V posledný septembrový týždeň jesene roku 1530 sa vracala unavená skupina Turkov z rabovania. Predpokladá sa, že to bolo medzi 26. a 30. septembrom.
Viezli so sebou približne päť stoviek detí a dospelých zajatcov. Zastavili sa v biskupskom lese vo Fabianovej doline pri obci Párovské háje, aby si oddýchli.
„Zavčas rána sa mohamedáni začali modliť, no prišli stráže s oznamom, že sa blížia cisárski vojaci. V skutočnosti len cisárski žoldnieri palatína Alexia Thurza, ktorý mal majetky v okolí Váhu a hrad v Šintave kontrolovali, aké škody napáchali Turci na jeho statkoch,“ vysvetľuje Točka.
Následujúce udalosti popisuje monografia Nitrianskej župy, ktorú vydalo Uhorsko v roku 1896. Podľa nej sa Turci zľakli, že vojaci idú do boja a nastala panika. Od veliteľa dostali príkaz zlikvidovať zajatcov.
„Začala strašná masakra. Menšie deti boli vo vreciach, väčšie zasa priviazané k vozom. Dospelí zajatci ušli, no deti zabíjali tak, že im odtínali hlavy šabľami, budzogáňmi a jatagánmi. Hovorí sa, že z 500 detí prežilo asi 50,“ hovorí regionálny historik profesor Imrich Točka.
Každoročná pripomienka
Podľa historických prameňov našiel palatín Thurzo na mieste 50 zranených detí a odviezol ich na jeho hrad v Šintave.
V kronikách sa nespomína, čo sa stalo s brutálne zavraždenými deťmi. Historici sa domnievajú, že Thurzo dal pokyn ľuďom v okolitých dedinách, aby mŕtvych pochovali kresťanským spôsobom. Kde sa nachádzajú tieto hroby, nevedno.
Brutálnu masovú vraždu pripomína len pietne miesto. Pôvodne bol na tomto mieste postavený drevený pamätný kríž, ktorý v roku 2013 nahradil kamenný a starajú sa oň miestni poľovníci.
Každoročne si smutnú udalosť pripomínajú Svätohubertskou svätou omšou. (pokračovanie pod fotkou)
(Regionálny historik Imrich Točka napísal o tejto tragédii knihu)
Nepripravení na Turkov
K tragédii vo Fabianovej doline sa viaže len veľmi málo historických prameňov. Kde presne sú pochované stovky detských tiel, nevedno.
Udalosť sa odohrala len štyri roky po bitke pri Moháči (29. augusta 1526), ktorou sa Turkom otvorila cesta do Uhorska.
V tomto známom boji vojská sultána Süleymana I. porazili uhorské vojsko a pri úteku z bojiska zahynul aj mladý kráľ Ľudovít Jagelovský. Nasledovalo súperenie o trón Ferdinanda I. Habsburského a Jána Zápoľského.
Vnútorné rozbroje v krajine oslabili bezpečnosť v Uhorsku a to umožňovalo Turkom lúpežné výpady na naše územie.
„Uhorsko Turkov nepoznalo, neboli sme pripravení ani vojensky. Ľudia nevedeli, že rabujú, berú do otroctva, zabíjajú.
15-tisíc odvlečených
Zničili kopu mestečiek, vypaľovali, rabovali, práceschopných brali do otroctva a predávali ich v Ostrihome, slabších zabíjali,“ hovorí historik Točka.
Odhaduje sa, že len na území Nitrianskej stolice vydrancovali a vypálili asi 80 menších miest a dedín.
Časť osmanskej výpravy sa zameriavala na deti, ktoré odvliekli do služieb sultána. Chlapcov posielali na výchovu do kasární a vycvičili z nich elitných vojakov, takzvaných janičiarov.
Boli to najoddanejší a najlepší vojaci v Osmanskej ríši. Dievčatá zasa pracovali ako slúžky, alebo museli žiť v háremoch. Predpokladá sa, že z nášho územia v tom čase odvliekli asi 15-tisíc obyvateľov.
Miesto, kde si každoročne ľudia pripomínajú tragédiu.
