V interview v talinskom jazyku, patrón suverénneho vojenského rádu Maltézskych rytierov povedal: „Nikdy som nehovoril nič proti pápežovi. Mojím cieľom je slúžiť pravde.“
Kardinál Raymond Leo Burke (66), sa trápi s negatívnou kampaňou, ktorá sa proti nemu vedie. Za biskupa bol vysvätený pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1995. Tento rešpektovaný expert na kánonické právo bol povolaný do Ríma pápežom Benediktom XVI. v roku 2008 ako prefekt najvyššieho tribunálu Apoštolskej Signatúry ešte pred tým, ako bol menovaný za kardinála, v roku 2010. V posledných mesiacoch ho kritici vykresľujú ako „ultrakonzervatívneho fanatika“ či „proti-koncilového“, „v sprisahaní proti pápežovi“ a vždy pripraveného pre schizmu, ktorá môže nastať blížiacou sa synodou o rodine v prípade nevítaných zmien. Kritika je natoľko ohováračská, že v Taliansku dokonca niekoľko biskupov odmietlo vo svojich diecézach hostiť jeho prednášky. A tam, kde mu bolo dovolené mať konferenciu – ako nedávno v niektorých mestách na severe Talianska – boli pravidelne kňazi, ktorí mu oponovali a vinili ho zo šírenia propagandy proti pápežovi.
„Je to totálny nezmysel, nerozumiem ich postoju“, povedal kardinál Burke. „Nikdy som nepovedal jediné slovo proti pápežovi. Snažím sa len slúžiť pravde, poslaniu, ktoré máme my všetci. Všetkými svojimi rozhovormi a aktivitami som vždy sledoval len podporu „petrínskej“ služby. Ľudia, ktorí ma dobre poznajú môžu dosvedčiť fakt, že nie som protipápežský. Naopak, vždy som bol extrémne lojálny a chcel som slúžiť Svätému otcovi, tak, ako to robím aj teraz.“
Vskutku, stretnúť ho v jeho apartmáne, ktorý je čo by kameňom dohodil od námestia sv. Petra, s jeho priateľským správaním a bezprostrednosťou, kardinál Burke nie je vôbec podobný tomu tvrdému obrancovi „chladnej náuky“, ako je opísaný vo výstupoch mainstreamových médií.
Kardinál Burke, v diskusii, ktorá predchádzala a nasledovala prvú synodu o rodine, vyznievali niektoré Vaše postoje ako kritika pápeža či prinajmenšom tak boli interpretované. Napríklad Váš komentár „Budem odporovať, vzopriem sa“, ako odpoveď na možné rozhodnutie pápeža dovoliť sv. prijímanie rozvedeným a znova zosobášeným, čo zapríčinilo veľké pobúrenie.
Tento komentár bol dezinterpretovaný, a nebolo tam odvolanie sa na pápeža Františka. Verím, že práve preto, že som hovoril veľmi jasne ohľadom záležitosti manželstva a rodiny, sú tu ľudia, ktorí chcú podkopať, čo som povedal tým, že ma vyobrazia ako pápežovho nepriateľa alebo toho, kto je pripravený na schizmu a používajú k tomu odpoveď, ktorú som dal v interview na jedom kanále francúzskej televízie.
Ako by ste mohli tú odpoveď teda interpretovať?
Veľmi jednoducho. Novinár sa ma opýtal, čo by som robil, keby, hypoteticky, bez odkazu na pápeža Františka, pontifik rozhodol v protiklade s náukou Cirkvi a jej praxou. Odpovedal som, že by som odporoval, pretože my všetci sme v službe pravdy, pápežom počínajúc. Cirkev nie je politické telo, v zmysle moci. Moc má Ježiš Kristus a jeho evanjelium. Z toho dôvodu som povedal, že by som odporoval a nebolo by to bývalo po prvý raz, že sa také niečo v Cirkvi stalo. Zopár momentov v histórii, kde sa niekto postavil proti pápežovi, počínajúc sv. Pavlom proti sv. Petrovi v záležitosti judaizátorov, ktorí chceli uvaliť obriezku na obrátených Grékov, tu bolo. V mojom prípade som vôbec neodporoval pápežovi Františkovi pretože on neurobil nič proti náuke.
Už vôbec sa nenachádzam v boji proti pápežovi, ako sa to snažia niektorí vykresliť. Nesledujem záujmy nejakej skupiny alebo strany. Ako kardinál sa pokúšam byť jednoducho učiteľom viery.
Ďalšia kritika vedená proti Vám je Vaša údajná záľuba v „čipkách“, poznámka používaná v ponižujúcom zmysle, aby kritizovala Vami preferované klerické a liturgické rúcha ako čosi, čo pápež nemôže zniesť.
Pápež ma nikdy neuvedomil o tom, že neschvaľuje spôsob môjho odievania, ktorý je, v každom prípade, v súlade s normami Cirkvi. Slávim liturgiu tiež v mimoriadnej forme Rímskeho rítu a tu sú odevy, ktoré nie sú určené na slávenie riadnej formy. Lenže ja si vždy obliekam to, čo je žiadané pre rítus, v ktorom slávim. Nevytváram politické vyhlásenia proti spôsobu, akým sa odieva pápež. Musí tu zaznieť, že každý pápež mal svoj vlastný štýl, ktorý nikdy nepredpisoval všetkým biskupom. Preto nerozumiem, prečo by toto mal byť dôvod na roztržku.
Lenže noviny časo používajú fotky, na ktorých ste oblečený v klobúku, ktorý je dávno zastaraný.
Áno, viem, ale práve to je neuveriteľné. Viem to aj vysvetliť: táto fotka sa šírila po tom, čo ju Il Foglio publikovalo povedľa interview, ktoré som dával v čase synody. Interview dopadlo výborne, ale, nanešťastie, vybrali fotku, ktorá s tým nemá nič spoločné, čo je škoda, pretože týmto spôsobom vzbudzuje mylné dojmy osoby žijúcej niekde v minulosti.
Pravda je taká, že po tom, čo som bol menovaný za kardinála som navštívil diecézu na juhu Talianska, kvôli konferencii o liturgii. Pri tejto príležitosti sa organizátor rozhodol venovať mi ako dar starodávny kardinálsky klobúk. Neviem, kde ho vzal. Držal som som ho v rukách a samozrejme som nemal úmysel bežne ho nosiť, no on ma poprosil, či by som si ho nenasadil, aby mohol urobiť aspoň jednu fotku. Bol to len jediný raz, kedy som ho mal na hlave, no nanešťastie, tento obrázok bol publikovaný po celom svete a niektorí to použili, aby vzbudili dojem, že takto chodím. Ale ja som ho nikdy nenosil, dokonca ani kvôli ceremónii.
Boli ste označený za inšpirátora ak nie za pôvodcu „Petície pápežovi Františkovi za rodinu“, ktorá obiehala kvôli podpisom množstvo tradicionalistických webstránok.
Podpísal som túto petíciu, ale nie je to moja iniciatíva alebo môj nápad. Taktiež som nepísal ani nespolupracoval na vypracovaní textu. Niekto, kto hovorí ináč podporuje akési klamstvá. Všetko, čo viem je, že to bola iniciatíva laikov. Videl som text a podpísal som ho, ako to urobilo množstvo iných kardinálov.
Ďalší z útokov proti Vám je ten, že ste proti II. vatikánskemu koncilu.
Tieto označenia je ľahké použiť, ale oni nemajú žiadny základ v realite. Celé moje teologické vzdelanie vo „veľkom“ seminári bolo založené na dokumentoch II. vatikánskeho koncilu a ja osobne sa stále snažím študovať tieto dokumenty omnoho hlbšie. Vôbec neprotirečím koncilu, a ak niekto číta moje spisy zistí, že sa na dokumenty II. vatikánskeho koncilu odvolávam mnoho krát. S čím nesúhlasím je takzvaný „duch koncilu“, ktorý nie je verný koncilovým textom, ale zámerne vytvára čosi totálne nové, novú Cirkev, ktorá nemá žiadneho dočinenia so všetkými takzvanými „úchylkami“ minulosti. V tejto veci celým srdcom nasledujem osvetľujúci príhovor pápeža Benedikta XVI. Rímskej kúrii na Vianoce 2005.
Ide o úžasný prejav, v ktorom vysvetľuje správnu heremeneutiku, ktorá je o reforme v kontinuite a o tom, ako odporovať reforme zlomu v diskontinutite, ktorú presadzuje množstvo skupín. Príhovor pápeža Benedikta XVI. je briliantný a všetko vysvetľuje. Množstvo vecí, ktoré sa stali po Koncile a sú mu pripisované, nemajú s Koncilom čo robiť. Toto je holá pravda.
Potrestal Vás pápež František, keď Vás premiestnil z Apoštolskej Signatúry a zveril Vám patronát nad Suverénnym Vojenským Rádom z Malty?
V interview pre argentínske noviny La Nacion pápež už odpovedal na túto otázku s vysvetlením dôvodov, ktoré ho viedli k rozhodnutiu. To vypovedá o všetkom a neprináleží mi, aby som to komentoval. Môžem len povedať, bez odhalenia akýchkoľvek dôverných informácií, že pápež mi nikdy nepovedal alebo nedal najavo, že by tu bolo niečo, za čo by ma chcel potrestať.
Možno, že Vaša „reputácia“ má čo robiť s tým, čo kardinál Walter Casper nazval „synodálna vojna“, ktorá už, ako sa zdá, naberá na intenzite s blížiacou sa riadnou synodou o rodine nastávajúci október. V akej fáze sa nachádzame teraz?
Rád by som povedal, že teraz prebieha omnoho širšia diskusia na témy zahrnuté v synode a to je správne. Je tu omnoho väčší počet kardinálov, biskupov a laikov, ktorí intervenujú, čo je veľmi pozitívne. Preto nerozumiem toľkému rozruchu, ktorý sa strhol minulý rok nad knihou „Zotrvávajte v Kristovej pravde“, do ktorej som prispel spolu s ostatnými štyrmi kardinálmi a štyrmi špecialistami na manželstvo.
Bolo to keď sa zrodila teória konšpirácie proti pápežovi, keď ešte pred nedávnom rezonoval pohľad známeho talianskeho historika Alberta Melloniho, spoluautora povestnej histórie II. vatikánskeho koncilu, ktorý usiloval o progresívnu interpretáciu Koncilu. Melloni napísal článok do najpopulárnejších talianskych novín Corriere della Sera, v ktorom obviňoval piatich kardinálov z konšpirácie proti pápežovi.
Je to jednoducho absurdné. Ako by ste mohli obviňovať z machinácií proti pápežovi tých, ktorí zastávajú to, čo Cirkev vždy učila a praktizovala vzhľadom k manželstvu a sv. prijímaniu? Táto kniha, napísaná len prednedávnom, bola napísaná ako pomoc pre Synodu, ako odpovedať na tézy kardinála Kaspera. Nie je však polemická, je to dielo úplne verné Tradícii a je to tiež dielo najvyššej vedeckej kvality. Som ochotný prijať kritiku na obsah, ale povedať, že sme sa sprisahali proti pápežovi je neakceptovateľné.
Kto je za týmto honom na čarodejnice?
Nemám žiadne presné informácie, ale skutočne je tu skupina, ktorá chce úradne zaviesť v Cirkvi nie len Kasperove názory na sv. prijímanie pre rozvedených alebo pre tých, ktorí žijú v iregulárnych situáciách, ale tiež iné pozície a spojiť ich s témami na Synode. Myslím, napríklad na snahy identifikovať pozitívne aspekty mimomanželských alebo homosexuálnych vzťahov. Je evidentné, že sú tu v tomto smere nátlakové sily a to je dôvod, prečo chcú zdiskreditovať tých z nás, ktorí sa pokúšajú chrániť učenie Cirkvi. Osobne nemám nič proti kardinálovi Kasperovi; pre mňa je len otázkou ohlasovanie náuky Cirkvi, ktorá je v tomto prípade spätá so slovami, ktoré povedal Pán.
Keď sa pozeráme na témy, ktoré sa silno vynárajú na synode, je tu znova reč o „homosexuálnej lobby.“
Neviem to odhadnúť presne, ale čím ďalej tým viac sa mi zdá, že sú tu v tejto záležitosti nátlakové skupiny. Vidím ľudí, ktorí či vedome alebo nevedome vedú túto homosexuálnu agendu. Ako je zorganizovaná, neviem. Je však evidentné, že sú tu tlaky takéhoto charakteru. Na synode sme hovorili, že homosexualita nemá čo dočinenia s rodinou; v tejto záležitosti by mohla byť zvolaná synoda, ak chceme o tejto téme hovoriť. A, namiesto toho, nájdeme túto tému v Relatio post disceptationem (správa po diskusii, pozn. prekl.), hoci o nej otcovia nediskutovali.
Jedným z teologických argumentov, ktorý sa pravidelne opakuje na ospravedlnenie kardinála Kaspera, je ten o „vývoji náuky.“ Nie je to však zmena, ale hlbšie pochopenie, ktoré môže viesť k novej praxi.
V tomto je obrovský omyl. Vývoj náuky, ako ho predstavil napríklad bl. kardinál John Henry Newmann alebo iní kvalitní teológovia, znamená prehĺbenie chápania v poznaní náuky, nie zmenu náuky. Vývoj v tomto prípade vedie k zmene. Príkladom toho je post-synodálna exhortácia pápeža Benedikta XVI. o Eucharistii Sacramentum Caritatis, kde pápež prezentuje vývoj pochopenia reálnej prítomnosti Ježiša v Eucharistii, ktorá je tiež vyjadrená v eucharistickej adorácii. Boli niektorí, ktorí protirečili eucharistickej adorácii, pretože Eucharistiu prijmeme do svojho vnútra. Ale Benedikt XVI. vysvetľuje, a cituje pri tom aj sv. Augustína, že ak je pravdou, že Pána nám dáva seba samého v Eucharistii a my ho máme prijať, je taktiež pravdou, že nemôžeme rozpoznať skutočnú Ježišovu prítomnosť pod eucharistickými spôsobmi bez uctievania týchto spôsobov. Toto je príklad vývoja náuky, no nie je to prípad, v ktorom sa náuka Cirkvi o reálnej prítomnosti Ježiša v Eucharistii mení.
Jednou z opakujúcich sa kontroverzných otázok na synode je údajný protiklad medzi náukou a praxou, doktrínou a milosrdenstvom. Pápež často trvá na farizejskom postoji tých, ktorí používajú náuku, v ktorej nemá miesto láska.
Myslím, že by sme mali rozlišovať medzi tým, čo povedal pápež pri nedávnych príležitostiach a medzi tými, ktorí potvrdzujú rozdiel medzi náukou a praxou. Cirkev nikdy neprispustila kontrast medzi náukou a praxou, pretože žijeme pravdu, ktorú nám Kristus komunikuje skrze svoju Svätú Cirkev a táto pravda nie je nikdy niečím chladným. Je to skôr pravda, ktorá v nás otvára priestor pre lásku; milovať skutočne znamená totiž to, že musím rešpektovať pravdu o osobe a to osobe v konkrétnych situáciách, v ktorých sa on či ona nachádzajú. A tak, vyvárať nejaký druh kontrastu medzi náukou a praxou nereflektuje realitu našej viery. Ten, kto podporuje názory kardinála Kaspera, zmenu disciplíny, ktorá sa nedotýka náuky, by mal vysvetliť, ako je také čoi možné. Ak Cirkev dovolí sv. prijímanie pre osobu, ktorá je viazaná manželstvom, no žije v manželskom zväzku s inou osobou – čo je stav cudzoložstva, ako to môže Cirkev dovoľovať a zároveň sa držať toho, že manželstvo je nerozlučiteľné? Kontrast medzi náukou a praxou je falošným kontrastom, ktorý musíme zavrhnúť.
Ale je tiež pravda, že potom môžete použiť náuku bez lásky.
Absolútna a práve toto je to, čo pápež zavrhuje – používanie náuky alebo práva na presadenie osobnej agendy za tým účelom, aby sa presadilo vládnutie nad ľuďmi. To však neznamená, že je problém s náukou a disciplínou, ale len to, že sú ľudia so zlými úmyslami, ktorí sa dopúšťajú škôd, napríklad interpretovaním práva spôsobom, ktorý ľudí zraňuje. Alebo aplikujú právo bez lásky naliehaním na pravdu o situácii osoby, ale bez lásky. Aj ak je niekto v stave smrteľného hriechu, musíme milovať túto osobu a pomôcť jemu či jej ak pomohol náš Pán cudzoložnici či samritánke. Bol však veľmi jasný v oznámení o ich hriešnom stave, no zároveň ukázal veľkú lásku tým, že ich pozval, aby sa z tejto situácie dostali. Toto však nie je to, čo robili farizeji. Oni namiesto toho ukázali krutý legalizmus: odsúdili porušenie zákona, ale bez ponuky akejkoľvek pomoci alebo bez rady, ako sa môže osobe zo svojich hriechov vyslobodiť a nájsť opätovný pokoj.
Originálny text:
http://www.lanuovabq.it/it/articoli-cardinal-burke-responds-to-recent-criticisms-12437.htm