Pred mesiacom som písal článok Ako neprehrať vyhratý boj? (pozri tu) Názov som schválne formuloval tak krkolomne, pretože neúspech referenda bol veľmi reálny. Žiaľ, nastal obávaný scénar. Účasť nebola taká, ako sa zo začiatku dúfalo. Čo viedlo k tejto strate verejnej podpory pre referendum? Bolo vynaložené úsilie zo strany AZR a občanov len poblúznenie, alebo 21% účasť je dôvod na optimizmus? V tejto krátkej úvahe sa chcem pokúsiť nájsť odpoveď na tieto otázky, ako aj poukázať na hlavný dôvod prepadu popularity prvého občianskeho referenda. Nakoniec poukázať na skutočnosti, ktoré referendum odhalilo a akým smerom sa musí prolife hnutie v nasledujúcich rokoch uberať.
Mali sme na viac?!
Pri slovenských referendách platí nepísané pravidlo. Pred referendami sa vždy vyhotovujú prieskumy verejnej mienky. Zvyčajne tie bývajú smerodajné. Na jednej strane sa zisťuje verejná podpora pre jednotlivé otázky referenda (v prípade referenda o rodine bol všeobecný súhlas s otázkami cez 80%), na strane druhej sa zisťuje ochota ľudí zúčastniť sa volieb. A tu býva veľký rozdiel. Niekto môže v princípe s referendom súhlasiť, ale voliť nepôjde. Dôvodov na toto správanie je veľa a sociológovia by ich iste vedeli podrobne vysvetliť. V anketách sa preto zvyčajne ochota účasti na referende delí na tri stupne. 1. Vyššiu pravdepodobnosť účasti (70 až 100-percentná pravdepodobnosť účasti); 2.Skôr váhavo (40 až 60-percentná pravdepodobnosť účasti); 3.Neplánujem prísť (0 až 30%).
Je zaujímavé pozorovanie, že druhá a tretia skupina sú nepodstatné. Výsledná účasť skoro vždy zodpovedá prvej skupine najviac motivovaných ľudí. V prípade súčasného referenda o rodine bola podľa agentúry Focus odhadovaná účasť pozitívna. V septembri 2014 sa referenda plánovalo zúčastníť ešte optimistických 45% ľudí (pozri tu). O pár mesiacov neskôr prišlo len 21%. Čo sa stalo?
Zdrojové čísla pre grafy
- A) Prieskum Focus, 3.-10. september 2014 (pozri tu)
- B) Prieskum Focus, 20.-26. január 2015 (pozri tu)
- D) Výsledky referenda, 7. február 2015 (pozri tu)
Prečo taký prepad?
Túto otázku môže pomôcť zodpovedať situácia úspešného referenda o vstupe SR do EÚ z roku 2003. Tak, ako pri terajšom referende, prieskumy vtedy odhadovali účasť okolo 45%. Jedno referendum využilo tento potenciál a druhé nie. V čom bol rozdiel? - Rozdiel bol v tom, že úspech referenda o vstupe SR do EÚ bol tvrdo kúpený. Na začiatku sa vedelo, že dostať 50% ľudí k urnám bude tažké. Otvorene sa diskutovalo o znížení hranice pre platnosť referenda. (Podobne, ako sa to spravili v Chorvátsku.) Vtedajšia modrá vláda sa nakoniec rozhodla ísť iným smerom. Rozhodla sa kúpiť si chýbajúce percentá verejnej mienky.
Vláda SR spolu s EÚ vypracovala vtedy 5-ročnú stratégiu (pozri tu). Cieľom bolo dosiahnuť 50% hranicu referenda cez štátom a médiami zorganizovanú propagandistickú kampaň. Médiá hrali kľúčovu rolu v celej stratégii. Mali pomôcť nastoliť vo verejnosti pocit eufórie k EÚ. Na tento účel bolo médiam vyhradených dokonca 50 mil. SKK zo štátneho rozpočtu. Ako už vieme, metóda fungovala. Sociálnym inžinierom v spolupráci s médiami sa pôvodnú "blbú náladu" slovenského voliča podarilo zvrátiť. Masívna mediálna kampaň dosiahla potrebný nárast o 6% účasti. Výsledok bol tesných 51% v prospech vstupu do EÚ.
Východiská oboch referend boli zdanlivo podobné. Referendum v roku 2003 nakoniec získalo nárast 6% oproti prognózam. Referendum v roku 2015 zasa stratilo až 25% voči prognózam. Rozhodujúci faktor v oboch prípadoch bol ale ten istý. Obe boli zdeformované mediálnou kampaňou mienkotvorných médií.
Sila mienkotvorných médií.
|
V roku 2003 boli médiá extrémne subvencované štátnym aparátom, aby pozitívne písali o EÚ. Mediálna kritika zo strany novinárov bola len okrajová. Odhováranie ľudí od účasti na refrende, ako sme boli teraz svedkami, bolo aj pre najsilnejšich euroskeptikov nepredstavitelná.
Oproti tomu, v roku 2015 občianske referendum nemalo prakticky žiadne finančné prostriedky na mediálnu kampaň. Tým sa nemyslia ani tak financie na reklamný spot, ako financie a politickú silu na kúpenie si lojality novinárov a médií. Ani na financovanie veľkých akcií s kapustnicou a ohnostrojom v každom krajskom meste. Naviac, novinári a médiá sa už rozhodli. Rozhodli sa, že sa postavia za radikálne liberálnu agendu SAS - občianske referendum treba bojkotovať. Systematicky odrádzali ľudí od účasti na referende. Vraveli, že demokracia potrebuje, aby ste ostali doma a nevyjadrili svoj názor. Pamätníci ešte vedia, ako podobní slobodomilovní novinári v demokratickej ČSSR presviedčali verejnosť o lojalite ku KSČ. Mediálna agitácia bola vtedy, ako aj dnes, účinná zbraň na skrotenie verejnej mienky. Jediný, kto vtedy vydržal odolávať politickej propagande a dokázal sa organizovať proti mocenskému aparátu, bola podzemná Cirkev. Ale naspäť k téme.
|
Mediálna antikampaň vyvrcholila posledné dva týždne pred referendom. Zdalo sa, ako by médiá a novinári úplne stratili súdnosť. Ich posadnutosť negatívne sa vyhrotiť proti referendu za akúkoľvek cenu bola šokujúca. Prieskumy zaznamenali, že za necelé dva týždne mediálneho besnenia záujem o referendum poklesol až o 15%. V tomto médiá všetci podcenili. To, že majú liberálne tendencie, bolo zrejmé každému. Mnoho ľudí do tohto bodu ale stále očakávalo férový boj. Nikto však nečakal tak jednotnú a agresívnu antikampaň. Ani to, že hlavným nepriatelom a agitátorom voči refrendu sa stanú ani nie tak niektorí politici, ale samotné média. Média od ktorých sa očakáva, že budú slúžit ako prostredník širenia informácií. Namiesto toho umelo vytvárali škandály, prekrúcali správy, preháňali a zavádzali z cieľom zdiskreditovať AZR a vykresliť občianske referendum ako dopredu prehratú vec. Iste, organizátori AZR nezvládli vzniknutú situáciu mediálne odkomunikovať. Na ich obranu treba ale povedať, že média im to nijak neuľahčovali. Písali o nich neustále nové nezmyselné obvinenia, pričom sa ani nesnažili dať im adekvátny priestor sa brániť. Bolo zrejmé z reakcií AZR, že sa pripravovala na kampaň s cieľom motivovať ľudí k referendu. Namiesto toho sa ocitli v mediálnom boji so samotnými médiami a novinármi. Na túto vojnu jednoducho neboli pripravení.
Denník Pravda v deň referenda zašiel najďalej. Porušil moratórium a symbolicky, ako memento úbohosti slovenskej novinárskej obce, vydal prázdnu úvodnú stranu s odkazom "NECHOĎ". Novinárska nestrannosť, žurnalistická profesionalita a snaha objektívne informovať sa zmenila opäť na slepú politickú agitáciu v prospech novej mocenskej ideológie. Okaz bol jasný. Červenú nahradila dúhová.
Tichá väčšina a hlučná... média.
Po referende mediálna agitácia neskončila. Výsledok bol síce len 21%, ale zato s veľmi jasnými 90% v prospech referendových otázok. Novinári preto začali šíriť lož, že okrem tých, čo prišli k referendu, ostatní občania sú proti ochrane rodiny. Teda, že 80% ľudí zdiela rodovú agendu homo-loby. Nič také sa ale z výsledkov vyčitať nedá. Práve naopak. Prieskum Focus zo septembra 2014, teda ten, ktorý zistil stav verejnosti pred mediálnou antikampaňou ukázal, že s otázkami referenda súhlasí až 80% voličov! To je ale opak toho, čo tvrdia média. Vieme, že 21% ľudí sa prišli k referendu vyjadriť. Vieme z prieskumov aj to, že ďalších 60% občanov súhlasí s referendom, len nemalo dostatočne silnú motiváciu ísť k urnám. Pri danom silnom psychologickom tlaku, ktoré média vytvorili, sa ani niet čo diviť. Skutočné rozdelenie postojov v spoločnosti má z prieskumov nasledovný charakter:
Čo spôsobilo referendum?
Pekne si to teda zhrňme. Aké malo referendum následky?
A) Isté veci sa urýchlili. Každý vie, že volič, čo nemá motiváciu vyjadriť svoj názor, nie je pre politika hrozbou. Politik ho môže bez obáv ignorovať. Premiér Fico preto nemal problém podpísať stratégiu nových ľudských práv (pozri tu). Čakal na výsledky referenda a podľa situácie sa zariadil. Schválil ideologickú 5 - ročnicu, ktorá má zaviesť do legislatívy registrované partnerstvá (teda podľa ESPĽP aj homo-adopcie), radikálnu sexuálnu výchovu a vytvoriť štátny aparát - na spôsob Orwellovského "ministerstva Lásky". Inštitúcie, ktoré budú dohliadať na správne, politicky korektné názory medzi občanmi v mene ochrany "ľudských práv". Rozhodujúce zrejme budú najbližšie parlamentné voľby. Podľa toho, s kým SMER spraví koalíciu, bude závisieť, či stratégia a jej ciele sa uskutočnia, alebo nie. Dovtedy bude zrejme aj Fico vyčkávať s ďalšími krokmi v prospech kultúrnych marxistov - homo-loby.
B) Všetky médiá sa zameriavajú na 20% populáciu mestských liberálov. Ako poukázal analytik Baránek v diskusnej relácii (pozri tu), na Slovensku chýba médium, ktoré by efektívne oslovovalo 80% konzervatívnej populácie. Je pravda, že konzervatívne témy sa ťažšie predávajú (zvyčajne predáva sex a bulvár). 80% konzervatívneho diváka a čitateľa je však dostatočne zaujímavá cieľová skupina pre úspešný mediálny projekt aj na Slovensku, ktorý by dokázal čeliť liberálnej mediálnej prevahe. Referendum naviac ukázalo, že v RTVS, po fúzii do jednej organizácie, sa udial aj hodnotový prevrat. Čistky a ľavicový pochod inštitúciami úspešne zmenil smerovanie štátnej televízie v prospech kultúrneho liberalizmu.
C) Dobrá správa je ale táto. 21% občanov sa nedalo zastrašiť napriek masívnej demotivačnej kampani zo strany médií. Ide o nové mobilizované jadro občanov, ktoré vníma hrozbu zo strany rodovej agendy veľmi vážne. Pociťujú hrozbu pre seba, svoje rodiny ako aj celkovo slobodu. Registrujú vývoj na Západe k novej lavicovej totalite v duchu - kultur kampf. Vývoj, ktorý slovenské lavicové média jednoducho ignorujú a o ňom pre istotu ani neinformujú. Silná mediálna antikampaň síce odradila 25% voličov, pomohla ale ukázať nové koncervatívne jadro. Ukázala, koľko občanov má angažovaný názor v otázkach ochrany rodiny. Za daných obmedzených možností občanov a organizátorov referenda, ako aj počas nevídane agresívnej mediálnej antikampani proti referendu je podla mňa výsledok 21% výborný.
Ako ďalej?
Z hore uvedených bodov vyplýva, že občiansky sektor nesmie polaviť v informovaní verejnosti. Svoju energiu potrebuje zamerať na nasledovné ciele:
- Monitorovať: a sledovať aktivity rodovej loby. Zvlášť knihy a agendu na školách. Ďalej sledovať financie a verejné zdroje vynaložené na činnosť rodovej loby zo štátneho rozpočtu.
- Protestovať: proti snahám kodifikovať do legislatívy rodovú ideológiu. Poukazovať na konkrétne osoby, čo túto agendu presadzujú v štátnej správe, médiách a verejnom sektore.
- Verejná osveta: vzdelávať, informovať a varovať verejnosť o rodovej ideológii tak, aby téma rodovej ideológie bola všade počuť. Odhaľovať ich dokumenty, stratégie a plány verejnosti cez alternatívne média.
- Mobilizovať: zapájať širokú verejnosť. 20% ľudí, čo išli k urnám, zapájať do informačných kampaní. Dávať im argumenty, aby mohli osloviť ostatných 60% váhajúcej verejnosti. Týchto ľudí sa média teraz snažia aj demoralizovať, lebo je v ních veľký potenciál. Jasne vyhradená pätina národa dokáže v priebehu roka spraviť veľkú zmenu.
- Pochod inštitúciami a lobing: dostať šikovných, vyškolených a kriticky zmýšľajúcich ľudí na kľúčové miesta v štátnej správe, v médiách a politických stranách. Ľudí s jasným názorom a mediálnym tréningom. Treba sa zúčastňovať na pracovných skupínách organizovaných rodovou homo-loby a vynášať ich plány a aktivity pred zrak verejnosti, aby boli vystavený verejnej kritike.
- Vytvárať nové inštitúcie: budovať nezávislé médiá. Vytvárať nové mediálne kanále. Vytvárať alternatívne vzdelavacie pomôcky pre školy. Zakladať vzdelávacie inštitúcie kritické voči liberálnej a rodovej agende.
Pravda niekedy bolí, zvlášť keď odhalí naše slabosti a nereálne očakávania. Referendum v tomto smere veľmi poslúžilo. Ukázalo nám pravdu o reálnom stave Slovenska. Ukázalo nám pravdu o skutočnej organizovanosti Kultúry smrti u nás a jej mediálnej sile. Referendum odhalilo ale aj pravdu o nás. Naše slabosti a limity. Neslobodno sa nechať demoralizovať. I keď poznávať pravdu niekedy bolí, je to vždy potrebné a dobre. Veď nakoniec je to len Pravda, čo nás oslobodí a nie politická ideológia, agitácia a demagógia, nech je akokoľvek sofistikovaná a predávaná v lákavom pozlátku.
Ing. Robert Mátéffy
Autor je predseda Inštitútu Leva XIII.
P.S.
Koncom 90-tých rokov sa nad situáciou konzervatíivcov v USA zamýšľal, dnes už zosnulý, myšlienkový vodca Republikánskej strany - Paul Weyrich. Pred smrťou, v roku 1999 napísal otvorený list. V liste odpovedal na otázku "Čo máme robiť, keď za 40 rokov pasivity nám všetky verejné inštitúcie prevzala radikálna liberálna ľavica (kultúrni marxisti)?" Weyrich prišiel k záveru, že konzervatívci v USA zaspali a prehrali kultúrnu vojnu. Stratili "morálnu väčšinu" vo verejnosti a prehrali aj boj o inštitúcie. Odporučil preto jediné. Využiť ostávajúce sily v spoločnosti na vytvorenie nových paralelných konzervatívnych inštitúcií. Ak nechceme ísť rovnakou cestou, nesmieme zaspať na vavrínoch. Weyrichov prenikavý strategický pohľad by si mal preto prečitať každý konzervatívne (teda normálne) mysliaci človek.Wayrichov list pre konzervatívcov nájdete tu.