Ekumenická rozlúčková bohoslužba s protestantom otvorene sa hlásiacim k homosexualite, bývalým nemeckým vicekancelárom, Guidom Wastervelleom, ktorá sa konala v katolíckej bazilike v Kolíne nad Rýnom, vyvolala základné otázky, ktoré siahajú za tento konkrétny prípad. Čo je cirkev? Prečo bola ustanovená? Čo je jej cieľom? Je cirkev, bez ohľadu na kresťanské denominácie, len poskytovateľom bohoslužieb, ktorých sa môže zúčastňovať ktokoľvek podľa vlastnej vôle a prispôsobovať si ich podľa seba? Využili náboženskí predstavitelia smrť Westerwelleho, aby podnietili Katolícku cirkev, aby de facto uznala homosexualitu? Nejde o jediný prípad, kedy je cirkev terčom urážok. A takýchto prípadov je stále viac. [Ekumenický – týkajúci sa všetkých kresťanských cirkví. – pozn. prekl.]
„Zem svätá“ – Cirkev ako posvätné miesto
„Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto na ktorom stojíš, je zem svätá.“
Miesto, kde je prítomný Boh, kde sa slávi Eucharistia a kde je uložená, je svätá zem. Boh od človeka žiada, aby k takémuto miestu zaujímal patričný postoj. Na zdôraznenie tejto svätosti vyzval Boh Mojžiša, aby si vyzul sandále.
Katolícka cirkev pozýva veriacich k osobnej modlitbe a predovšetkým k účasti na slávení Eucharistie. Táto oddanosť Spasiteľa obetovaného na oltári je pre veriacich pomocou a útechou. Ako vzišlo aj z Druhého vatikánskeho koncilu, Cirkev by preto mala byť nádherným a vhodným miestom na modlitbu a posvätné úkony.
Cirkev nemá iný cieľ. Preto má byť miestom pre vizualizáciu, kontempláciu a uctievanie Boha, ničím iným.Stále častejšie nesprávne vnímanie
Jednotlivé katolícke spoločenstvá sa aj napriek tomu čoraz výraznejšie uberajú iným smerom. Samé propagácie, od výstav umenia a fotografií, cez filmové lokality, kde sa natáčajú filmy, ďalej agapé s jedlom a pitím, až po jedlo pre skutočnú charitu alebo pre chudobných, či dokonca hracia miestnosť pre pochybné mládežnícke duchovné spoločenstvo. A to nehovoríme o uvažovaní istej katolíckej „reformovanej skupiny“. Máme tu čoraz viac tzv. ekumenických udalostí, vrátane tejto. Všetky majú niečo spoločné. Vôbec sa nepridŕžajú skutočného cieľa cirkvi. Cirkev sa zmenila na akýsi druh viacúčelovej haly, hoci existuje dosť ďalších priestorov, zvyčajne hneď neďaleko, v susednej farskej spoločenskej sále či komunitnom centre.
O dôvodoch môžeme uvažovať. Ide o výsledok slabnúcej viery v skutočnú prítomnosť Ježiša Krista v Oltárnej sviatosti? Alebo ide o nevhodný pokus ako vyplniť prázdne kostoly pomocou rôznych „atrakcií“?Cirkev ako poskytovateľ bohoslužieb v dňoch „nádherných“ slávností
Práve takáto predstava Cirkvi z pohľadu protestantizmu prenikla do katolíckej sféry s nesprávnym pochopením Katolíckej cirkvi a sviatostí. Veriacich nie je veľa a nechcú sa k tomu vyjadriť. Ľudia prirodzene milujú hostiny, krásu a túžia sa vymaniť z každodennosti, a mnohí si toto všetko spájajú s Cirkvou. Cirkev teda nie bezdôvodne ponúka najkrajšie sviatky aké môže človek v živote zažiť. Už samotná myšlienka je stále aktuálna pre tých, ktorí sú vzdialení od viery. Pokresťanský ľud už možno viac nechápe dôležitosť týchto sviatkov, ale zo samotných sviatkov má radosť.
Z tohto hľadiska, kedy je Cirkev považovaná za obyčajného poskytovateľa bohoslužieb pri príležitosti špeciálnych slávností či rodinných stretnutí, sa úplne degraduje jej skutočný význam. Poskytovateľ bohoslužby dostane nariadenia a všetko sa organizuje podľa predstáv konkrétneho žiadateľa. Preto už deti nie sú krstené čo najskôr po narodení, aby sa stali Božími deťmi skrze sviatosť krstu. Krst nadobúda význam len vtedy, ak ho sprevádza veľká oslava naplánovaná na deň, ktorý bude vyhovovať všetkým pozvaným. Rovnako je to aj s birmovkou, svadbou či pohrebom. Pri sviatosti zmierenia a pomazaní chorých zrejme nie je nič, čo by sa dalo oslavovať. Preto nie náhodou o tieto dve sviatosti už nie je taký záujem.Postup k „ekumenickej bohoslužbe“
A každý, kto sa dovalí do Katolíckej cirkvi len počas týchto mimoriadnych udalostí len sotva pozná najzákladnejšie pravidlá správania sa. Mnoho kňazov je zaťažovaných špeciálnymi požiadavkami, lebo poskytovateľ bohoslužieb má predsa flexibilne reagovať na potreby svojich klientov. Prinajmenšom to niektorí „zákazníci“ očakávajú.
V tomto kontexte je dôležitý výraz „ekumenický“. Aké sú duchovné výhody „ekumenickej“ bohoslužby? Katolíci a protestanti odjakživa vnímali význam Eucharistie odlišne. Na základe tohto chápania sa cirkev nemôže odlúčiť od svojho zámeru, a preto boli aj všetky cirkevné budovy postavené na to, na čo slúžia. Veci, ktoré sa nezhodujú a nepatria k sebe sú s „ekumenickými“ cirkevnými bohoslužbami k sebe nasilu spútavané. Predošlé otvorené prípady sa jednoducho prehliadajú a to sa deje na úkor Bohom zjaveného chápania Eucharistie.
Preto aj duchovný prínos či samotný uzdravujúci účinok sú diskutabilné. Tak načo sa tým zaťažovať?Konkrétny príklad – „pohreb“ Guida Westerwelleho
Tento konkrétny príklad uvádzame preto, lebo sa stal pred očami celej verejnosti a tým vplýva na utváranie názorov. Dňa 18. marca zomrel význačný federálny politik, Guido Westerwelle. Vo veku 54 rokov podľahol neliečiteľnej chorobe. Westerwelle sa narodil v roku 1961. Pochádzal z uznávanej protestantskej právnickej rodiny. Obaja rodičia bývali (od roku 1947 v oblasti Severného Porýnia – Vestfálska) na území „dočasného sídla vlády“ mesta Bonn, ktoré sa v roku 1538 stalo protestantským. Aj sám Westerwelle bol právnikom.
Po zmene vládnej koalície sociálnych demokratov (SPD) a liberálov (FDP) na stredopravicovú vládu CDU/CSU a FDP, bol v roku 1983 prvým národným predsedom Mladých liberálov, nového mladého krídla FDP. Postúpil na člena spolkového predsedníctva a v roku 1994 sa stal generálnym tajomníkom FDP. Od roku 1996 bol členom nemeckého parlamentu, Spolkového snemu (Budenstag) a od roku 2001 spolkovým predsedom FDP. Od roku 2006 bol predsedom strany a vodcom opozície a nakoniec, od roku 2009 bol vicekancelárom, a zároveň ministrom zahraničných vecí. Bol ním však krátko, pretože FDP v roku 2013 výrazne klesla podpora a nedostala sa do parlamentu.
Uznávaný homosexuál
O jeho homosexualite sa na začiatku iba pošuškávalo. Relatívne neskoro sa odhalilo, že Westerwelle bol homosexuál. Prišlo sa na to v roku 2004 počas oslavy 50. narodenín Angely Merkelovej, kde sa Westerwelle objavil aj so svojím partnerom. Jeho tvár sa objavila na titulnej strane novín 21. júla. Ďalším hosťom narodeninovej oslavy bol kardinál Karl Lehmann, vtedajší predseda Konferencie biskupov Nemecka. Kedysi by bolo normálne, že katolícky biskup by vystúpil proti takýmto okázalým prejavom homosexuality a odišiel by. Biskup Lehmann však ostal a mohli by sme povedať, že s tým tak nepriamo súhlasil.
V roku 2010 uzavrel Westerwelle so svojím partnerom registrované partnerstvo v zmysle Zákona o civilnom partnerstve. Zákon vlády červeno-zelenej koalície uznáva homosexuálne zväzky a uspôsobuje ich na právne úkony. Westerwelle bol v tom čase ministrom a vicekancelárom Spolkovej republiky Nemecko, preto si informácia o jeho homosexualite získala takú pozornosť médií. V porovnaní s inými verejnými činiteľmi si treba uvedomiť, že svojím spôsobom života najúčinnejšie propagoval homosexualitu.„Pohreb“ v katolíckom kostole
Hoci bol Westerwelle protestantom, ekumenická rozlúčková bohoslužba s ním sa konala 2. apríla v katolíckej Bazilike svätých Apoštolov v Kolíne nad Rýnom. Prečo práve ekumenická rozlúčková bohoslužba? Prečo v katolíckom kostole? Je Cirkev to isté ako kostol, len preto, že v mnohých jazykoch sa označujú rovnako? Išlo o jednu z „ekumenických“ nejasností a relativizmus Katolíckej cirkvi, ktorá podporila takéto chápanie.
Vynárajú sa však mnohé ďalšie otázky. Má liturgia slúžiť mŕtvym alebo živým? Ako je známe, zosnulý bol členom evanjelickej cirkvi v Porýní, tzv. Pruskej únie, ktorá spája luteránov a kalvinistov. Pre koho bola usporiadaná táto slávnosť? Faktom je, že pre najvyšších predstaviteľov republiky, a tak okrem katolíkov a protestantov, našli by sme ich medzi údajnými účastníkmi?
A prečo potom pohrebnú svätú omšu slúžil protestantský kňaz v katolíckom kostole? Pretože hlavným celebrantom bol prelát Karl Jüsten, vedúci Katolíckeho úradu nemeckých biskupov v Berlíne, ktorý predniesol homíliu a Westerwelleho poznal od „ranej mladosti“? To znie až príliš skromne. Najmä v súvislosti s tým, že na svetlo sa dostala informácia, že Katolícka cirkev de facto uznáva homosexualitu. Informáciu sprostredkoval 2. apríla sám prelát Jüsten úradu miestnej samosprávy. Osobné priateľstvo z mladosti nemá nič spoločné s liturgiou. Predpokladalo sa, že vzhľadom na veľkú prítomnosť médií, v Jüstenovej kázni nezaznie ani najmenší náznak kritiky na homosexualitu Westerwelleho. No práve naopak. Otvorene sa obrátil na Westerwelleho partnera, ktorý sedel v prvej lavici vedľa nemeckej kancelárky Angely Merkelovej. Homosexualita si takto cez Guida Westerwelleho, hoci už zosnulého, získala vysoké uznanie oficiálnym zápisom Spolkovej republiky Nemecko. Dokonca nie je prijímaná ako niečo samozrejmé, ale žiaľ ako niečo významné.Zneužitie kostola
Zdá sa, že rozhodnutie usporiadať pohreb protestantského geja v katolíckom kostole (hoci existuje dosť protestantských kostolov) v tom lepšom prípade spôsobilo, že druhotné požiadavky boli dôležitejšími ako sú náboženské a duchovné. V tom horšom prípade by malo vyvolať škandál v najvyšších cirkevných kruhoch pre úvahy o ozajstnom verejnom akceptovaní a podporovaní homosexuality v Katolíckej cirkvi. Či už tak alebo onak, nikto nepostrehol rozpor medzi Westerwelleho homosexualitou a Katolíckou cirkvou. A ak si to aj niekto uvedomil, nedal to najavo, dokonca ani jeden predstaviteľ Katolíckej cirkvi.
Početné médiá už stihli prirovnať smrť a pohreb k propagačnému nástroju homosexuality. Kresťanskodemokratickému politikovi a otcovi Lotharovi Späthovi, ktorý zomrel v rovnaký deň, venovali médiá vo svojom spravodajstve omnoho menej pozornosti.
„Ekumenická rozlúčková bohoslužba“ pre Guida Westerwelleho sa stala jasným príkladom zneužitia katolíckeho kostola a liturgie ako služby. Westerwelle bol praktizujúcim homosexuálom a žil v stave ťažkého hriechu. Navyše bol protestant. S Katolíckou cirkvou a katolíckou vierou mal spoločné len veľmi málo.
Aký uzdravujúci účinok má potom „ekumenická rozlúčková bohoslužba“? Je to zádušná svätá omša. Ak chce niekto vyprosiť odpustky pre zomrelých, musí byť v stave posväcujúcej milosti a až potom tak môže učiniť na svätej omši. Mali aj nekatolíci takýto zámer? Nezdá sa, že to bolo jednou z požiadaviek. To nás privádza späť k už položenej otázke. Akým kritériám podliehala táto celocirkevná slávnosť a ako bola zorganizovaná?
Bola Katolícka cirkev len „nádhernou“ scenériou pre „nádhernú“ slávnosť? Mali vysokí politici západného Nemecka verejne vyjadriť svoj „súhlas“? Je Cirkev iba bábkou v rukách vlády ako prejavom osvietenstva a protestantskej štátnej cirkvi? Vytráca sa katolícka viera až do tej miery, že vonkajšie aspekty sú dôležitejšie než tie duchovné? Inými slovami, môže vládna sféra čestne sledovať nejaký hovor?Čo hovorí kánonické právo
Kódex kánonického práva ponúka dôležité usmernenia a záväzky:
Kán. 1205 – Posvätné miesta sú tie, ktoré posvätením alebo požehnaním na to predpísanými liturgickými knihami, sú určené na božský kult alebo na pochovávanie veriacich.
Kán. 1210 – Na posvätnom mieste sa má pripustiť iba to, čo slúži na vykonávanie alebo napomáhanie kultu, nábožnosti a náboženstva, a zakazuje sa všetko, čo sa nezlučuje s posvätnosťou miesta. Ordinár však môže z prípadu na prípad dovoliť iné použitie, nepriečiace sa však posvätnosti miesta.
Kán. 1211 – Posvätné miesta sa zneucťujú hrubo urážajúcimi činmi, vykonanými na nich pri pohoršení veriacich, ktoré podľa úsudku miestneho ordinára sú také vážne a odporujúce posvätnosti miesta, že nie je na nich dovolené vykonávať kult, kým sa urážka nenapraví kajúcim obradom podľa normy liturgických kníh.
Kán. 1214 – Pod označením kostol sa rozumie posvätná budova, určená na božský kult, do ktorej veriaci majú právo prichádzať, aby v nej najmä verejne vykonávali božský kult.
Preto je pravdepodobné, že všetko, čo sa odohralo 2. apríla v Chráme svätých Apoštolov v Kolíne nad Rýnom, bolo v súhlase s nemeckými biskupmi. Napriek tomu, otázky ostávajú nezodpovedané. Bolo to vhodné a správne? A predovšetkým, pomohlo to k dosiahnutiu spásy?
„Ekumenická rozlúčková bohoslužba“ s Guidom Westerwelleom je len jedným príkladom, ktorý je však verejným dôkazom zneužitia cirkvi, dvojakého chápania posvätnosti miesta, sviatostí a nevyhnutnosti vykúpenia. Je naozaj potrebné rozobrať nastolené otázky a znovuobjaviť a uzdraviť miesto pre božský kult, čoho sa dožadoval aj emeritný pápež Benedikt XVI.