Všetci sa máme príliš dobre a akoby sme nemysleli na to, že za to musíme niečím zaplatiť, hovorí profesorka Daniela Ostatníková.
Profesorka Daniela Ostatníková má pestrý život. Štyri deti, kariéra lekárky, vysokoškolskej učiteľky, vedkyne, prorektorky Univerzity Komenského, prednostky Fyziologického ústavu na Lekárskej fakulte. V roku 2012 dokonca získala ocenenie Slovenka roka.
Venuje sa najmä skúmaniu vplyvu testosterónu na inteligenciu človeka a výskumu pohlavných hormónov a ich vplyvu na kognitívne funkcie. Založila Akademické centrum výskumu autizmu.
V médiách je známa najmä svojimi otvorenými vyjadreniami o súdržnosti mužov a žien v modernej spoločnosti. Už pred ôsmimi rokmi vyhlásila, že ženám a mužom už nejde o spoločné dobro.
Sú dnešní muži a ženy iní ako pred 50 rokmi?
Samozrejme, ľudská spoločnosť sa vyvíja a odráža sa to na mužoch aj ženách, ale nesúvisí to iba s hormónmi. Človeka vytvárajú gény a formujú ho spolu s okolitým prostredím. Epigenetika (veda o zmene účinku génov vplyvom správania) funguje.
Stačí, aby jedna generácia žila v iných podmienkach, už sa mechanizmus prispôsobenia sa okoliu prenesie do génov. Je to súhra viacerých faktorov – najprv gény, na tie pôsobia epigenetické faktory, ktoré môžu dovoliť génom aktivizovať sa alebo ich naopak utlmovať a prispieť k tomu, že sa v nasledujúcej generácii už neprejavia.
Človek je adaptabilná bytosť, je to podmienkou prežitia, preto sa musíme počas života stále prispôsobovať. Hormóny sú poslami génov, gény zabezpečujú produkciu hormónov v organizme. Prísun hormónov zvonku zvyšuje ich hladiny v krvi. U zdravého človeka zákonite tlmí jeho vlastnú produkciu.
Aké hormóny to napríklad môžu byť?
Napríklad anabolické steroidy, ktoré užívajú niektorí športovci. Môže sa stať, že sa u nich pri dlhodobom užívaní vyvinie okrem zmien na tele aj neplodnosť, lebo vnútorné mechanizmy na uvoľňovanie hormónov v prirodzených biorytmických cykloch sa utlmia.
Na tom istom princípe fungujú aj antikoncepčné tabletky. Užívame hormóny, ktoré utlmia vlastný normálny cyklus pohlavných hormónov.
To sú tri faktory - vonkajšie prostredie, gény a epigenetické vplyvy a všetky sú dnes iné ako pred 50 rokmi. Prispieva k tomu aj spoločnosť, ľudia dnes nemajú ako v minulosti tlaky na holé prežitie, ktoré držali rodinu pokope.
Predtým si ľudia nemohli dovoliť toľko zábaviek, ktoré si dokážu vymyslieť teraz. Práve ten zábavný uvoľnený spôsob života môže byť z prirodzeného biologického hľadiska viac na škodu ako na prospech.
Kam to smeruje?
Myslím, že je to daň individualistickej spoločnosti, všetko sa zameriava na jednotlivca. V médiách počúvame – teraz, uži si, nemáš na to - požičaj si, nečakaj, všetko hneď... Stále to počúvame a odtlačí sa nám to v hlave, či chceme, alebo nechceme.
Navyše mnohí ľudia okolo nás tak žijú a utvrdzujú nás v tom, že je to v poriadku. K tomu sú aj pôžičky dostupné a naozaj je to celkom jednoduché. Otázka je, koľko to bude stáť a čo to prinesie v budúcnosti, ale to nám už nepovedia.
Sme síce slobodní, ale dostávame sa do zlatej klietky. Tlačíme na zamestnávateľa, aby nám dal vyšší plat, lebo platíme pôžičky a nemáme z čoho žiť, v práci sme menej šťastní, lebo človek nemôže byť šťastný, ak je príliš závislý...
Šťastie sme si zrušili tým, že sme ustrnuli v mantineloch, ktoré nám vymedzujú naše povinnosti voči bankám, zamestnávateľom. Potom robíme do tmy, práca nemôže byť už ani taká kvalitná a dopadne to tak, že sme vyhorení a skončíme buď načas, alebo nastálo. Žiadna odmena však nestojí za to, aby sme sa stali strojom.
Prečo si nedokážeme povedať „Dosť!“?
To dokážu len silní. Prestali sme rozmýšľať v rámci ľudského biologického normálu, rozmýšľame v strojovom normále, ktorý nám naimplantoval tento život.
Biologický normál je dôležitý, keď ho nebudeme žiť, vráti sa nám to. A už sa nám to vracia, teraz pripadá na jednu ženu v plodnom veku iba v priemere 1,3 dieťaťa. Aby sme sa však reprodukovali a aby nás mal kto živiť, keď budeme v dôchodku, treba viac ako dve detí na ženu.
V škole nás ešte učili, že tri deti na rodinu je optimum, jedno pre mamu, jedno pre otca a jedno pre štát. :-) Ja som to splnila aj prekročila, preto o tom môžem s ľahkosťou hovoriť. Boli sme však iná generácia, nebolo hanbou mať deti.
Mala som to o to jednoduchšie, že som nikdy ani nad tým neuvažovala, že keď sa dieťa má narodiť, môže sa aj nenarodiť. Ja som utužená - keď som to zvládla, teraz už zvládnem všetko.
Zaoberáte sa výskumom autizmu, dnes je veľa detí, ktoré majú rôzne poruchy od autizmu cez ADHD až po poruchy pozornosti, dysgrafiu, dyslexiu... Má na to tiež vplyv zmena prostredia alebo hormóny?
Keby som to presne vedela, už by sme to neštudovali. :-) Snažíme sa to skúmať, vychádzame z testosterónovej školy. Existuje teória profesora z Univerzity Cambridge, že autistický mozog je hypermužský mozog.
My to skúmame v Akademickom centre pre výskum autizmu na Fyziologickom ústave Lekárskej fakulty UK. Pri autistických deťoch preto sledujeme nielen to, koľko majú testosterónu teraz, ale zisťujeme aj jeho vplyv v prenatálnom období.
Sú indície, ktoré nám umožňujú to zistiť, napríklad cez dĺžku prstov, ktoré rastú v rovnakom období, ako sa vyvíja mozog chlapcov mužským smerom.
Ak je prstenník dlhší ako ukazovák, ukazuje to na vyššie uvoľňovanie testosterónu v kritickom období. Pri deťoch, ktoré sme testovali, sme zistili, že mali vyšší prísun tohto hormónu v tehotenstve.
To podporuje zistenia, že autisti majú viac systemizovaný mozog a nižšiu schopnosť sociálnej, hlavne neverbálnej komunikácie a empatie. Hľadáme potom gény, ktorých úlohou je produkcia, metabolizmus a účinok testosterónu.
Čím to je, že sa autistických detí objavuje viac?
Možno aj preto, že aj intelektovo normálni autisti boli kedysi čudáci, ostávali na okraji spoločnosti a tým nemali možnosť sa reprodukovať. Odkedy však existujú IT-technológie, odkedy používame viac digitálne spôsoby komunikácie cez internet a mobily, neverbálna komunikácia hrá stále menšiu úlohu.
Práve títo ľudia sa v takomto prostredí dobre cítia. Tým, že sú oslobodení od sociálno-empatickej bubliny okolo seba, cez SMS a maily či chaty sa dokážu do spoločenskej komunikácie bez problémov zapojiť.
Navyše sa dokážu vypracovať v IT-technológiách, dostávajú sa na dobre platené pozície a tým sú aj spoločensky a ekonomicky dobre hodnotení, teda príťažliví pre opačné pohlavie.
Takéto gény sa tak vlastne posúvajú v populácii. Sociologické štúdie hovoria, že ľudia podobnej sociálnej skupiny a vzdelania či inteligencie sa vyhľadávajú, vytvárajú si skupiny. V Silicon Valley robili štúdiu populácie detí a výskyt autistov tam bol vyšší ako inde.
Je niekoľko stoviek génov pre autizmus, ktoré sú podozrivé, ale samy nevyvolávajú autizmus. Je to veľa génov s malým účinkom, keď sa však stretnú a ešte sa pridajú aj faktory prostredia, môže sa to prejaviť v podobe autizmu.
Typické je pre nich lipnutie na stereotypoch a neschopnosť sociálnej interakcie a komunikácie. Autizmus súvisí aj s poruchami pozornosti.
Aké faktory prostredia to podporujú?
Jedna možnosť okrem vplyvov škodlivých látok v prostredí je, že to vychádza zo situácie v spoločnosti, keď sa viac spoliehame na techniku ako na ľudskú komunikáciu. Deti majú od malička v ruke mobil a tablet. Do ďalšej generácie sa prenesú schopnosti, ktoré od nás život vyžaduje, tie dávame ďalej.
Ďalšej generácii teda odovzdáme schopnosť digitálnej komunikácie a nie to, že sa na niekoho usmievame, rozprávame, ako sme sa cítili, čo bolo včera... To je už dávno preč. Nevieme sami, kam nás to posunie. Na konci tisícročia budeme možno všetci autisti.
V čom sú dnes mladí ľudia iní?
Na prvý pohľad majú veľmi ľahký život - môžu cestovať, dokonca aj so štátnou podporou štúdia. Keď treba, rodičia priplatia. Nemusia už zväčša ťažko pracovať a všetko si zaslúžiť. Veľa vecí je už dopredu zariadených bez zásluhy.
Na druhej strane hovoríte, že má človek viac stresu v práci, z dlhov. Čo robí stres s mozgom človeka?
Sú dva druhy stresu. Jeden je pozitívny, nazývame ho eustres. Je to tlak, ale v podstate človeka ženie dopredu. Nemôže však prekročiť individuálnu hranicu, ktorá je u každého iná, každý má inú toleranciu stresu.
To je motivujúci stres, ak by nebol, zleniveli by sme. Pod tlakom sme produktívnejší. Ak však stres presiahne určitú mieru, je bičom na všetky orgány. Ničí nás.
Stres vlastne prináša reakciu obrany samého seba, akoby človek kričal – pomoc, nevládzem. Mobilizuje alarmové mechanizmy, zrýchli dýchanie, krvný obeh, metabolizmus, pripravenosť na akciu.
Stlmí všetko, čo nie je potrebné na prežitie a tým aj brzdí nadbytočnú mentálnu produktivitu. Dlhodobý stres pôsobí na človeka mentálne devastujúco. Ak je prechodný, vieme sa z toho spamätať. Príde víkend a ideme do prírody, dá sa z toho vyliečiť.
Má to aj dopad na fyziologické funkcie mozgu?
V podnetnom, tvorivom prostredí sa vytvárajú nové neurónové spojenia, neurónové okruhy lepšie pracujú. V stresovom prostredí neuróny idú len na istotu, riešia len, čo je potrebné na prežitie.
Neurónové okruhy, ktoré by sme mohli využiť na kreatívnu prácu, sú utlmené. Poznáme situáciu, keď máme hovoriť pred veľkou skupinou ľudí. Naša mentálna produktivita je oveľa lepšia, keď sme v známom prostredí, ako keď niečo habkáme v strese.
Vráťme sa k hormónom – anaboliká, antikoncepcia, aké ďalšie nás môžu rozlaďovať?
Každý hormón vo väčšom alebo menšom množstve rozkolíše všetky ostatné. Sú to regulačné molekuly, ktoré navzájom spolupracujú, jeden môže tlmivo pôsobiť na iný, napríklad testosterón tlmí receptory pre oxytocín (hormón väzby, dôvernosti a vernosti).
Takýchto interakcií je v tele veľmi veľa a o mnohých nemáme ani potuchy. Všetko so všetkým súvisí, keď si porežeme prst, vyplaví sa množstvo hormónov a ďalších látok, ktoré organizmu zabezpečia, aby sme nevykrvácali. V prvom rade ide o zachovanie života, rovnováhy.
Teraz si všímame aj endokrínne disruptory. Dostávajú sa nám do tela z vonkajšieho prostredia a menia funkciu endokrinného systému. Žijeme v prostredí, kde sa množia škodlivé látky – toxíny, disfenoly, látky, ktoré sa uvoľňujú z plastov, z pesticídov do pôdy, z hnojív...
Rozkladajú sa, viac alebo menej metabolizujú, metabolity sa dostávajú do vody a pôdy a ovplyvňujú nás. Musíme tak splácať produktivitu v poľnohospodárstve alebo lepšiu kvalitu života bez potkanov a hmyzu.
Navyše si to komplikujeme tým, že používame plastové fľaše, konzervy, ďalšie veci. Nepoznáme ani všetko, čo nás ovplyvňuje a ako, možno farbivá v potravinách. Existujú celé vedecké tímy, ktoré sa snažia rozlúštiť dopad týchto látok na naše regulačné systémy aj na náš genóm.
Ako menia naše gény?
Sú medzi nimi také, ktoré môžu spúšťať alebo potláčať aktivitu génov, alebo aj ako usmerňovače efektu hormónov. Napríklad také, ktoré estrogenizujú mužov. Tak sa podobajú prirodzeným látkam, že obsadia ich receptory a akoby si sadli na stoličku, ktorá je určená pre prirodzenú látku a tak zabránia jej účinku.
Predpokladá sa, že aj zníženie plodnosti mužov v súčasnosti je čiastočne dôsledkom endokrinných disruptorov. Ďalej stres, lebo ak je človek v strese, znižujú sa hladiny niektorých hormónov.
Aspoň tých, ktoré slúžia, aby sme boli v pohode a mohli napríklad sústreďovať svoje ciele na reprodukciu, vzťahy medzi ľuďmi... Ak si potrebujeme len zachrániť holý život, zameriavame sa na prežitie.
Cieľom ľudského snaženia je však často mať pohodu, dosiahnuť harmóniu, mať fajn život...
Náš život je vlastne viac pohodový, ale tá pohoda sa nám tiež nevypláca. Pretože znamená, že nemusíme tvrdo pracovať, bežať, biť sa o holý život.
Stačí, keď píšeme a telefonujeme, ale to prináša iný problém, že nezapájame svoje svaly. Fyzickou aktivitou však spaľujeme stresové hormóny a uvoľňujeme napätie. Duševný stres, ktorý v sebe dusíme, nám viac ubližuje.
Je veľmi prospešné, aby sme rúbali drevo alebo niečím búchali, keď sa naštveme, lebo aktivizujeme proces, ktorým sa znovu dostaneme do rovnováhy. Keď sedíme, hromadíme si stresové látky a nemáme ich kde vypustiť, spáliť ich. Potom sa stáva, že napätie uvoľňujeme slovnými útokmi.
Nejeme priveľa na to, koľko energie potrebujeme?
S výživou je to podobné. Môj dedko jedol celý život slaninu a bol zdravý, dožil sa 90 rokov. Ale treba tiež povedať, koľko denne urobil fyzickej práce.
Ak mám sedavú ľahkú prácu, slaninu nepotrebujem. Dnes zväčša potrebujeme menej energie, ako prijímame, preto sa zvyšuje počet obéznych.
Nepotrebujeme ani toľko bielkovín, koľko dnes bežne prijímame. Odpútali sme sa od života, ktorý žili ešte nedávne generácie mojich starých rodičov, ktorí si ťažko zarábali na chlieb.
Generácia mojich rodičov už žila v socialistickej blaženej dôvere, že sa štát o nás postará. Ako deti sme si užívali jasle a škôlky za výhodných podmienok. Do myslí mamičiek sa tak implementovalo, že štát sa postará, ona môže ísť do práce.
Doma sa ani nemuselo variť, celá rodina sa najedla v školskej či závodnej jedálni. Kuchyňa bola doma iba nato, aby si človek večer natrel chlieb. Panelákové byty nie sú stavané ako centrum rodinného života, majú zvyčajne iba väčší kuchynský kút.
Bol to spôsob, ako urobiť ľudí závislými, odkázanými na štát?
Súviselo to s tým, že štát, to je niekto hore, sa postará. Že štát sme aj my, to ani mne dlho neprišlo. Dnes sa pýtame, že keď budú všetci len konzumovať, kto bude tvoriť? Tí, čo tvoria kričia, že chcú mať viac, že robia na darebákov, ale keby zasa nebolo konzumentov, nemali by čo robiť.
Spoločnosť sa tým polarizuje, lebo si uvedomujeme, že niekto musí pracovať a niekto si viac užíva. Verím, že je mnoho ľudí, ktorí pracujú a sú spokojní a šťastní.
Na druhej strane takí, čo nemajú prácu, sú často preto nešťastní, ale nevedia sa zaradiť. Nemajú prácu, lebo hocijakú robiť nebudú, nechcú už zametať ulice. Tak kto to bude zametať, tí zo Sýrie a Iraku? Tých tu zasa nechceme...
Vidím to na sebe, že si neviem predstaviť, že by som si niekoho zavolala na upratovanie. Mladí ľudia by si však pokojne objednali na to nejakú pani a oni by šli do posilňovne... To je úplný rozdiel v myslení dvoch generácií.
Majú sa mladí príliš dobre?
Všetci sa máme príliš dobre a akoby sme nemysleli na to, že za to musíme niečím zaplatiť. Dnešný individualizmus, ktorý je podľa mňa len jemnejším výrazom pre egoizmus, sa nám vráti.
Keď mladí ani v tridsiatke neupustia od egoizmu, neoženia sa, nebudú mať deti, lebo je ťažké opustiť pekný život, cestovať, užívať si, najať si upratovačku... a nezačnú myslieť na budúcnosť, tak ich to dobehne, možno v starobe, aj keď im to neprajem.
Špeciálne muži v priemere oveľa ťažšie prežívajú samotu v starobe ako ženy. Ženy sú také ustálené, aj keď sú rovnako samostatné ako muži. Teraz však tou rovnoprávnosťou a slobodou žien vlastne dávame viac slobody mužom, odbremenili sme ich.
Myslíte teraz rodovú rovnosť?
Myslíme si, aké sme dobré, keď na seba preberáme celé bremeno. Nepotrebujeme mužov, aby sme mali deti.
Dnes už ženy nie sú pod tlakom morálky ani spoločnosti, vedia, že im pomôže, aj ak budú s dieťaťom samy. Tak načo by žena nútila partnera, aby s ňou vydržal a ona by sa mu mala starať o večeru a ďalšie prežitky...
Sú to starosti navyše, aj keď robia rodinu rodinou... Nemá o to záujem ona a ani on... Ale je to krátkozraké, opäť sa nám to vráti, pretože dieťa prestane mať vzor otca a matky, rodinnej spolupatričnosti, vzájomnej úcty a pomoci. Rodina dnes, žiaľ, stráca na význame.
Dnes sa to nejaví ako problém, lebo sú podpory, štát sa postará, slobodná mamička má niekedy väčšie výhody ako vydatá. Podporné mechanizmy jej pomôžu prežiť a navyše môže sama dieťa aj seba zabezpečiť, ak je vzdelaná a má dobrú pozíciu.
Majú ženy rovnaké šance ako muži?
Rozdiel v platoch stále mizne, vidieť to aj na akademickej pôde, kedysi bolo nemysliteľné, aby bola žena dekankou. Ja som sa v práci nikdy necítila byť diskriminovaná. Mala som menej času, lebo som sa starala o rodinu, ale to je úplne normálne.
Muž a žena majú byť spolu a navzájom vyvažovať svoje klady a zápory, to je pre mňa podstatné. Dnes však ženy berú mužov ako bremeno, lebo ich už nepotrebujú. Pritom vzájomné dopĺňanie sa je úplne kľúčové.
Vo svojich výskumoch sa zaoberáte vplyvom testosterónu na vývoj a správanie ľudí. Je pravda, že muži majú menej testosterónu ako v minulosti? Prečo?
Hlavne majú viac stresu, vystresovaný muž nemôže byť v pohodovom normále. Druhá príčina je prostredie a ovplyvnenie účinku hormónov, k čomu prispievajú aj endokrínne disruptory. Tretia je nezdravý spôsob života – nato, aby testosterón pôsobil, sa človek musí hýbať.
Má priaznivé anabolické účinky, ale ide ruka v ruke s fyzickou námahou. Muž má prirodzene viac svalov ako žena a je fyzicky výkonnejší. Ak to však nevyužíva, vyhýba sa fyzickým výkonom, tak odíde. Aj mozog sa stáva zanedbaným, ak ho nepoužívame.
Na druhej strane vidíme, akoby bolo stále viac bezohľadnosti, arogancie, sebectva, čo sú skôr testosterónové prejavy. Logicky by teda z toho vyplývalo, že by muži mali byť viac empatickí a citliví, keď majú menej testosterónu, nie?
Vysoké hladiny testosterónu sa spájajú s vyššou agresivitou verbálne aj neverbálne, keď testovali mužov vo väzniciach, ktorí spáchali násilné trestné činy, namerala sa vyššia hodnota ako v priemere populácie.
To je nekontrolovateľná agresivita a čiastočne súvisí s vyššou hladinou testosterónu. Potom sú tam však sebecké prejavy, ktoré s tým vôbec nemusia súvisieť. Strach pramení niekedy z toho, že nemáme dosť odvahy, cítime sa neisto.
Mnohokrát neistota u človeka neprináša pokoru, ale útok. Pre niektorých je to najlepšia obrana, naučená forma správania. Ale nie všetci sme asertívni, ak by sme boli, tak by sme sa navzájom pozabíjali.
Myslím si, že mladá generácia sa učí myslieť si o sebe viac, ale rozhodne to nie je hladinami hormónov, je to skôr vplyvmi prostredia.
Ako sa menia ženy? Majú viac testosterónu?
Tento pocit je trochu skresľujúci, lebo v spoločnosti vidíme úspešné ženy a na základe toho posudzujeme ženskú populáciu. Ale nie je to tak všeobecne. Vždy to bolo tak, že niektoré ženy sú na priemernej hodnote, ale sú aj také, ktoré sa svojimi hodnotami testosterónu približujú mužom.
To je všetko normálne. Tieto ženy budú s väčšou pravdepodobnosťou dosahovať profesijné méty, ktoré boli kedysi vlastné len mužom. Predtým sa tam však spoločensky nemali šancu dostať, takže sme ich nevideli.
Dnes je rovnosť vo vzdelaní a príležitostiach v práci, tieto ženy sa v spoločnosti viac ukazujú. Keď sú úspešné, stúpajú im hladiny testosterónu ako športovcom pri víťazstve a dávajú si potom ešte vyššie ciele.
V čom sa muži a ženy potrebujú aj keď sa rodina zmenila a tradičné scenáre celkom nefungujú?
Na svet sa rodíme ako muži a ženy, sme komplementárne bytosti, ktoré do seba zapadajú. Platí to v našich osobnostných, citových alebo poznávacích zložkách, ale aj fyzicky a mentálne sa dopĺňame.
Fyzické rozdiely sú práve nato, aby sme splodili potomkov a aby sme prežili ako ľudstvo. Potom je tu druhý imperatív, aby sme prežili sami, v tom sa tiež navzájom potrebujeme.
Ženy sú v priemere viac emotívne, citlivé, spoločenské, spájajúce, upravujúce konflikty, muži skôr majú radi dobrodružstvo, radi riskujú.
Ich mentálna dominancia je silnejšia a to podporuje systematickosť, netrápia sa príliš tým, či to niekomu prekáža alebo nie. Žena skôr vyvažuje túto systematickosť svojou empatiou.
V rodine niekedy potrebujeme viac systematické myslenie a inokedy viac empatiu, čo je prirodzené pre ženy. Umocňuje sa to deťmi, nad bábätkom sa všetkým objaví úsmev na tvári. Ženy pri malom dieťatku prirodzene začnú zvyšovať frekvenciu hlasu, ani si to neuvedomujú.
Prečo je zladenie muža a ženy také dôležité?
Ak manželia žijú v súlade a napríklad očakávajú bábätko, mužovi sa dokonca znižujú hladiny testosterónu, aby sa viac naladil emocionálne, keď dieťa príde na svet. Je to najslabší člen živočíšnej ríše, potrebuje najdlhšiu starostlivosť.
Nie je to len o tom, aby sa nakŕmilo a išlo do školy, je to o mentálnom sýtení, keď sú otvorené vývinové okná a formujú sa centrálne nervové spojenia. Ešte presne nevieme, ako sa neuróny v mozgu spájajú, lebo je veľa faktorov, ktoré to ovplyvňujú. Ktovie, či to niekedy budeme vedieť.
Vieme však, že nie je všetko len o génoch, rodičia v dieťati nechajú svoju pečať svojou výchovou a príkladom, aby bolo schopné opakovať ich životnú cestu. Sú na nej najdôležitejšie veci – zachrániť svoj ľudský rod a zachrániť seba samého tak, že sa snažíme vyhnúť zlému a priblížiť sa dobrému.
Robíme všetko pre odmenu a vyhýbame sa trestu – to je normálna dráha nášho života. Niekto dokáže mať len krátke ciele, niekto dlhodobé a už tá cesta k nim je pre neho obohatením.
Sme rôzni, každý sme na inom stupni mentálnej úrovne, všetci nemôžu byť prezidenti. To je v poriadku, ale bez ohľadu na to, či je niekto prezident alebo predavač, rodina potrebuje súdržnosť aj dnes.
Hoci si nahovárame že nie, aj tak nás to niekde dobehne. Súdržnosť nie je dôležitá len preto, aby sme dieťa uživili, ale aby sme ho vychovali, aby sme mu dali návod, aby sa v živote nestratilo. Keď to nebudeme robiť, deti stratia pravý zmysel života.
Viac ako tretina detí sa dnes na Slovensku rodí mimo manželstva, viac ako 50 % vyrastá iba s jedným rodičom, čo to prinesie?
Ťažká otázka, hovorili sme o dôvodoch - sebectvo, individualizmus. Nielen že to pramení z človeka, pomáha tomu aj atmosféra v spoločnosti, aj to, že sa máme dobre, že nemusíme spolupracovať, aby sme sa uživili.
Aký to bude mať dopad, keď niekto nemá oba rodičovské vzory? Ťažko sa potom sám nájde, identifikuje. Netrúfam si povedať, či bude, alebo nebude šťastný, ale myslím si, že to speje prinajmenšom k redukcii počtu Slovákov v budúcnosti.
Ak nás bude stále menej, potom máme len dve možnosti. Prvá je, že zanikneme - Česi si dali vypočítať, že pri súčasnej pôrodnosti sa posledný Čech narodí koncom tohto tisícročia.
Druhá možnosť je, že sa budeme správať globalizovane – to už vidíme okolo seba. Ľudia budú migrovať z krajín, kde majú vyššiu pôrodnosť do krajín, kde nájdu prácu a príležitosti a budú sa miešať s obyvateľstvom, ktoré si zachováva národnú identitu, ale sa dostatočne nereprodukuje.
V strednej Európe ešte existuje národné povedomie, napríklad v USA sa už národná identita stiera, pretože migrácia je tam jednoduchá a začala oveľa skôr ako v Európe.
Čo je pre vývoj dieťaťa kľúčové?
Už v maternici majú chlapci a dievčatá inú štruktúru mozgu. Akékoľvek iné interpretácie existujú, chlapec sa v priemere narodí s inými predispozíciami myslenia a poznávacími funkciami ako dievča.
Po narodení asi do 10 rokov je tiché obdobie, neprejavujú sa rodovo odlišne, chlapci sa s dievčatami aj dosť podobajú. Je to driemajúce obdobie, pokračuje celkový rozvoj mozgových funkcií.
Súvisí to s tým, že sa síce narodíme s konečným počtom neurónov v mozgu, ale prvé roky po narodení sa vyvíjajú najmä neurónové spojenia. Akoby sa neuróny spoznávali každý s každým a testovali svoju využiteľnosť. Toto obdobie je dôležité, aj aby sa zachytil mimoriadny talent v deťoch.
V puberte sa už ženy začínajú výrazne odlišovať od mužov nielen fyzickým vzhľadom, ale aj rozmýšľaním. Chlapci začnú mať v priemere lepšie priestorové schopnosti, orientáciu, dievčatá zasa lepšie verbálne schopnosti.
Odlišnosť pretrváva počas plodného obdobia, potom na starobu mužom postupne klesá hladina testosterónu. Ženám ostáva zhruba rovnaká, lebo nadobličky, v ktorých sa tvorí, tak rýchlo nestarnú. Hladiny testosterónu sú relatívne stabilné a babičky sú preto vitálnejšie. Rapídne im však klesnú ženské pohlavné hormóny, čo sa spája s inými prejavmi.
Hormóny najviac ovplyvňujú mužov aj ženy pri hľadaní partnera, čo je pritom dôležité?
Obdobie, keď sú hladiny hormónov najodlišnejšie, je dôležité pre vzájomnú príťažlivosť – prináša fyzické rozdiely aj výkyvy hormónov u žien počas plodného obdobia. Meniace sa hladiny majú svoj význam nielen pre uvoľnenie vajíčka, ktoré nastane iba raz za mesiac.
Keď nastane ovulácia, stúpajú estrogény a aj testosterón. Práve tá súhra hormónov funguje, estrogény dávajú žene krajší výzor, lesk očí, podvedome to vnímajú potenciálni partneri tejto ženy, je to na nej cítiť. Testosterón jej navyše pridá schopnosť riskovať, otvoriť sa, dať sa.
Vplýva na jej prežívanie, trvá to dva-tri dni a potom je koniec. Tieto zmeny idú ruka v ruke s vôňou ženy, všetko hrá preto, aby sa stal zázrak, ktorý trvá len chvíľku.
Všetko je teda naprogramované na splodenie potomka?
Áno, ten zázrak sme dostali nato, aby sme ho využili a aby náš ľudský rod pokračoval ďalej. Muži to cítia a nie je to schválne, je to vzájomné prirodzené ovplyvňovanie feromónmi. Partneri sa často aj vyberajú podľa vône, keď sa priblížia na menej ako 30 centimetrov do svojich intímnych kruhov.
Inak to človeka neteší, keď sa niekto v autobuse priblíži na takúto vzdialenosť. Vôňa je však úžasný mechanizmus, ktorým sa otestujú aj imunitné systémy partnerov. Aj slinami, keď sa ľudia bozkávajú, sa testujú imunitné systémy – čím sú odlišnejšie, tým väčšia pravdepodobnosť, že privedieme na svet dieťa s výbavou, ktorá ho bude chrániť pred chorobami.
To je skvelý mechanizmus, aj keď ho stále potláčame. Stále hľadáme niečo, čo tomu zabráni – voňavky, antiperspiranty, sprchové mydlá, vrchol všetkého je už internetová zoznamka. Nejde mi o to, aby sme sa dostali do situácie ako pred sto rokmi, ale...
Vôňa funguje iba nejaký čas – tak do tridsiatky, potom nad intuitívnym, podvedomým posudzovaním vhodnosti partnera preváži skôr to kognitívne, racionálne. Naša vyzretosť nás zabrzdí, ten druhý síce priťahuje, ale nemá to či ono... Už sa objavia iné dôvody, ktoré nie sú podvedomé a emotívne, prekrývajú ich rozumové plány a ciele.
Hovorí sa, že v posledných rokoch sa objavuje viac homosexuality či bisexuality, ktorá sa považovala donedávna len za sexuálny výstrelok, môžu za to hormonálne vplyvy?
Nikdy som sa nezaoberala touto skupinou, skôr deťmi, nadanými, autistami... Neviem posúdiť, či ich je viac alebo menej.
Možno dostávajú viac priestoru, neskrývajú sa tak ako v minulosti. Viac sa organizujú a dávajú o sebe vedieť. Nemyslím si však, že by to bol taký rapídny nárast, ako sa to zdá, nie je na to overiteľný dôvod.
Boli ste pred rokom jednou zo signatárok výzvy na ochranu detí pred ideológiou rodovej rovnosti, prečo si myslíte, že je pre deti nebezpečná?
Narodíme sa ako chlapci a dievčatá, niet iného pohlavia, nemôžeme hovoriť o chorobe ako o niečom normálnom. Keď sa narodí zdravé dieťa, je to buď chlapček, alebo dievčatko. To sú odrazy jeho génov.
Ako sa však bude správať v dospelosti, to treba vidieť v rodine. Ja som presvedčená, že rodina je najlepšie miesto pre výchovu detí preto, že rodinné prostredie dáva deťom vzor života v dospelosti. Aj genetické vplyvy pôsobia v prvých rokoch života menej výrazne ako v dospelosti.
Čím je napríklad žena staršia, tým viac sa zvyčajne podobá na svoju mamu a nemyslím tým fyzickú podobnosť, ale správanie a myslenie. Prejavy génov závisia od toho, aké sú vplyvy prostredia, to je veľmi dôležitý činiteľ. Rodina je základ pre šťastný život ľudí v dospelosti, nikto ešte nespochybnil, že rodina je odvodená od skutočnosti, že sa tam rodia deti.
Dieťa sa môže narodiť len splynutím pohlavných buniek muža a ženy a oni sú povinní dať mu aj niečo viac ako len svoje pohlavné bunky. Ja som sa to tak vždy snažila robiť, mám štyri úžasné deti a vidím, že sú pripravené na život a na boj so všetkými problémami, ktoré prináša.
Deti odrážajú vzor mamy, ktorá je milá a láskavá, a otca, ktorý je vo všeobecnosti zásadovejší a tvrdší. Inokedy, keď mama je nepríjemná, otec žmurkne na deti, lebo vie, že mama má len zlú náladu, a všetko bude v poriadku...
Čo dnešným mladým ľuďom chýba?
Prichádzajú do života s celkom inou výbavou, ako sme prišli my. Mne nie je zaťažko obetovať sa, ustúpiť, lebo som k tomu vychovaná. Som zvyknutá, že všetko, čo v živote mám, si treba zaslúžiť, že nič nepríde samo.
Nebola som vychovaná k tomu, ako druhého zneužiť, aby som sa ja mala lepšie. Mne sa teda žije ľahšie. Ale mladým nie, keď sa do nich tlačia tieto výmysly o krásnom živote bez práce a námahy.
To je obrovský tlak, ktorý dokážu ustáť iba veľmi silné indivíduá. Možno sa v spoločnosti vynoria elity, ktorým dovolíme povedať niečo iné, ako sa bežne hovorí. Takí, čo nebudú mať záujem hovoriť len to, čo sa im hodí, ktorým nejde o pozície.
Tiež ste ako univerzitná profesorka jedným z lídrov, ktorí mladých ľudí ovplyvňujú...
Je to najkrajšia práca, mladí dodávajú veľa energie. Ak to robím dobre, som vzorom, inšpiráciou, a tú oni potrebujú. Dobro sa navyše rozmnožuje!
Okrem toho na univerzite môžem slobodne myslieť – nie som viazaná peniazmi, máme štátne tabuľky, nikto si tu nemôže závidieť vyšší plat. Sme slobodní tým, v akom prostredí žijeme, to by som nevymenila za nič na svete.
Mám pocit dobre vykonanej práce, možno som mohla viac dať svojim deťom. Ale možno sa naučili to, čo aj ja od svojich rodičov, ktorí boli obaja lekári. Že človek aj musí niečo obetovať, aby dosiahol dobré a správne veci, ktoré ho na konci života budú ctiť.
Aj to, že sa oplatí poctivo pracovať, lebo možno tým nedosiahnem bohatstvo, ale spokojný život. Tí, čo niečo produkujú, čo dávajú, sú šťastnejší ako tí, čo leňošia a vezú sa na chrbtoch iných. Tí nemôžu byť skutočne šťastní a spokojní.
Teda šťastie je dávať, nie brať?
Šťastie je ísť po ceste k cieľu, stretnúť ľudí, obohacovať sa tým, pre mňa je to naozaj šťastná cesta. Je to pre mňa dar a stále za to ďakujem, že idem s otvorenou mysľou a srdcom po tej ceste, ktorá verím že vedie k dobrému cieľu.
Pre mňa nie je cieľom výskumu autistických detí, aby som mala viac citácií a publikácií. Áno, to je moja práca, ale mojím cieľom je pomôcť tým deťom a v tom sme sa tu stretli. To je tiež niečo, čo ľudí priťahuje a spája.
Je šťastie, keď sa stretnú takí, čo majú túto charizmatickú zložku osobnosti, ktorí chcú mať radosť z práce, nie sú pre nich prvé peniaze, aj keď každý musí z niečoho žiť. Ale v živote to často tak je, že čím má človek viac, tým mu je horšie.
Myslím si, že moja cesta je o to bohatšia, že som stretla toľko vzácnych výnimočných ľudí, ktorí ma obohatili, takže som viac dostala, ako dávam. A keď dám ja, desaťkrát sa mi to vráti z inej strany. Nie je to radosť?
Nechcem tu pôsobiť ako pani Dokonalá, všeličo nás kvári. Ale keď človek kráča s pokorou a vie, že potrebuje iných, možno ich na svojej ceste stretne a dokáže ich ovplyvniť tak, aby aj oni ovplyvnili ďalších a ďalších. A to je moja radosť.
Peter Kremský