pozn. editora: článok prišiel do redakcie od čitateľa otca Gaudentia.
Pohliadni k východu, Jeruzalem, a viď radosť, ktorá ti prichádza od Boha! (Bar 4, 36)
Orientácia katolíckej liturgie smerovala počas celých dejín Cirkvi smerom na Východ. Išlo o konkrétne symbolické vyjadrenie viery v Ježiša Krista, ktorý je jediným slnkom dávajúcim život. Ak sa pozrieme na ranokresťanské chrámy, práve v apside umiestnenej na Východ, sa nachádzajú výjavy či mozaiky Krista Pantorkátora, vládcu celého sveta, ktorý ako mocný vladár spravuje celý vesmír. Slnko, ktoré sa zjavuje na východe, je jeho symbolom a akýmsi symbolickým „stelesnením.“
Orientácia liturgického slávenia nie je ani zďaleka len čímsi okrajovým. Svedčí o tom samotný II. vatikánsky koncil, ktorý zdôrazňuje, že sa jedná o ústredný bod viery. Kto o tom pochybuje, zrejme túto konštitúciu nikdy nečítal, alebo tak robil nepozorne a nedôsledne. Kardinál Ratzinger píše: „Je jasné, že pri zjednodušení a snahe o maximálne zrozumiteľné uchopenie liturgie musí byť chránené tajomstvo konania Boha v Cirkvi a teda aj ustálenie liturgického jadra, pre kňaza i zhromaždenie veriacich nedotknuteľného, ako aj celocirkevný charakter tohto jadra. Preto je treba rozhodnejšie, ako tomu bolo doteraz, vystupovať proti racionalistickému splošťovaniu, planému rozprávaniu a pastoračnej infantilite, ktoré degradujú liturgiu na dedinské stretnutie a v snahe po pozrozumiteľnosti ju chcú znížiť na úroveň obrázkového časopisu. Z tohto hľadiska budú musieť byť preskúmané aj reformy, ktoré boli už vykonané, zvlášť pokiaľ ide o obrady.“[1]
Názory, podľa ktorých je riešenie takej „banality“ akou je obrátenie liturgickej modlitby, úplne zbytočné a trápne, musia nutne naraziť na odpor liturgie samotnej. Sacrosanctum Concilium pripomína, že práve „liturgia je prameň a vrchol celého života Cirkvi. K nej všetko smeruje a od nej vyviera.“[2] Ak riešime vec orientácie liturgie, riešime podstatu chápania našej viery, Cirkvi i Boha.[3] Pretože obrátenie sa smerom k Východu – Ad orientem – znamená nadviazanie na pôvodnú liturgickú orientáciu, ktorú si Cirkev udržiavala po takmer dvetisíc rokov.
Nerešpektovanie tejto tradície zapríčinilo silnú klerikalizáciu liturgie, pretože centrom sa stal kňaz a nie Kristus. Liturgické slávenie je potom hodnotené podľa výkonu posvätného služobníka, jeho kreativity a schopnosti zaujať „publikum“, kým Boh zostáva akoby odsunutý. „Obrátenie kňaza smerom k ľudu vytvára spoločenstvo uzavreté v kruhu do seba. Už sa neotvára - z hľadiska jej podoby - smerom dopredu alebo hore, ale zakľučuje sa do seba. Spoločný obrat smerom na Východ nebol „slávením k stene“, neznamenal, že kňaz „ukazuje ľudu chrbát“. Vôbec sa to nepovažovalo za dôležité. Lebo ako sa v synagóge spoločne hľadelo smerom k Jeruzalemu, podobne v tomto slávení „smerom k Pánovi“. Šlo v prvom rade - ako to vyjadril jeden z otcov liturgickej konštitúcie II. vatikánskeho koncilu J. A. Jungmann - o spoločný smer kňaza i ľudu, ktorí vo vzájomnej procesii putujú k Pánovi. Neuzatvárajú sa do kruhu, nehľadia na seba, ale ako putujúci Boží ľud sa vydávajú na Východ, k prichádzajúcemu Kristovi, ktorí nám vychádza v ústrety.“[4]
V snahe o „preorientovanie“ sa v liturgii na východ nejde o akýsi „závan“ odmietnutia liturgickej reformy, ktorá prišla po koncile. Je to naopak hlboké rešpektovanie tradície. Sám koncil stanovil, že „ je potrebné dbať o to, aby nové formy istým spôsobom organicky vyrastali z foriem už jestvujúcich.“[5] Preto sa netreba obávať akéhosi plošného a umelého „revizionizmu“ smerujúceho k plošnému návratu slávenia v mimoriadnej forme rímskeho rítu. Nový obrad uvedený pápežom bl. Pavlom VI. nie je v nijakom prípade v protiklade s obradom obnoveným pápežom sv. Jánom XXIII., ktorý ho v roku 1962 svojim Motu proprio Rubricarum Instructum, obnovil a potvrdil. Návratom k tradičnému obráteniu sa liturgie sa len zvýrazní jednota oboch foriem jediného Rímskeho rítu.
K tomu povzbudzujú aj rubriky Rímskeho misála, ktoré umožňujú a v spomínanom duchu aj predpokladajú, slávenie Nového obradu sv. omše v spoločnom obrátení sa kňaza a ľudu počas liturgie eucharistie smerom na východ.
Nedávne povzbudenie kardinála Saraha sa taktiež opiera o súčasné liturgické rubriky a vychádza z nich. Celým týmto „návratom“ sa nesleduje nič iné, len obnovenie a správne uchopenie katolíckej viery, ktorej hlavným subjektom je Ježiš Kristus, Vtelený Boh.
otec Gaudentius
______________________________
[1]Ratzinger J.: O víře dnes – Rozhovor s Vittoriem Messorim, Matice Cyrilometodějská 1998 : Olomouc, str. 92
[2]porov. Sacrosanctum Concilium 10
[3]porov. Ratzinger J.: O víře dnes – Rozhovor s Vittoriem Messorim, str. 91
[4]Ratzinger J.: Duch liturgie, Dobrá kniha 2005 : Trnava, str. 63-64
[5]Sacrosanctum Concilium 23