožňuje Cirkev. Slovo skôr dostanú sociológovia a sociologičky, ktoré ponúkajú nový „nestereotypný“ model rodiny. Nepropaguje sa manželská vernosť a nerozlučiteľnosť, ale skôr návody k tomu, ako sa rozísť a žiť si vlastný pohodlný život. Prorodinným aktivistom a pro-liferom už médiá nemajú čas načúvať. Nezaujímajú ich otázky: Prečo sa rodí tak málo detí do tohto nášho slovenského sveta? Čo robíme preto, aby sme rodičovstvo zatraktívnili? Očividne starneme a vymierame, a aj napriek tomu plne podporujeme legálny potrat. Nevážime si a ani neučíme spoločnosť vážiť si nový ľudský život.
Podceňujeme naše najväčšie bohatstvo – naše rodiny! S úzkosťou volám z východu republiky, kde azda najčastejšie odchádza jeden z manželov za prácou, nielen do vzdialenej Bratislavy, ale ešte ďalej. Odlúčenosť v diaľke i v čase spôsobuje vyhasnutie lásky. Je príčinou častých rozvodov. Chýba práca, chýba slušný zárobok. Prečo kvôli tomu, aby rodiny mohli prežiť, nemôžu byť spolu? Toto sú skutočné problémy, ktorým treba venovať väčší priestor, a nie za každú cenu presadzovať práva individualistov!
