Všimli ste si už, že takmer celá kultúrna vojna sa sústreďuje na sexualitu? Umelý potrat, „manželstvá“ rovnakých pohlaví, antikoncepcia, cudzoložstvo, pornografia, promiskuita, sexuálna výchova, rozvod, homosexualita, umelé oplodnenie a dokonca aj výskum embryonálnych kmeňových buniek sa všetky týkajú sexuality. Keď som prvýkrát počul filozofa Petra Kreefta hovoriť o tomto pozorovaní, prišlo mi na um varovanie Panny Márie z Fatimy, ako ho povedala blahoslavenej Hyacinte Martovej: „ Viac duší ide do pekla pre hriech tela než z iných dôvodov.“
ALE PREČO?
Pápež Ján Pavol II. vo svojej teológii tela pripomenul, že posvätná jednota muža a ženy v manželstve – manželské spojenie – je prvotným obrazom trojičného vzťahu vpečateného do ľudstva, ku ktorému sme povolaní v budúcom živote. Cirkevní otcovia popisujú Najsvätejšiu Trojicu ako Otca, ktorý dokonale miluje Syna a Syn dokonale Otca a toto ich dokonalé odovzdávanie sa navzájom je sám Duch Svätý. Je to aj kľúčový obraz Kristovho vzťahu k jeho Cirkvi. Keby ste teraz boli satanom a mali za svoj prvoradý cieľ odviesť ľudstvo preč od neba a od Krista, či by to nebola vaša prvá oblasť útoku – zdeformovať najdôležitejší obraz trojičného vzťahu a vzťahu Krista k jeho Cirkvi? Toto je zápasisko, na ktoré preto musíme sústrediť veľa úsilia, aby sme získali duše opäť pre Krista. Žiaľ spôsoby, ktorými sme hovorili o pravde Cirkvi čo sa týka sexuality, či skôr ako sme o nej nehovorili, nám z veľkej miery dopomohli stratiť väčšinu katolíkov. Kde sme prehrali bitku v komunikácii? Bolo to práve v tých ťažkých prípadoch, kde sme verili, že je prezieravé alebo pohodlné, láskyplné alebo pastoračné mlčať a upokojiť prevažujúcu kultúru. Biskupi a kňazi na Západe vo veľkej väčšine nevzniesli argumenty proti antikoncepcii a za otvorenosť k životu, nevzniesli argumenty proti umelému oplodneniu a na podporu rešpektovania Bohom ustanovenej metódy rozmnožovania. Nevzniesli argumenty proti homosexuálnemu správaniu, a teda za zdržanlivosť pri ťažkých pokušeniach, nevzniesli argumenty proti nemravnosti a za praktizovanie stráženia si očí. A čo prišlo kvôli týmto chybám vo vyučovaní? Viedlo mlčanie Cirkvi ku kultúrnemu poriadku v týchto otázkach? Nie. Prudko rastúce praktizovanie antikoncepcie nevyhnutne viedlo k holokaustu umelým potratom. Nekontrolovaná nemravnosť a totálne zanedbanie stráženia si oči nás doviedlo k takmer všeobecnému veľkému záujmu o pornografiu. Umelé oplodnenie nám prinieslo výskum embryonálnych kmeňových buniek. Akceptovanie homosexuálneho správania viedlo k homosexuálnym „manželstvám“ a dokonca k obmedzeniam slobody náboženskej praxe u niektorých národov.
Kde môžeme začať, aby sme obrátili kultúrne cunami prekrútenia sexuality?
Musíme začať s CARITAS IN VERITATE. Je to odpoveď Krista, jeho Matky a Cirkvi. To nie je láska, keď dovolíme deťom agresívne sa správať bez toho, aby sme ich napomenuli. Ako otec siedmich detí pripúšťam, že je často ľahšie sa odvrátiť a zámerne si nevšímať zlé správanie detí. Rodičia však musia z lásky naprávať a trestať svoje deti. Tak aj Cirkev, najmä jej pastieri – otcovia duší – musia kŕmiť stádo, musia učiť pravdám, akokoľvek ťažkým a politicky nekorektným. To je pravá láska. Je takmer bolestne zrejmé, že žijeme časy, o ktorých varoval svätý Pavol v Liste Timotejovi (2 Tim 4), keď povedal: „neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši.“ Ale apoštol pohanov rovnako striktne nariadil biskupovi Timotejovi, aby si plnil svoje evanjelizačné poslanie: „Zaprisahám ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.“
HOMOSEXUALITA
Teraz si zoberme jednu z najťažších tém dneška na poli sexuality. Mnohí ľudia majú odpor diskutovať na tému homosexualita. V ostatnom desaťročí došlo k erózii tradičnej definície manželstva v mnohých krajinách najmä na Západe, ale pociťujeme vzrast hrozby pre rodinu aj v rozvojových krajinách. Takzvané homosexuálne „manželstvá“ sú legálne v 10 krajinách. Homosexuálne občianske zväzky sú legálne v ďalších 20 krajinách a túto záležitosť majú vo svojom politickom stanovisku v ďalších 46 krajinách. Moja vlasť, Kanada, bola jednou z prvých krajín, ktorá v tomto ohľade padla a prijala takzvané homosexuálne „manželstvá“ najprv súdnym nariadením, a potom v roku 2005 federálnou ratifikáciou. Počas debaty, ktorá viedla k prijatiu tohto zákona, môj kolega z LifeSiteNews Steve Jalsevac a ja sme boli požiadaní, aby sme sa zúčastňovali poradného výboru pre Konferenciu katolíckych biskupov Ontária, aby sa prerokovali spôsoby ako pristupovať k záležitosti homosexuálnych „manželstiev“ na verejnosti. Z každodenných správ k tejto téme po niekoľko rokov sme vedeli, že zápas za „manželstvá“ rovnakých pohlaví má málo čo do činenia s manželstvom ako takým. Homosexuálni aktivisti medzi sebou debatovali o tom, že potrebujú „manželstvo“ a väčšina sa nezaujímala o obmedzenia, ktoré by takýto formalizovaný zväzok znamenal v zmysle výlučného partnerstva. No vodcovia medzi aktivistami presvedčili hnutie, že musia dospieť k manželstvu ako k spoločenskej pečiatke schválenia homosexuálneho správania. K praktizujúcim homosexuálom, ako je to so všetkými, čo sú zainteresovaní do úchylného sexuálneho správania, nepríjemne hovorí svedomie. Veľa aktivistov v sexuálnej sfére hľadá spoločenské schválenie, pretože klamlivo veria, že to potlačí hlas ich svedomia. Nehľadajú len toleranciu, ale priamo súhlas a dokonca zákaz opozície. Navyše v krajinách ako moja vlastná, kde hovoriť nahlas proti homosexualite viedlo k pokutám a peňažným trestom, narastá aj hnutie za pro-homosexuálnu výchovu v školách a dokonca k bráneniu rodičom, aby vybrali svoje deti z takých tried. Na poradnom výbore biskupskej konferencie bol vznesený bod, že jediným spôsobom k skutočnému zapojeniu sa do debaty je nastoliť dlho ignorovaný predmet homosexuality. Treba učiť o homosexuálnych praktikách ako o veľmi nebezpečných pre telo a dušu. Zdôraznilo sa, že konať inak by bolo zanedbaním poukázania na podstatu veci. Istá lekárka na stretnutí podporovala prístup podľa svojho chápania hlavných zdravotných rizík spojených s homosexuálnym životným štýlom. Boli tam však iné hlasy, najmä akademikov, ktorí zdôrazňovali, že taký prístup nie je v žiadnom prípade vhodný. Niektorí
z tých istých akademikov neprijali v tejto záležitosti náuku Cirkvi v jej celku, no jednako sa na nich bral ohľad. Biskupi Kanady sa sústredili iba na propagovanie heterosexuálnych manželstiev a iných argumentov proti homosexuálnym „manželstvám“ a o tom, že homosexuálne konanie je zhubné, ani len nehovorili. Biskupi tak nemohli ukázať svoju starosť o tých, ktorí sú zatiahnutí do deštrukčného životného štýlu. Kardinál Marc Ouellet, nový prefekt Kongregácie pre biskupov, pri odchode z Kanady do Ríma v interview vyjadril obavu o katolícku „inteligenciu“ a o „mentalitu opozície“, ktorá jej dominuje. Kardinál volal po „novom intelektuálnom dynamizme“, aby „znovu nadobudol kresťanského ducha“ a „vytvoril novú kresťanskú kultúru“. „Potrebujeme na to intelektuálov, teológov, filozofov a kresťanov, ktorí skutočne veria evanjeliu a zdieľajú náuku Cirkvi o morálnych otázkach,“ povedal a dodal: „Touto mentalitou opozície“ ktorá, „stále dominuje u inteligencii, sme trpeli.“
INŠTRUKCIA VATIKÁNU PRE BISKUPOV ZAKAZUJE MLČANIE
Vatikán zvlášť varoval pred mlčaním o tvrdých pravdách o homosexualite. Muž, ktorý je teraz naším pápežom, keď predsedal Kongregácii o náuke viery, urobil verejné vyhlásenie adresované biskupom Katolíckej cirkvi, že MLČANIE o náuke Cirkvi týkajúcej sa duchovnej ujmy homosexuálneho správania predstavuje falošnú lásku k blížnemu, ktorá „nie je ani láskyplnou ani pastoračnou“.
V dokumente Kongregácie pre náuku viery z roku 1986 s názvom „List biskupom Katolíckej cirkvi o pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby“ je zdôraznená potreba „jasného vyjadrenia, že homosexuálne konanie je nemorálne.“ V inštrukcii biskupom sveta sa o homosexualite dodáva: „Chceme ale, aby bolo jasné, že odchýlenie sa od náuky Cirkvi alebo mlčanie o nej v úsilí poskytovať pastoračnú starostlivosť nie je ani láskyplné ani pastoračné. Len to, čo je pravdivé, môže byť napokon pastoračné. Zanedbanie postoja Cirkvi zabraňuje homosexuálnym mužom a ženám prijímať starostlivosť, ktorú potrebujú a ktorú si zasluhujú.“
PRÍKLAD VATIKÁNU A PÁPEŽA BENEDIKTA
V roku 2005, niekoľko týždňov po zvolení za pápeža Benedikta XVI., nebohý kardinál Alfonso López Trujillo, ktorý bol predsedom Pápežskej rady pre rodinu, podal jedno z najvýraznejších vyhlásení definujúcich tradičnú rodinu, aké vôbec bolo v Cirkvi kedy počuť. Kardinál Trujillo povedal parlamentom, ktoré „otvárajú ´manželstvo´ rovnakých pohlaví ..., že krok za krokom ničia inštitúciu rodiny, najcennejšie dedičstvo národov a ľudstva.“ Homosexuálne „manželstvo“ nazval „zločinom, ktorý predstavuje zničenie sveta.“ A keď hovoril o adopcii detí homosexuálnymi pármi, povedal: „Toto by zničilo budúcnosť dieťaťa, bol by to čin morálneho násilia proti dieťaťu.“ Týmito silnými slovami zobudil mnohých pred nebezpečenstvom celosvetového útoku na rodinu. Čo je dôležité, je, že kardinál vysvetlil, že to bolo z lásky, že Cirkev poukázala na tieto nebezpečenstvá. Nielen z lásky ku spoločnosti všeobecne, ale aj k samým homosexuálom. „Ako som veľakrát povedal,“ povedal kardinál, „homosexuálnych ľudí treba rešpektovať, milovať a pomáhať im. Musíme im pomôcť prekonať túto situáciu, ak to vážne chcú a pomôcť im uvedomiť si, že neexistuje iba život na zemi, ale je aj druhý život... Je nesprávne hovoriť, že Cirkev nemiluje týchto ľudí. Miluje ich a chce ich viesť k večnej spáse.“ Pápež Benedikt XVI. 22. decembra 2008 v príhovore Rímskej kúrii využil populárny ekologický trend, ktorý volá po „ľudskej ekológii“ a rešpektuje prirodzený poriadok Stvoriteľa vo vzťahu medzi mužom a ženou. Svätý Otec jazykom veľmi podobným jazyku kardinála Trujilla povedal, že Cirkev musí: „chrániť človeka pred sebazničením.“ „Ak Cirkev hovorí o charaktere ľudskej bytosti ako o mužovi a o žene, a požaduje, aby tento poriadok stvorenia bol rešpektovaný, tak to nie je nejaká zastaraná metafyzika,“ povedal Svätý Otec. „To, čo je tu obsiahnuté, je viera v Stvoriteľa a ochota počúvať ´jazyk´ stvorenia. Toto znevažovať by bolo sebazničením samého človeka, a z toho dôvodu zničenie samého Božieho diela.“ Pápež nehovoril o tomto predmete, aby bol populárny, ani že by cítil nejakú pomstu voči gejom. Kázal ´caritas in veritate´ tým, že hovoril pravdu z lásky. Z lásky k Bohu a k jeho pravde, z lásky k ľudstvu ako celku, ale zvlášť z lásky ku svojim blízkym ľudským bytostiam, ktorí si ubližujú zničujúcim sexuálnym životným štýlom. Za tieto pripomienky bol pápež Benedikt ostro kritizovaný hlavnými masovokomunikačnými prostriedkami. V tisíckach novinových článkov a talk šou po celom svete od Bulharska po Indiu do neho udierali za odvahu povedať, že by sme sa mali toľko starať o ľudstvo ako o tropické pralesy a že škody spôsobené tým, že ideme proti Stvoriteľovmu plánu ľudskej sexuality je deštruktívne a škodlivé. Homosexuálna tlač priniesla na túto tému najurážlivejšie titulky. V titulkoch Pink News vo Veľkej Británii uviedli: „Pápež Benedikt sa svojho času nič v Hitlerovej mládeži nenaučil“ a „Nedávny pápežov výbuch ´schvaľuje´ homofóbne násilníctvo a útoky.“ Ani spravodajstvo hlavného prúdu tlače nebolo omnoho menej útočné. Titulky v San Francisco Chronicle uvádzali: „Kázaná bigotnosť prezlečená za súcit“ a Times of London prehlásilo: „Vianoce nikdy neboli o tomto“.
DOKONCA IBA Z MEDICÍNSKEJ PERSPEKTÍVY LÁSKA ODPORUJE HOMOSEXUÁLNEMU KONANIU
Okrem množstva medicínskych časopisov, ktoré poukázali na nebezpečenstvá, ktoré v sebe zahrňuje homosexuálne konanie, v istej dobe vodcovia homosexuálneho hnutia sami pripustili tieto nebezpečenstvá. Dňa 17. februára 2009 priniesli najväčšie noviny pre gejov EXTRA správu o skupine homosexuálnych aktivistov, ktorí žiadali, aby kanadský zdravotný systém venoval väčšiu pozornosť „komunite gejov“. Gens Hellquist, jeden zo sťažovateľov, bol výkonným riaditeľom Kanadskej dúhovej zdravotnej koalície vedúcej homosexuálnej skupiny aktivistov. Obšírne vysvetľoval svoje znepokojenie ohľadne zdravotného stavu homosexuálnych mužov a žien v Kanade. Vypozoroval, že: „Máme jeden z najbiednejších zdravotných stavov v tejto krajine... Zdravotné otázky, ktoré postihujú homosexuálnych Kanaďanov v sebe zahrňujú nižšiu dĺžku života než má priemerný Kanaďan, samovraždy, vyššiu mieru užívania návykových látok, depresie a neadekvátny prístup ku starostlivosti a HIV/AIDS. Existujú všetky druhy zdravotných otázok, ktoré sú endemické v našej komunite. Máme vyššiu mieru rakoviny análu, v komunite gejov a lesieb máme vyššiu mieru rakoviny prsníka... skutočnosť je taká, že každý rok zomiera viac GLBT ľudí v tejto krajine samovraždou, než zomierajú na AIDS, viac ich predčasne zomiera na predávkovanie, než zomierajú na HIV/AIDS...“ A na záver zdôraznil:
„Teraz, keď sa môžeme sobášiť, každý predpokladá, že už nemáme žiadne iné problémy. Veľa úmrtí, ktoré sa objavujú v našej komunite, je skrytých, nevidíme ich. Tí z nás, ktorí pracujú vo frontovej línii, ich vidia a už som unavený z toho, ako pozorujem, že moja komunita zomiera.“
Ako homosexuálny aktivista sa samozrejme nesnažil zastaviť deštruktívny životný štýl a choroby spojené s homosexuálnym správaním.
Môj dobrý priateľ, bývalý praktizujúci homosexuál a teraz veriaci katolík, o katolíckom stanovisku k homosexualite hovorí: „Nemyslím si, že postoj Katolíckej cirkvi je hanlivý, myslím si, že je to láska. Milujúci rodič niekedy musí povedať dieťaťu, aby sa nehralo u zlých susedov. Dieťa sa môže uraziť a povedať všetkým svojim priateľom, akí sú jeho rodičia zlomyseľní. Možno dieťa chodí do školy a povie učiteľovi a predstaveným, ako s ním jeho rodičia zle zaobchádzajú... Rodičia so smútkom prijímajú tento hnev, úsudok a výhražné výzvy od učiteľov, od predstavených. Napriek tomu však rodič musí pevne stáť na svojej pozícii, lebo miluje dieťa a chce ho chrániť pred nebezpečenstvom od zlých susedov. Niekedy byť dobrým rodičom znamená, že je nenávidený deťmi, ktoré majú nebezpečné požiadavky. Tak ako dieťa v predchádzajúcom príklade niektorí ľudia v komunite gejov si myslia, že Katolícka cirkev k nim bola nespravodlivá svojím prístupom k sexu gejov a nahlas a verejne sa sťažovali. Cirkev bola intenzívne napádaná tlačou, politikmi a súdmi. Tak ako rodičia v uvedenom príklade, musí aj Katolícka cirkev pevne stáť a prijať bolesť a ujmu tejto zlej tlače, aby chránila duše kresťanov, ktorí poslúchajú a počúvajú náuku Cirkvi. Je to presne tak, lebo Katolícka cirkev miluje gejov (všetkých ľudí), ktorým radí proti homosexuálnemu styku.“
DUCHOVNÁ PERSPEKTÍVA
Niekedy učím svoje deti a skupiny mladých, ktoré vediem, o zmysle života. Pomocou vizuálnych príkladov im vysvetľujem večné skutočnosti. Ukazujúc jednou rukou na chodník smerujúci hore, deťom predstavujem, že existuje línia, začínajúca mojím ramenom, ktorá sa predlžuje hore ku stropu a ponad neho, ponad oblohu a dokonca hviezdy a navždy ďalej. Potom ukážem rukou na cestu smerom dolu a žiadam ich, aby si predstavili inú líniu, ktorá klesá popod podlahu a zem, k druhej strane zeme a tak ďalej a ďalej bez konca. Tieto obe línie, ako vysvetľujem, začínajú v jednom bode, v takom malom bode, ktorý je v porovnaní s líniou takmer neviditeľný – ako hrúbka listu papiera. Ten bod, tá veľmi maličká hrúbka, je náš celý život, vysvetľujem, aj keby sme žili sto rokov. Počas nášho života, toho krátkeho a bezvýznamného času, sa musíme rozhodnúť, kde chceme stráviť celú večnosť. Vo svetle večných skutočností sa cieľ života stáva jasnejším. Ďaleko ponad všetky hľadiská sa celý život týka rozhodovania, kde strávime večnosť – v nebi alebo v pekle.
Viem, že je to niečo, o čom dnes zriedkakedy počujeme. Tento fakt, že zriedka počujeme túto pravdu, tiež vyhlásil pápež Benedikt v marci 2007. Povedal: „Ježiš prišiel, aby nám povedal, že nás chce všetkých v nebi a že peklo – o ktorom sa dnes tak málo hovorí – existuje a je večné pre tých, ktorí zatvárajú svoje srdcia Ježišovmu životu.“
S takou čírou skutočnosťou, nie je to pravý akt lásky varovať tých, ktorí sa oddali homosexuálnemu konaniu alebo iným sexuálnym anomáliám, že ohrozujú svoj večný život? Čo ak má Fatimská Panna Mária pravdu, že viac duší ide do pekla pre hriech nečistoty, než pre akýkoľvek iný hriech?
Fascinujúci prínos k tejto skutočnosti urobil v roku 2008 známy protikatolícky ateista Penn Jillette, jeden z hostiteľov veľmi populárnej televíznej šou v Severnej Amerike s názvom ´Penn & Teller´. Pán Jillette povedal tieto silné slová: „Ak veríte, že existuje nebo a peklo a že ľudia môžu ísť do pekla, alebo sa nedostať do večného života či čokoľvek, a myslíte si, že sa skutočne neoplatí im to hovoriť, lebo by ich to urobilo spoločensky nevítaných ... – ako veľmi musíte nenávidieť niekoho, aby ste ho neobracali na vieru? Ako veľmi musíte nenávidieť niekoho, keď veríte, že večne trvajúci život je možný, a nepoviete im to?“ Slová tohto nepriateľa Cirkvi slúžia ako výčitka všetkým katolíckym a kresťanským vodcom, ktorí, zo strachu z toho, že budú politicky nekorektní a stratia ľudský rešpekt, mlčia o nebezpečenstve sexu mimo Božieho plánu.
DUCHOVNÁ PERSPEKTÍVA AKO ODPOVEĎ NA MNOŽSTVO DEBÁT V KULTÚRNEJ VOJNE
Prepáčte, prosím, toto dôležité odbočenie. Táto duchovná perspektíva – láska k dušiam - ktorá sa snaží zachrániť spurných katolíkov napriek politickej nekorektnosti, strate ľudského rešpektu a sociálnym rozpakom, ktoré môže spôsobiť, je odpoveďou na niektoré z najrozvratníckejších debát v hierarchii dnes. Uznanie večných následkov činov by definitívne ukončilo rozsiahly nesúhlas medzi biskupmi o prijímaní svätého prijímania politikmi, ktorí sú za umelý potrat. Vo veľkej časti Severnej Ameriky a Európy len malá časť biskupov súhlasila držať sa rady Vatikánu a Svätého Otca a urobila ťažké, ale potrebné rozhodnutie odoprieť sväté prijímanie tvrdošijným katolíckym politikom, prívržencom umelého potratu.
Veľká väčšina sa rozhodla záležitosť ignorovať a niektorí verejne povedali, že nikdy nikomu neodoprú sväté prijímanie. Popravde však tým, čo odmietnu potrestať svoje duchovné deti
tým, že im odoprú prijímanie, chýba láska, chýba im pastoračná starostlivosť.
Arcibiskup hlavného mesta Kanady mi raz v interview vysvetľoval, že odoprenie svätého prijímania politikom čo sú za umelý potrat je aktom lásky ku katolíckym politikom – aktom s účelom povolať politika naspäť ku pravde. Arcibiskup Terance Prendergast povedal: „Záujem Cirkvi je o každého, kto zotrváva v smrteľnom hriechu, a nádejou, že
uzdravujúce opatrenia ho môžu odviesť z nesprávnej cesty a priviesť k pravde našej viery.“ Povedal, že: „“medicínske“ prostriedky, ako je „odoprenie prijímania“, sa uplatňujú, aby „ich pritiahli naspäť na cestu Krista, nášho Pána, ktorý je Cesta, Pravda a Život.“
Túto perspektívu opakoval J.Em kardinál Antonio Canizares Llovera v interview, ktoré láskavo poskytol pre LifeSiteNews. Kardinál Canizares vysvetlil, že hlavný princíp biskupov, ktorí zvažujú odoprenie prijímania politikom schvaľujúcim umelý potrat vo svojich diecézach, by malo byť „caritas in veritate“ alebo „láska v pravde“.
Kardinál Canizares vysvetlil, že vzhľadom na katolícku náuku tí, ktorí trvajú na prijímaní v stave vážneho hriechu, sú v smrteľnom duchovnom nebezpečenstve a zdôraznil, že odoprenie prijímania má za cieľ duchovnú spásu osoby. Povedal: „Myslím, že najsilnejšie slová sa nachádzajú u svätého Pavla: ten, kto prijíma Eucharistiu a nie je vhodne pripravený, ´je svoje vlastné odsúdenie´. Toto je najsilnejšia vec, akú môžeme povedať a čo je najpravdivejšie vyhlásenie.“
Od najranejších čias Cirkvi bolo nehodné prijímanie zakázané. Bolo zakázané zo starosti o tých, ktorí by pristupovali k takémuto nehodnému prijímaniu. Svätý Pavol v jedenástej kapitole Prvého listu Korinťanom napísal: „Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie. (1 Kor 11, 27-29)
Poznámky kardinála Canizaresa sú ozvenou slov arcibiskupa Raymonda Burkeho, súčasnej hlavy vatikánskej Apoštolskej signatúry. Počas prezidentskej kampane v roku 2004 ako arcibiskup St. Louis povedal demokratickému kandidátovi senátorovi Johnovi Kerrymu - ktorý tvrdiac, že je katolíkom, a na sto percent súhlasil s vedúcimi lobistami za umelý potrat - že nemôže pristupovať k svätému prijímaniu v diecéze St. Louis. V nedávnom interview arcibiskup Burke pre LifeSiteNews povedal, že politikom, ktorí zotrvávajú v tom, čo Cirkev označuje ako „smrteľný hriech“, sa musí odmietnuť prijímanie kvôli ich vlastným dušiam. „Keď hovoríte s týmito ľuďmi, oni vedia, že to, čo robia, je veľmi zlé. Musia sa za to zodpovedať Bohu, ale prečo sa pre našu pastoračnú nedbalosť musia zodpovedať Bohu za ktovie koľko nehodných prijatí svätého prijímania?“ Vráťme sa však k téme sexuality.
PRÍSTUP CARITAS IN VERITATE FUNGUJE
Prístup CARITAS IN VERITATE funguje. Bol otestovaný a zistilo sa, že je prospešný pre stovky katolíkov, mužov a ženy, ktorí úspešne bojujú proti pokušeniu k homosexuálnemu konaniu. Skupina Odvaha, ktorú v USA založil otec John Harvey, sa nebojí pravdy, že homosexuálne konanie je konanie hlbokej mravnej skazenosti a ani neskrýva pravdu o neusporiadanej povahe homosexuálnych tendencií. Skupina však v skutočnej láske poskytuje prostredie starostlivosti a lásky, kde sa muži a ženy bojujúce s rovnakou otázkou schádzajú a povzbudzujú a podporujú jeden druhého v čistote. Je to nádherný príklad Kristovho víťazstva dokonca tvárou k najväčšiemu boju a pokušeniu. Títo muži a ženy, ktorí bojujú o čistotu v tejto oblasti, sú príkladom tým z nás, ktorí bojujú so sexuálnymi pokušeniami akéhokoľvek druhu. A čo viac, tento prístup zaznieva pravdivo ľuďom mimo Cirkvi, ktorí do nej nazerajú. Lož a pokrytectvo prístupov k „manželstvám“ gejov, ktoré sa zasadzujú skôr za civilné zväzky než za „manželstvá“, klamú ohľadne akejkoľvek starostlivosti a záujmu o tento životný štýl.
Ale prístup, keď hovoríme o nebezpečenstve homosexuálneho konania, a tak sa postavíme proti ´manželstvu´ rovnakých pohlaví ako k spoločenskému uznaniu tohto nebezpečného konania, je dôsledný prístup. Pred rokmi počas kanadskej diskusie, ktorá viedla k zmene legislatívy o homosexuálnych ´manželstvách´, som bol týždenne hosťom relácie, kde sa intenzívne diskutovalo aj s poslucháčmi na túto tému. Spomínam si, že som často diskutoval s jedným právnikom, ktorý bol zaťato za homosexuálne manželstvo. Celé mesiace sme hodiny diskutovali o manželstve a jeho prínose pre spoločnosť a o jeho potrebe pre deti, ale vždy sa vracal s argumentmi k opaku. Často hovoril: „Ako ovplyvní moje manželstvo s mojím gej partnerom vaše manželstvo?“ Nakoniec som mu jedného dňa vysvetlil, že kresťanstvo netýka diskriminácie a predsudkov, ani súdenia a odsúdenia, ani nenávisti a neznášanlivosti, ale týka sa lásky. Lásky k Bohu a k blížnemu – v zmysle lásky k celému ľudstvu.
Dosť sa starám o svojich bratov a sestry, ktorí žijú životný štýl gejov, povedal som mu, aby som ich varoval, že homosexuálny sex škodí tým, ktorí sú zapojení do týchto aktivít. Lekári udávajú fyzickú ujmu, ktorú zapríčiňujú a psychológovia poukazujú na citovú a psychologickú ujmu, ktorú spôsobuje. Ale všetky tieto veľmi vážne hľadiská prevyšuje duchovná ujma, ktorá je výsledkom tohto sexuálneho chovania. Povedal som mu, že nie je pre mňa ľahké hovoriť také veci verejne a nerobia ma populárnym. Poznamenal som, že v tom bolo v Kanade skutočné nebezpečenstvo, pretože niekoľko kresťanov bolo pokutovaných a predvolaných na súd za to, že objektívne vyjadrili opozíciu voči homosexualite. Povedal som však, že som prichystaný riskovať svoju slobodu z lásky k týmto mojim bratom a sestrám žijúcim homosexuálnym životným štýlom. Vtedy zhovorčivý právnik zostal ticho. V rádiu môže byť ticho zvláštne, lebo ľudia si môžu myslieť, že stratili signál stanice. Keď nakoniec prehovoril, povedal: „Dúfam, že celá Cirkev príde k tomu z tejto altruistickej perspektívy.“
Táto poznámka mi zostala mnoho rokov. Nie, on sa na mieste neobrátil, ale videl, že postoj, ktorý som ohlasoval – postoj Cirkvi – pramenil z lásky. Bol to prielom, prielom, ktorý teraz treba dať svetu prostredníctvom odvážnych hlasov pastierov Cirkvi.
OBRAT SA ZAČAL
My všetci, počnúc od pastierov, to máme robiť. Niektorí biskupi začali dokonca už na Západe. Pred menej ako dvoma mesiacmi v Spojených štátoch vo Phoenixe biskup Thomas Olmsted nasledoval príklad pápeža Benedikta a pristúpil k tomuto problému s láskou v pravde – Caritas in veritate. „Láska a pravda idú ruka v ruke,“ povedal. „Každý, kto zakúša pravú lásku, to vie – chceme tých, ktorých milujeme, aby vedeli pravdu. Ako katolíci chceme autenticky milovať ľudí a nie priemerným spôsobom, ktorý ignoruje nebezpečenstvá v živote človeka z plytkého záujmu o politickú korektnosť. Nepotrebujeme sa nikdy obávať, že hovoriť pravdu jasne a s láskou k človeku je porušením lásky.“
Biskup Olmsted dodal: „Aj náuka Cirkvi i štúdium skutočnosti, prirodzeného zákona, ukazujú, že homosexualita je objektívna porucha – to znamená, že nekorešponduje s Bohom danou skutočnosťou sexuálnej odlišnosti ľudských bytostí. Preto prehliadať homosexuálny životný štýl nie je nikdy posunom v prospech skutočného šťastia osoby.“
PREČO JA
Môžete sa správne pýtať, kto som ja, jednoduchý laik, že hovorím biskupom a kňazom, čo majú robiť. Nehovorím im, čo majú robiť, prosím ich, aby robili to, čo je správne, ako to učí Svätý Otec. Ako otec siedmich malých detí ich prosím v mene týchto maličkých. A čo viac, sám som sa obrátil od závislosti na úchylnej sexualite. Môj kríž nebola homosexualita ale pornografia. Bol som na druhej strane a veľa rokov som žil životom ďaleko od Cirkvi. Našťastie som nemal nikoho, kto by mi povedal, že je to v poriadku. Môj nebohý otec bol zbožný a oddaný katolík, ktorý denne chodil na svätú omšu a neprešiel mu deň, žeby sa nepomodlil ruženec. Ešte keď som bol dieťa, hovorieval mi: „Radšej by som ťa videl teraz zomrieť, než aby si padol do hriešneho života.“ Bol mužom, ktorému sa posmievali pre jeho „extrémnu“ vieru kolegovia aj priatelia, ba dokonca jeho vlastná rodina. Svojho času som sa mu aj ja posmieval. Spomínam si, že keď som sa vracal domov z tanečnej zábavy niekedy aj o tretej hodine ráno, našiel som ho modliť sa na kolenách pri posteli – bezpochyby za svojho svojhlavého syna. Niekedy kľačal na kolenách, ale klesol na posteľ a zaspal v modlitbe. „Hlúpy starý muž,“ hovoril som si.
Na sedem rokov som zanechal praktizovanie viery a pokúšal som sa uspokojiť svoje trápiace sa svedomie myšlienkou, že Boh neexistuje. Ale ako sa to už nevyhnutne stáva, môj život sa začal rozpadať. Našiel som sa napokon na najnižšom bode svojho života. Bol som v nebezpečenstve, že stratím svoje dievča, vzdelanie a aj svoju slobodu, lebo som sa dostal do ťažkostí so zákonom. Nemal som sa kam obrátiť, iba k Bohu. Vzal som do rúk knihu, ktorú mi dal môj otec, keď som prvýkrát klesol. Bola to kniha O pravej úcte k Panne Márii od svätého Ľudovíta z Montfortu. Dočítal som sa v nej, že nasledovať Krista znamená darovať mu svoj celý život bez výhrad – nie len v nedeľu doobeda. Znamenalo to úplnú zmenu a potom na mňa prišla kríza viery. Bol som presvedčený, že Boh neexistuje, ako by som mohol teda vzdať život za niečo imaginárne.
Vzal som knihu pod pazuchu a rozhodol som sa porozprávať o tom so svojím otcom. Bol som vtedy v živote taký popletený a vedel som len jednu vec – že môj otec ma miluje. Zažil so mnou toľko útrap a aj tak ostal pevný v starostlivosti a láske ku mne a nikdy ma nenapomínal, že môj večný život je v nebezpečenstve, ale robil to s láskou. Chystal som sa mu povedať: „Otec, jediná vec, ktorú v živote zaručene viem, je, že ma miluješ, a tak ti chcem povedať pravdu. Čítam túto knihu O pravej úcte, ktorú si mi dal, a znamená to, že mám odovzdať celý svoj život, ale nechcem tak urobiť, až kým nebudem vedieť, či je to pravda.“
V duchu som si pripravoval túto svoju malú reč, ako som išiel za otcom. Keď som k nemu prišiel, pozrel som sa na neho a jeho život ku mne hovoril. Bol mužom, ktorému sa vysmievali za praktizovanie tejto viery po väčšinu jeho života. Jeho kolegovia si robili posmech, jeho priatelia si ho doberali a jeho rodina bola ním zmätená a niekedy bola k nemu za praktizovanie viery krutá. Bola to väčšinou táto jeho vytrvalosť vo všetkých týchto útokoch, dokonca radostná vytrvalosť, ktorá premohla moju samoindukovanú nevieru v Boha, ktorá prelomila moje pochybnosti. Boh je jasne skutočný a jeho cesta je pravda. A od tej chvíle som žil pre Krista. Nikdy som skutočne otcovi nepoložil tú otázku. To všetko mi bolo povedané, keď som sa na neho v ten deň pozrel. V skutočnosti som mu ani nepovedal o tejto udalosti veľa rokov. Jeho život ku mne hovoril, zvlášť prenasledovanie a výsmech, ktorý dostával za to, že je veriaci a za to, že hovoril spoločensky nepríjemné pravdy o večných následkoch hriechu. Za to, že ma tak miloval, že mi povedal pravdu, aj keď som sa mu za to vysmial.
ZÁVER
Preto vás, dobrí kňazi a biskupi prosím, aby ste nahlas, s presvedčením a s láskou hlásali Kristove pravdy najmä o týchto ťažkých oblastiach ľudskej sexuality. Budete za to kritizovaní, ale musíte veriť, že Boh na to dohliadne, aby bola pravda dobre prijatá. Možno niektorí, tak ako ja, uvidia v prenasledovaní, ktoré trpezlivo znášate, že sa nikdy neodchýlite a presvedčia sa.
Keď bol nový prefekt Kongregácie pre biskupov pripravený na odchod z mojej domovskej krajiny Kanady, v interview povedal, že biskupi „potrebujú duchovné rozlišovanie a nie len politickú kalkuláciu rizika možnosti, či myšlienka bude prijatá.“ „Máme sa odvažovať hovoriť do hĺbky srdca, kde sa Duch Pána dotýka ľudí až ponad to, čo sme schopní vykalkulovať,“ povedal. Láska si to vyžaduje a budúcnosť kresťanstva od toho záleží. Ako môžem povedať, že budúcnosť od toho záleží? Vieme, že Kristus bude so svojou Cirkvou až do konca časov. A najmä v tomto boji s homosexualitou je čas prenasledovania Cirkvi blízko. Toto znovu nie je môj úsudok, ale názor Svätého Otca Benedikta XVI. Kardinál Ratzinger v príhovore iba 18 dní pred svojím zvolením za pápeža a deň pred smrťou pápeža Jána Pavla II. povedal: „Čoskoro nebude možné vyhlásiť, že homosexualita, ako to učí Katolícka cirkev, je objektívna porucha v štruktúre ľudskej existencie.“
Áno, tieto časy môžu zakrátko prísť, keď nám bude zakázané hlásať pravdy Cirkvi. Budeme mať potom odvahu hlásať Kristove pravdy s vyhliadkou straty slobody či dokonca s preliatím krvi? Keď si teraz zvolíme mlčanie pre kultúrne tlaky, stratu ľudského rešpektu a pre politické kalkulácie, ako si môžeme predstaviť, že keď vzrastú tresty a budú zahrňovať väznenie, mučenie a smrť, budeme mať odvahu hovoriť o Kristových pravdách v časoch, ktoré prídu?
Prednáška odznela na Medzinárodnom modlitbovom kongrese za život v Ríme 6. októbra 2010. John-Henry Westen je spoluzakladateľ internetovej stránky LifeSiteNews. V súčasnosti news editorom stránky.
Preklad: Elena Lehocká; Fórum života