Benedikt XVI. katolíckym učiteľom: Hlboká zodpovednosť viesť mladých k pravde nie je ničím menším, ako skutkom lásky
USA (18. apríla, RV) – Predposledným bodom včerajšieho oficiálneho programu pápeža Benedikta XVI. bola o 17:00 miestneho času návšteva Katolíckej univerzity Ameriky vo Washingtone, kde sa prihovoril predstaviteľom katolíckeho univerzitného sveta:
„Vaše eminencie, drahí bratia biskupi, vážení profesori, učitelia a vychovávatelia,
‛Aké krásne sú nohy tých, čo hlásajú dobrú zvesť‛" (Rim 10:15-17). Týmito slovami Izaiáša, citovanými svätým Pavlom, vrelo pozdravujem každého jedného z vás – nositeľov múdrosti – a prostredníctvom vás aj personál, študentov a rodiny mnohých rôznorodých vyučovacích inštitúcií, ktoré zastupujete. Je pre mňa veľkým potešením stretnúť sa s vami a zdieľať niektoré myšlienky, týkajúce sa povahy a identity katolíckeho vzdelávania v súčasnosti. Zvlášť by som sa chcel poďakovať otcovi Davidovi O´Connellovi, prezidentovi a rektorovi Katolíckej univerzity Ameriky. Veľmi oceňujem vaše milé slová na privítanie. Prosím, odovzdajte moju srdečnú vďaku celej komunite tejto univerzity – fakulte, personálu, aj študentom.
Vzdelávanie je kľúčové pre poslanie Cirkvi v oblasti ohlasovania Dobrej zvesti. Na prvom mieste a predovšetkým je každá katolícka vzdelávacia inštitúcia miestom stretnutia so živým Bohom, ktorý v Ježišovi Kristovi zjavuje svoju premieňajúcu lásku a pravdu (por. Spe Salvi, 4). Tento vzťah vyvoláva túžbu rásť v poznaní a chápaní Krista a jeho učenia. Týmto spôsobom sú tí, ktorí ho stretnú, priťahovaní skutočnou silou evanjelia, aby viedli nový život, charakterizovaný všetkým, čo je krásne, dobré a pravdivé; život Kristových svedkov, živený a posilňovaný v rámci spoločenstva učeníkov nášho Pána, ktorým je Cirkev.
Dynamika medzi osobným stretnutím, poznaním a kresťanským svedectvom je kľúčová pre diakoniu pravdy, ktorú Cirkev vykonáva uprostred ľudstva. Božie odhalenie ponúka každej generácii príležitosť objaviť základnú pravdu o jej vlastnom živote a cieli dejín. Táto úloha nikdy nie je ľahká, vyžaduje si celé kresťanské spoločenstvo a motivuje každú generáciu kresťanských vychovávateľov, aby zabezpečili, že sila Božej pravdy prenikne každou dimenziou inštitúcií, ktorým slúžia. Týmto spôsobom môže Kristova Dobrá zvesť začať pôsobiť, vedúc učiteľa aj študenta k objektívnej pravde, ktorá v presahovaní čiastočného a subjektívneho smeruje k univerzálnemu a absolútnemu, ktoré nás robí schopnými ohlasovať s presvedčením nádej, ktorá nezahanbuje (por. Rim 5:5). Ušľachtilé ciele vzdelávania a výchovy, založené na jednote pravdy a služby človeku a spoločenstvu, zamerané proti osobným bojom, morálnej zmätenosti a triešteniu poznania, sa stávajú mimoriadne mocným nástrojom nádeje.
Drahí priatelia, história tohto národa v tejto súvislosti zahŕňa množstvo príkladov kresťanskej angažovanosti. Tunajšia katolícka komunita v podstate urobila zo vzdelávania jednu zo svojich najvyšších priorít. Toto poslanie sa nenaplnilo bez veľkej obety. Výnimočné osobnosti, ako svätá Elizabeth Ann Setonová a mnohí ďalší s veľkou húževnatosťou a prezieravosťou položili základy toho, čo je dnes dôležitou sieťou škôl vo farnostiach, prispievajúcich k duchovnému blahobytu Cirkvi a národa. Niektorí, ako sv. Katharine Drexelová, zasvätili svoje životy vzdelávaniu tých, ktorých ostatní zanedbávali – v jej prípade Afroameričanov a pôvodných Američanov. Nespočetné množstvo odovzdaných rehoľných sestier, bratov a kňazov, spolu s obetavými rodičmi, prostredníctvom katolíckych škôl pomohlo generáciám prisťahovalcov, aby sa pozdvihli z biedy a zaradili sa do stredného prúdu spoločnosti.
Táto obeta pokračuje aj dnes. Je to výnimočný apoštolát nádeje, usilujúci sa naplniť materiálne, intelektuálne a duchovné potreby viac ako troch miliónov detí a študentov. Zároveň poskytuje chvályhodnú príležitosť pre celú katolícku komunitu štedro prispievať k naplneniu finančných potrieb našich inštitúcií. Ich dlhodobá udržateľnosť musí byť zabezpečená. Rozhodne musí byť urobené všetko, čo sa dá, v spolupráci so širším spoločenstvom, aby sa zaistilo, že sú prístupné ľuďom zo všetkých spoločenských a ekonomických sfér. Žiadnemu dieťaťu by nemalo byť upierané právo na vzdelávanie vo viere, ktoré na oplátku zušľachťuje dušu národa.
Niektorí dnes spochybňujú zainteresovanosť Cirkvi v oblasti vzdelávania a pýtajú sa, či jej zdroje nenájdu lepšie uplatnenie niekde inde. Iste v krajine, ako je táto, štát poskytuje rozsiahle možnosti pre vzdelávanie a priťahuje oddaných a štedrých mužov a ženy k tomuto úctyhodnému povolaniu. Je teda aktuálne uvažovať o tom, čo je výnimočné, pokiaľ ide o naše katolícke inštitúcie. Ako prispievajú k dobru spoločnosti prostredníctvom hlavného poslania Cirkvi – evanjelizácie?
Všetky aktivity Cirkvi vyplývajú z jej uvedomenia si, že je nositeľkou posolstva, ktoré má svoj pôvod v samotnom Bohu: vo svojej dobrote a múdrosti sa Boh rozhodol odhaliť a dať nám poznať skryté tajomstvo jeho vôle (por. Ef 1:9; Dei Verbum, 2). Božia túžba dať sa poznať a prirodzená túžba všetkých ľudských bytostí poznať pravdu, poskytujú kontext pre ľudské otázky, týkajúce sa zmyslu života. Toto jedinečné stretnutie sa deje v rámci nášho kresťanského spoločenstva: ten, kto hľadá pravdu, sa stáva tým, kto žije podľa viery (por. Fides et Ratio, 31). Dá sa to opísať ako posun od „ja“ k „my“, vedúc jednotlivca, aby sa zaradil medzi Boží ľud.
Táto istá dynamika spoločenskej identity – ku komu patrím? – oživuje étos našich katolíckych inštitúcií. Katolícka identita univerzity alebo školy nie je jednoducho otázkou počtu katolíckych študentov. Je to vec presvedčenia – naozaj veríme, že iba v mystériu Slova, ktoré sa stalo telom, sa mystérium človeka stáva skutočne jasným (por. Gaudium et Spes)? Sme pripravení zaviazať naše celé „ja“ – intelekt a vôľu, myseľ a srdce – Bohu? Prijímame pravdu, ktorú zjavuje Kristus? Je viera prítomná na našich univerzitách a školách? Dostáva sa jej náležitého vyjadrenia liturgicky, sviatostne, prostredníctvom modlitby, skutkov lásky, záujmu o spravodlivosť a úcty voči Božiemu stvoreniu? Iba týmto spôsobom skutočne nesieme svedectvo zmyslu toho, kto sme a k čomu sa hlásime.
Z tejto perspektívy sa dá vyvodiť, že súčasná „kríza pravdy“ má svoje korene v „kríze viery“. Iba prostredníctvom viery môžeme slobodne povedať „áno“ Božiemu svedectvu a uznať ho ako transcendentného ručiteľa pravdy, ktorú zjavuje. Aj tu vidíme, prečo je podpora osobnej intimity s Ježišom Kristom a spoločné svedectvo o jeho pravde nepostrádateľné v katolíckych vzdelávacích inštitúciách. Zároveň však poznáme a so znepokojením sledujeme ťažkosti alebo váhanie, ktorým dnes mnohí ľudia podliehajú. Je to komplexný fenomén, o ktorom neustále premýšľam. Kým sme sa sústredili na usilovné hľadanie spôsobov, ako podchytiť intelekt našich mladých, možno sme zanedbali vôľu. Následne si so zármutkom všímame deformáciu vnímania slobody. Sloboda neznamená rozhodnúť sa k neúčasti. Ide o rozhodnutie sa k účasti – účasti na samotnom bytí. Z tohto dôvodu autentická sloboda nikdy nemôže byť dosiahnutá odvrátením sa od Boha. Takáto voľba by napokon pohŕdala skutočnou pravdou, ktorú potrebujeme, aby sme porozumeli sebe samým. Vaša zodpovednosť, aj vašich kolegov, je vyvolávať medzi mladými túžbu po skutku viery, povzbudzovať ich, aby sa angažovali v cirkevnom živote, ktorý z tejto viery vyplýva. Tu sloboda dosahuje istotu pravdy. Vo voľbe žiť podľa pravdy prijímame plnosť života viery, ktorý je nám dávaný v Cirkvi.
Katolícka identita teda nezávisí od štatistiky, ani nemôže byť vnímaná ako samozrejmá. Vyžaduje si omnoho viac: konkrétne to, aby sa každý jeden aspekt vašich vzdelávacích spoločenstiev odrážal v cirkevnom živote viery. Iba vo viere sa pravda môže stať skutočne ľudskou, schopnou nasmerovať vôľu po ceste slobody (por. Spe Salvi, 23). Týmto spôsobom naše inštitúcie zásadne prispievajú k poslaniu Cirkvi a skutočne slúžia spoločnosti. Stávajú sa miestami, kde sa premieta aktívna prítomnosť Boha do ľudských záležitostí a na ktorých každý mladý človek objavuje radosť zo vstúpenia do Kristovho „bytia pre druhých“ (por. ibid., 28).
Prvotné evanjelizačné poslanie Cirkvi, v ktorom vzdelávacie inštitúcie zohrávajú kľúčovú úlohu, je v súlade so základným úsilím národa rozvíjať spoločnosť, ktorá je hodná dôstojnosti ľudskej bytosti. Niekedy sa však hodnota prispievania Cirkvi do verejného fóra spochybňuje. Je teda dôležité pripomenúť, že pravdy viery a rozumu si nikdy neprotirečia (por. I. vatikánsky ekumenický koncil, Dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, IV: DS 3017; Sv. Augustín, Contra Academicos, III, 20, 43). Poslanie Cirkvi ju v podstate zapája do snahy ľudstva dopracovať sa k pravde. Vo vyslovovaní zjavenej pravdy slúži všetkým členom spoločnosti očisťovaním rozumu a zabezpečením, že zostane otvorený voči tomu, aby bral do úvahy základné pravdy. Poukazovaním na božskú múdrosť ožaruje základy ľudskej morálky a etiky a pripomína všetkým skupinám v spoločnosti, že nie prax vytvára pravdu, ale pravda by mala slúžiť ako základ pre prax. Takéto prispenie, vzdialené od podmínovania tolerancie legitímnej odlišnosti, ožaruje skutočnú pravdu, ktorá robí dostupným konsenzus a pomáha k tomu, aby verejná diskusia bola racionálna, čestná a zodpovedná. Cirkev nikdy neprestane podporovať základné morálne kategórie toho, čo je správne a čo nie je, bez ktorých by nádej iba odumierala, ustupujúc studeným pragmatickým kalkuláciám užitočnosti, ktoré robia človeka iba o málo viac, než figúrkou na nejakej ideologickej šachovnici.
S ohľadom na vzdelávacie fórum diakonia pravdy získava vyššiu dôležitosť v spoločnostiach, kde sekulárna ideológia zasadzuje klin medzi pravdu a vieru. Toto oddelenie vedie k tendencii dávať pravdu na jednu úroveň s vedomosťou a prijať pozitivistickú mentalitu, ktorá v odmietaní metafyziky popiera základy viery a odmieta potrebu morálnej vízie. Pravda znamená viac ako vedomosť: poznanie pravdy nás vedie k objaveniu dobra. Pravda sa prihovára jednotlivcovi v jeho alebo jej celosti, pozývajúc nás odpovedať celým naším bytím. Pravda evanjelia nie je iba komunikáciou faktických údajov – „informatívna“, ale je tvorivá a meniaca život – „performatívna“ (por. Spe Salvi, 2). Kresťanskí učitelia môžu oslobodiť mladých od limitov pozitivizmu a prebudiť otvorenosť voči prijatiu pravdy, voči Bohu a jeho dobrote. Týmto spôsobom prispejete aj k formovaniu ich svedomia, ktoré – obohatené vierou – otvára istú cestu k vnútornému pokoju a úcte voči ostatným.
Nie je teda prekvapujúce, že nielen naše cirkevné komunity, ale aj spoločnosť vo všeobecnosti má vysoké očakávania od katolíckych učiteľov. Toto na vás kladie zodpovednosť a ponúka príležitosť. Stále viac ľudí – zvlášť rodičov – spoznáva potrebu vysokej úrovne ľudskej formácie ich detí. Ako Mater et Magistra Cirkev zdieľa ich záujem. Keď nič za hranicami jednotlivca nie je uznávané ako definitívne, základným kritériom úsudku sa stáva „ja“ a uspokojenie bezprostredných prianí jednotlivca. Objektivita a perspektíva, ktorá môže prísť iba prostredníctvom uznania esenciálnej transcendentnej dimenzie ľudskej bytosti, sa môže stratiť. V rámci takéhoto relativistického horizontu sú ciele vzdelávania nevyhnutne obmedzené. Pomaly prichádza zníženie úrovne. V súčasnosti sme svedkami bojazlivosti zoči-voči kategórii dobra a bezcieľneho nasledovania novosti, tváriacej sa ako naplnenie slobody. Sme svedkami predpokladu, že každá skúsenosť má rovnakú hodnotu, a nechuti pripustiť nedokonalosť a chyby. Zvlášť znepokojujúce je redukovanie cennej a citlivej oblasti vzdelávania v sexualite na manažment „rizika“, zbavený akéhokoľvek vzťahu ku kráse manželskej lásky.
Ako by mali kresťanskí učitelia reagovať? Tento škodlivý vývoj poukazuje na naliehavosť toho, čo môžeme nazvať „intelektuálnou charitou“. Tento aspekt charity povoláva učiteľa k poznaniu, že hlboká zodpovednosť viesť mladých k pravde nie je nič menšie, ako skutok lásky. Dôstojnosť vzdelávania spočíva v podporovaní skutočnej dokonalosti a šťastia tých, ktorí majú byť vzdelávaní. V praxi „intelektuálna charita“ predstavuje esenciálnu jednotu vedomostí, na rozdiel od trieštenia, ktoré nasleduje, keď sa rozum oddelí od snahy o pravdu. Vedie mladých k hlbokému uspokojeniu z konania slobodne vo vzťahu k pravde a usiluje sa o vyjadrenie vzťahu medzi vierou a všetkými aspektmi rodiny a občianskeho života. Ak sa ich vášeň pre naplnenie a jednotu pravdy prebudí, mladí ľudia si určite vychutnajú objav, že otázka toho, čo môžu spoznať, otvára obrovské dobrodružstvo toho, čo by mali robiť. Tu okúsia „v čo“ a „v koho“ je možné dúfať a inšpirujú sa k tomu, aby prispievali do spoločnosti spôsobom, ktorý vyvoláva nádej v ostatných.
Drahí priatelia, rád by som svoj príhovor uzavrel sústredením pozornosti na dôležitosť vašej profesionality a svedectva pri pôsobení na našich katolíckych univerzitách a školách. Najskôr by som sa vám chcel poďakovať za vašu obetavosť a štedrosť. Poznám zo svojich vlastných profesorských skúseností a počul som aj od vašich biskupov a predstaviteľov Kongregácie pre katolícku výchovu, že reputácia katolíckych vzdelávacích inštitúcií v tejto krajine je výsledkom vašej snahy a snahy vašich predchodcov. Váš nesebecký príspevok – počínajúc výskumom, až po oddanosť tých, ktorí pracujú v školách v mestských centrách – slúži vašej krajine, aj Cirkvi. Za to vám vyjadrujem hlbokú vďačnosť.
Pokiaľ ide o pracovníkov fakúlt na katolíckych univerzitách, rád by som opätovne zdôraznil nesmiernu hodnotu akademickej slobody. V moci tejto slobody ste povolaní hľadať pravdu všade, kam vás zavedie dôkladná analýza dôkazov. Taktiež ale platí, že odvolavanie sa na akademickú slobodu v mene ospravedlnenia postojov, ktoré protirečia viere a učeniu Cirkvi, by narušili, alebo dokonca aj zradili identitu a poslanie univerzity; poslanie v samotnom srdci munus docendi Cirkvi, ktoré nie je autonómne a nezávislé od nej.
Učitelia a správcovia, či už na univerzitách, alebo v školách, majú povinnosť a právo zabezpečiť, aby študenti dostali vzdelanie v katolíckej náuke a praxi. Toto si vyžaduje, aby verejné svedectvo o Kristovi, obsiahnuté v evanjeliu a potvrdzované magistériom Cirkvi, formovalo všetky aspekty života inštitúcie, v rámci vyučovania, aj mimo neho. Odchýlka od tejto vízie oslabuje katolícku identitu, vzďaľuje sa od podpory slobody, a nevyhnutne vedie k zmätku – či už morálnemu, intelektuálnemu alebo duchovnému.
Rád by som adresoval osobitné slová povzbudenia laickým aj rehoľným katechétom, ktorí sa usilujú dosiahnuť, aby mladí ľudia stále viac oceňovali dar viery. Náboženská výchova je apoštolátom výzvy a je tu mnoho signálov o túžbe mladých ľudí učiť sa o viere a praktizovať ju s odhodlaním. Ak má toto prebudenie rásť, učitelia musia jasne a presne chápať špecifickú povahu a úlohu katolíckeho vzdelávania. Musia byť zároveň pripravení prebrať zodpovednosť celej školskej komunity pomáhať mladým ľuďom a ich rodinám okúsiť harmóniu medzi vierou, životom a kultúrou.
Rád by som sa zvlášť prihovoril rehoľným bratom, sestrám a kňazom: neopúšťajte školský apoštolát. Obnovte svoju angažovanosť v školách, zvlášť v tých, ktoré sú v chudobnejších oblastiach. Na miestach, kde je mnoho falošných sľubov, ktoré odvádzajú mladých ľudí z cesty pravdy a pravej slobody, je svedectvo zasvätených osôb nenahraditeľným darom. Povzbudzujem prítomných rehoľníkov, aby prinášali obnovené nadšenie do podpory povolaní. Viem, že vaše svedectvo o ideáli zasvätenia a poslania medzi mladými je zdrojom veľkej inšpirácie vo viere pre nich, aj pre ich rodiny.
Vám všetkým hovorím: neste svedectvo nádeje. Živte svoje svedectvo modlitbou. Zdôvodňujte nádej, ktorá charakterizuje vaše životy (por. 1 Pt 3:15) tým, že budete žiť pravdu, ktorú sprostredkúvate svojim študentom Pomáhajte im spoznať a milovať Toho, ktorého ste stretli, ktorého pravdu a dobrotu ste s radosťou okúsili. Hovorme so svätým Augustínom: „my, ktorí hovoríme a vy, ktorí počúvate, sa považujeme za učeníkov jediného učiteľa“. S týmito pocitmi spoločenstva vám, vašim kolegom a študentom, aj vašim rodinám, udeľujem svoje apoštolské požehnanie.“