Pri nedávnom štúdiu encykliky Jána Pavla II. Ecclesia in Europa (o stave Cirkvi v Európe z r. 2003), som ostal zarazený ako je táto encyklika prorocká, ostrá a pritom zabudnutá. V dobe zmätku nám dáva jasný návod ako zastaviť šírenie Zla, úpadku viery a nárast chaosu vo svete. Odpoveď je prekvapivo jednoduchá. Je totožná aku nám dal Benedikt XVI. Obnova sveta príde cez reformu Liturgie! Liturgia sa má správne slúžiť podľa jej nebeského obrazu, ktorý nám Boh vyjavil v Apokalipsy.
Pre mňa osobne je táto Encyklika pokladom. Ján Pavol II. v ňej zhŕňa misiu ktorú máme vytýčenú v Inštitúte Leva XIII. Bojovať so Zlom vo svete a so zlom v Cirkvi cez formáciu katolíkov k správnemu poznaniu svätej Liturgie. Prečo? Lebo cez obnovu Liturgie prichádza obnova Cirkvi. Cez obnovu Cirkvi prichádza zasa obnova sveta (pozri tu).
Knieža tohto sveta sa nedá poraziť svetskými prostriedkami.
Ing. Robert Máteffy
je predseda Inštitútu Leva XIII.
-----------------------------------------------
ECCLESIA IN EUROPA
Pri ohlasovaní evanjelia nádeje Európe dávam sa viesť práve Apokalypsou alebo Knihou zjavenia, „prorockým zjavením“, ktoré odkrýva veriacej obci skrytý, hlboký zmysel historických udalostí, ktoré sa odohrávajú (porov. Zjv 1, 1). Apokalypsa nám pripomína slová určené kresťanským spoločenstvám, aby vedeli interpretovať svoje zapojenie do histórie i s jej otázkami a trápeniami a žiť ho vo svetle konečného víťazstva obetovaného a zmŕtvychvstalého Baránka. Zároveň stojíme pred slovom, ktoré nás zaväzuje zriekať sa ustavičného pokušenia budovať mesto človeka (Pozn.: použiva Augistinovo spojenie 'City of Man', ekvivalent dnes pre Novy svetový poriadok) bez Boha alebo proti nemu. Ak by sa tak dialo, skôr či neskôr by ľudské spolužitie utrpelo nenapraviteľnú porážku.
Západná Európa je opäť pohanská, treba ju znova misionarizovať
46. V rozličných častiach Európy treba uskutočniť prvotné ohlasovanie evanjelia; počet nepokrstených ľudí pribúda, či už je to výsledok prítomnosti prisťahovalcov vyznávajúcich iné náboženstvá, alebo komunistickej nadvlády či rozšírenej náboženskej ľahostajnosti, pre ktorú deťom z tradičných kresťanských rodín nebola udelená sviatosť krstu. /78/ Európu treba naozaj prirátať k tým tradične kresťanským oblastiam, kde okrem novej evanjelizácie je v určitých prípadoch potrebná aj prvotná evanjelizácia.
Cirkev sa nesmie vzdať povinnosti urobiť odvážnu diagnózu, ktorá by umožnila zavedenie vhodnej terapie. Aj na starom kontinente jestvujú celé sociálne a kultúrne vrstvy, v ktorých je potrebná misia ad gentes v plnom zmysle slova. /79/47. Avšak všade je potrebné nové ohlasovanie – aj medzi pokrstenými. Mnohí naši európski súčasníci sa nazdávajú, že vedia, čo je to kresťanstvo, ale v skutočnosti ho nepoznajú. Často im nie sú známe už ani podstatné prvky a základné pojmy viery. Mnohí pokrstení žijú tak, akoby Krista nebolo: opakujú, najmä pri bohoslužbách, zvyčajné gestá a znaky viery, ktorým však nezodpovedá nijaké uvedomenie si skutočného obsahu viery a nijaká náklonnosť k Ježišovej osobe. Namiesto veľkých istôt viery je u mnohých len vágny a málo záväzný náboženský sentiment. Šíria sa rozličné formy agnosticizmu a praktického ateizmu, ktoré prispievajú k prehĺbeniu priepasti medzi vierou a životom. Mnohí sa dali nakaziť duchom imanentného humanizmu, ktorý oslabuje ich vieru a pre ktorý sa jej, žiaľ, často vzdávajú. Zažívame istý druh sekularizovaného výkladu kresťanskej viery, ktorý ju vyprázdňuje a s ktorým sa vkráda hlboká kríza svedomia a kresťanskej morálky. /80/ Veľké hodnoty, ktoré významne inšpirovali európsku kultúru, sa odlučujú od evanjelia a tak strácajú najhlbší zmysel a prenechávajú priestor pre nejeden blud.
„Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18, 8). Nájde ju na pôde starej kresťanskej tradície tejto našej Európy? To je otvorená otázka, ktorá celkom jasne poukazuje na hĺbku a dramatickosť jednej z najvážnejších výziev, s ktorými sa naša Cirkev musí vyrovnať. Dalo by sa povedať - ako sa zdôraznilo na synode -, že táto výzva neraz ani neznamená krstiť novoobrátených, ale skôr priviesť pokrstených k tomu, aby sa obrátili ku Kristovi a k jeho evanjeliu. /81/ V našich cirkevných spoločenstvách sa musíme vážne pousilovať priniesť evanjelium všetkým tým, ktorí stoja ďaleko od viery alebo sa vzdialili od kresťanskej praxe.
Treba zmenu formácie katolíkov
50. „Dnešná kultúrna a náboženská situácia v Európe si vyžaduje katolíkov vyzretých vo viere a misijné kresťanské spoločenstvá, ktoré všetkým ľuďom vydávajú svedectvo o Božej láske." /88/ Ohlasovanie evanjelia nádeje si teda vyžaduje prejsť od viery opierajúcej sa o spoločenské zvyklosti – i keď majú svoju hodnotu - k viere osobnej a zrelšej, uvedomelej a presvedčenej.
Od kresťanov sa teda žiada kultivovať svoju vieru, aby sa mohli kriticky vyrovnávať so súčasnou kultúrou a klásť odpor jej lákadlám (viď Cirkev bojujúca); aby mohli účinne ovplyvňovať svoje kultúrne, hospodárske, spoločenské a politické prostredia; aby mohli zreteľne dokazovať, že spoločenstvo príslušníkov Katolíckej cirkvi spolu s ostatnými kresťanmi je mocnejšie než akýkoľvek etnický zväzok; aby mohli ďalej odovzdávať vieru plnú radosti mladej generácii; aby mohli budovať kresťanskú kultúru, schopnú evanjelizovať mnohovrstevnú kultúru, v ktorej žijeme. /89/
73. Na tento cieľ je potrebné vyvinúť veľké úsilie na úseku formácie. Keďže jej cieľom je podporovať chápanie pravého významu liturgického slávenia Cirkvi, vyžaduje si okrem primeraného usmerňovania pri obradoch aj pravú spiritualitu a výchovu, aby sa prežívalo v plnosti. /121/ Preto musíme viac rozvíjať pravidelnú „liturgickú mystagógiu“ – zasväcovanie do tajomstiev - pričom všetci veriaci by mali mať aktívnu účasť na posvätných úkonoch - podla ich príslušnej roly - počas slavenia Eucharistie.
Katolíci musia znovu objaviť ducha liturgie
71. Pri liturgickom slávení musíme znova postaviť Ježiša do stredu, tak aby sme sa ním dali osvecovať a viesť. Tu môžeme nájsť jednu z najsilnejších odpovedí, ktoré sú naše cirkevné spoločenstvá povolané dať na vágnu a bezobsažnú religiozitu. Cieľom liturgie Cirkvi nie je uspokojovať túžby ľudí,
66. Pred Baránkom z Knihy zjavenia sa začína slávnostná liturgia chvály a poklony: „Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov“ (Zjv 5, 13). Táto vízia, ktorá zjavuje Boha a zmysel dejín, nastáva „v Pánov deň“ (Zjv 1, 10), v deň zmŕtvychvstania, ktorý sa v nedeľných zhromaždeniach ustavične sprítomňuje.
Liturgiu je potrebné prežívať ako zvestovanie a závdavok budúcej slávy, ako konečný cieľ našej nádeje. Lebo ako učí koncil, „v pozemskej liturgii máme účasť a možnosť dopredu ochutnať z nebeskej liturgie, ktorá sa slávi v posvätnom meste Jeruzaleme, do ktorého kráčame ako pútnici, (...) kým sa nezjaví Kristus ako náš život a my sa s ním nezjavíme v sláve." /120/
72. Hoci sme po Druhom vatikánskom koncile prešli už značný kus cesty, aby sme dospeli k prežívaniu vlastného zmyslu liturgie, stále treba ešte veľa vykonať. Na to je potrebná neustála obnova všetkých: kňazov, osôb zasväteného života i laikov.
Skutočná obnova, ktorá neznesie nijaké svojvoľné počínanie, spočíva v tom, že si budeme čoraz lepšie rozvíjať zmysel pre uvedomenie si významu tajomstva, aby sa bohoslužby stávali okamihmi spoločenstva s veľkým a posvätným tajomstvom Najsvätejšej Trojice. Ak bude Cirkev v Európe konať posvätné úkony ako uskutočňovanie svojho vzťahu k Bohu a ako prijímanie jeho darov - potom môže naozaj živiť svoju nádej a poskytovať ju aj tým, ktorí ju stratili.
