"Môj syn maká tak, že uterák, ktorý má pod sebou, sa dá žmýkať," prezradila o jednom z našich najlepších športovcov jeho mama.
Asi niet na Slovensku človeka, ktorý by po úspechu na Tour de France nepočul o cyklistovi Petrovi Saganovi. Jeho mama Helena o ňom čo-to prezradila.
Býva to všelijaké. Aj plačeme, aj sa smejeme. Viete, ako je to, odmalička, keď padal na bicykli, plakala som viac ako on. Ale nikdy som si nemyslela, že to takto ďaleko dotiahne. Teda dotiahnu, aj s bratom Jurajom.
Aký bol Peťo ako chlapec?
On sa stále naháňal na ulici a niekam utekal. Koľkokrát sme ho nemohli nájsť, rád sa schovával, bol nezbedný. Každú chvíľu niečo vyviedol, kolená celé rozbité, ešteže sme bývali na slepej ulici a nič ich nezrazilo! Mám štyri deti, takže boli naučení na skromnosť, ale starostí bolo dosť... Aj prania... (smiech) Viete si predstaviť, že potom, keď už začali pretekať na horských bicykloch, som ich ani nespoznala, keď prišli do cieľa, že ktorý je ktorý... Zablatení odhora až dole.
Bolo jasné od prvého momentu, že z tohto chalaniska niečo bude?
Peter má dar od boha. Keby robil hocijaký šport, bol by dobrý. Má strašne ohybné kosti a odmalička bol taký pevný svalnatý. Ale keď sa dieťa narodí, nevedno, čo z neho bude. Peter bol už štvrtý v poradí, tak som sa chvíľu rozhodovala, čo urobiť. Vtedy sme mali len obývačku a spálňu s troma deťmi. Prvé dve deti mám o desať rokov staršie od Juraja a Petra. Ale napokon som sa rozhodla a bola som rada, aj keď mala som čo robiť. Jeden ešte na rukách, druhý už v bruchu... (úsmev)
Musí to byť fyzicky veľmi náročný šport.
Veľmi. Veď on je celý doráňaný! Volajú ho síce Rýchlik, Rambo, ale na tom bicykli je aj päť hodín denne. Keď prší, tak vnútri, na stacionárnom. Urobí prievan, otvorí okná, dvere a maká. Tak, že uterák, ktorý má pod sebou, sa dá žmýkať.
Čo je na tom najťažšie byť mamou olympionika?
Keď človek vidí, ako to chlapča drie, alebo spadne, alebo sa mu zničí bicykel, ktorý stojí strašne veľa peňazí. Vtedy mi je to najviac ľúto.