Teror v Paríži skončil sedemnástimi mŕtvymi, z toho dvanásť bolo členmi redakcie satirického časopisu Charlie Hebdo. V nedeľu potom vyšli do ulíc Paríža a ďalších francúzskych miest tri milióny ľudí, najviac v histórii. Ľudia dali najavo, že nechcú krv a násilie. Potiaľ by to bolo v poriadku.
Čo je Charlie Hebdo?
V dobe internetu si zistíte o Charlie Hebdo všetko. Na konci zisťovania som skonštatoval, že nikdy som nič tak odporné ako Charlie Hebdo nevidel. A teraz nemám na mysli len karikatúry Mohameda s holým zadkom a hompáľajúcim sa pohlavím. Odporné bolo i objímanie sa židovského rabína s esesákom a nadovšetko bolo terčom Charlie Hebdo kresťanstvo a katolicizmus zvlášť. Keď Benedikt XVI. abdikoval, na titulnej strane sa objavila karikatúra, na ktorej sa objíma s mladým príslušníkom švajčiarskej gardy s nadpisom „Konečne voľní“. Sexuálny kontext je úplne zjavný. A to nie je to najhoršie.
Vrcholom je karikatúra Najsvätejšej Trojice, na ktorej tri Božské osoby kopulujú navzájom homosexuálnym spôsobom. Títo autori nerešpektovali nikoho a nič. Máme sa s nimi solidarizovať?
Áno. Ale aj takýmto spôsobom: Bože, odpusť im, lebo nevedeli, čo činili. Nie robiť z nich hrdinov slobody prejavu.
Ale práve články o slobode prejavu sa vyrojili v tlači svetovej i slovenskej. „Boli to martýri v boji o slobodu prejavu,“ povedal John Kerry, minister zahraničných vecí USA. „Ostro odsudzujeme útoky na slobodu slova a médií,“ povedal jeho slovenský kolega Miroslav Lajčák. O útoku na slobodu slova hovorili predsedovia mnohých slovenských politických strán a opakovane slovenské denníky.
Ale čo tí ľudia nevedia, že nejaká absolútna sloboda slova vo Francúzsku predsa neexistuje?
Sloboda prejavu, ale s „triednym“ charakterom
Slávna herečka Brigitte Bardot bola pred pätnástimi rokmi potrestaná francúzskym súdom pokutou 30 tisíc frankov za poznámku: “Moje Francúzsko, moja vlasť, bola zaplavená populáciou cudzincov, najmä moslimov.“
Nezačala v roku 2013 francúzska prokuratúra trestné stíhanie Marine Le Pen za to, že označila prílev moslimov slovom okupácia? Nezbavil ju Európsky parlament poslaneckej imunity? Áno, to všetko sa stalo.
Nebol jej otec Jean Marie Le Pen odsúdený v roku 2004 na pokutu 10 tisíc euro za výrok: „Dnes je tu moslimov päť miliónov, ale keď ich tu bude dvadsaťpäť, oni budú riadiť krajinu.“ ? Áno, bol odsúdený.
A aby sme nehovorili iba o islame, nemajú vari vo Francúzsku trestnosť popierania holocaustu? Majú.
Nebol poslanec Národného zhromaždenia Christian Vanneste v roku 2006 odsúdený na pokutu 3000 euro za tvrdenie, že homosexuálne správanie stojí morálne nižšie ako heterosexuálne?
Nebol minulý rok takmer slepý osemdesiatnik Xavier Dor odsúdený na pokutu 5 tisíc euro za to, že žene pred potratovou klinikou ukázal malé detské papučky? Áno, bol.
A nestane sa vo Francúzsku, že polícia zadrží človeka preto, lebo má na tričku logo s vyobrazením normálnej rodiny? Áno, stane.
Ešte lepšie ako trestnoprávne postihy funguje autocenzúra. „Allahu akbar! Prorok je pomstený!“ kričali vrahovia, keď rozstrieľali redakciu a vzápätí francúzsky prezident Hollande povedal: „Tento čin nemá nič spoločné s islamom.“
A napokon samotný časopis Charlie Hebdo v roku 2008 vyhodil svojho karikaturistu Mauricea Sineta, alias Siné, za antisemitskú karikatúru, keďže sa nechcel za ňu ospravedlniť.
Podobne je to v celej Európe. Tak ako je to vlastne s tou slobodou slova? Niekedy vás potrestajú, niekedy ste martýr za slobodu. A to, či ste povedali lož alebo pravdu, nie je kritérium. Aké sú teda pravidlá?
Tie pravidlá sa dajú objaviť. Spomeňme si na justíciu za komunizmu. Nikto sa ani netajil, že justícia má triedny charakter. Ak ste stáli na pozíciách nepriateľských voči pokrokovej triede, tak ste mohli rátať s postihom. No a podobne je to v Európe. Ak stojíte na pozíciách ľavice, tak sa vás týka sloboda slova, ak stojíte inde, tak sa vás až tak týkať nemusí. (Pripomeňme, že pod pojem ľavice v skutočnosti patrí aj väčšina toho, čo sa formálne nazýva pravicou.)
Potrat a LGBT agenda je pre ľavicu sviatosť, preto sa papučky v rukách starca nad hrobom menia na nástroj psychologického teroru. Podobne logo tatka, mamky a detičiek na hrudi je extrémizmus a kritika homosexuálneho spôsobu života prejav nenávisti.
V islame záleží na uhle pohľadu. Agendou ľavice je imigrácia a multikulturalizmus. Preto sú varovania pred imigráciou muslimov trestné. Ak niekto povie, že iné náboženstvá sú mierumilovnejšie ako islam, môže rátať s kritikou. V tej chvíli sa ľavica islamu okamžite zastane, lebo ani na chvíľu nesmie pripustiť, že kresťanstvo by vyšlo z porovnania s islamom lepšie. Kresťanstvo je totiž pre ľavicu nepriateľ.
Ľavičiarstvu je blízke urážanie náboženského cítenia, keďže je proti kresťanstvu, a keďže agendou je i sexuálna revolúcia, vrátane odbúravania všetkých tabu, najlepšie je, keď sa náboženské cítenie uráža nejakým vulgárnym spôsobom súvisiacim so sexom. Popri kresťanstve sa potom ujde i islamu.
Oddelenie slobody prejavu od hovorenia pravdy
V zásade platí, že pravdu by mal každý strpieť. Všimnime si však, že niektoré karikatúry Charlie Hebdo neobsahujú nič, čo by sa dalo nazvať hovorením pravdy, tvrdením niečoho. Urážka Mohameda je založená na jeho nahote, na prekročení tabu, ktoré je vlastné všetkým civilizáciám. To isté sa dá povedať o urážlivej karikatúre Najsvätejšej Trojice.
Za posledné desaťročia nastal v chápaní slobody prejavu posun. Kedysi to znamenalo slobodu vypovedať politický názor bez hrozby sankcie, dnes je to právo na obscénne správanie a na zverejňovanie urážlivých, iracionálnych fikcií. Naopak, vypovedanie pravdy sa často trestá. Došlo k oddeleniu práva na hovorenie pravdy od slobody obscénneho prejavu. Najlepšie to vidno na probléme islamu. Kto sa pokúša vecne ho kritizovať, vystavuje sa ostrakizácii zo strany mainstreamu, kto islam iracionálne urazí, stáva sa pre mainstream hrdinom.
Odmietnime falošnú voľbu
Po tragédii nás postavili pred voľbu: Alebo si na strane krvavých vrahov alebo musíš vyznať slobodu akejkoľvek obscénnosti. Je smutné, koľko inak slušných ľudí uverilo, že naša sloboda stojí na slobode šírenia nechutností a nihilizmu. „Som hrdý, že som súčasťou kultúry, ktorá oslavuje Charlieho,“ píše Michael Sean Winters v National Catholic Reporter. To je schizofrénia. Modlí sa v Otčenáši „posväť sa meno tvoje...“ a oslavuje kultúru, ktorá ide proti prvému i druhému prikázaniu desatora.
Slávny National Review prišiel a absurdným nápadom, že všetky noviny Európy a Ameriky by mali zverejniť karikatúry z Charlie Hebdo. To by vraj bola správna odpoveď na teror v Paríži. Zrejme najvyššiu slobodu dosiahneme na duchovnom smetisku.
Falošnosť ponúkanej voľby sa zračí v jednej Wintersovej vete: „Radšej budem žiť vo francúzskej Piatej republike, ako byť otrokom na území ISIS.“
To vari neexistuje iná možnosť?
Mali by sme sa vrátiť k zdravému rozumu. Mali by sme odmietnuť nihilizmus vulgárnosti a, áno, povedať, že niektoré „karikatúry“ Charlie Hebdo sú v civilizovanej spoločnosti neprípustné. Miesto iracionálneho urážania by sme mali pestovať racionálnu kultúru vecného hovorenia pravdy. O islame, o čomkoľvek dôležitom. Žiadny pravdivý obsah, vrátane toho nepríjemného, nemožno potláčať. A pri podávaní obsahu sme viazaní povinnosťou dodržiavať civilizovanú formu.
Pretože to je sloboda.
Vladimír Palko
Autor je bývalý minister vnútra, napísal knihy Boj o moc a tajná služba a Levy prichádzajú.