Uhádnete na kom sa smejú?
Naši páni vytvorili v západnom svete dva tábory: tábor politicky korektných ľavičiarov a tábor „západných“ „konzervatívcov“. Tie proti sebe navzájom bojujú a ani jeden si nevšimol, že oba slúžia ako žoldnieri Novému svetovému poriadku.
(Redakcia odporúča!)
V nedávnych časoch Európu šokovala a otriasla séria teroristických útokov, ku ktorým sa prihlásili islamistickí teroristi. Tieto udalosti zapríčinili, že mnohí ľudia súhlasia s tvrdením, že moslimský svet je vo všeobecnosti našim nepriateľom a že moslimovia sú nekultivovaná horda, ktorá žije v horšej, neosvietenej a primitívnej kultúre. Aby sme mohli priniesť svetu mier, táto horda musí byť transformovaná v súlade s dosiahnutým úspechom a „hodnotami“ „Západu“. Napriek tomu je tu stále niekoľko vecí na zváženie, aby sme získali celistvý obraz.
Po prvé, medzi moslimami je mnoho slušných ľudí, ktorí sa (napríklad) v Londýne, Paríži či Berlíne usilovne starajú o svoj obchod so zeleninou hneď za rohom, vychovávajú svoje deti, učia ich, aby boli čestné a slušné, vedú ich k úcte voči starším a veľmi si cenia tradíciu a prísne mravné zásady. Títo ľudia zdôrazňujú rozdiely medzi pohlaviami a nevyhnutnosť hierarchie. Sú proti homosexualite, potratom, deštrukcii (patriarchálnej) rodiny a filozofiám Osvietenectva. Dokonca sú zbožní, ale nanešťastie veria v nesprávne náboženstvo – islam. Ale i keď je islam v mnohých ohľadoch zlým náboženstvom, našťastie, niektorí ľudia vedia prekvapivým spôsobom vyvodiť nejaké dobré a múdre závery z toho, že interpretujú islamskú vieru sedliackym rozumom, čo sa môže zdať nepostačujúce.
Čo musíme ako kresťania robiť je nasledovné: musíme sa snažiť evanjelizovať a obrátiť ich. (Alebo by sme mali – horribile dictum – povedať: proselytizovať ich?) Ale ako to môžeme spraviť ak im súčasne hovoríme: Patríte do nekultivovanej hordy a horšej kultúry?
Takýto súd je sám o seba znakom horšej kultúrnej formácie, pretože vzdelaní ľudia vedia o veľkolepých výtvoroch, ktoré dala svete východná kultúra v oblasti architektúry, poézie (ako príklad je tu Hafis, ktorého básne prevyšujú Goetheho, ktorého “West-Östlicher Diwan” bol Hafisom inšpirovaný), výtvarného umenia a remesla (ako zlatníctvo, výroba nábytku, kobercov a tláčstvo), ich kuchyne a dokonca hudby. Križiaci boli natoľko fascinovaní, tým čo dosiahla východná kultúra, že skrz nich, ako sa vracali do svojich nevykúriteľných zámkov v hmlistých lesoch Nemecka a severného Francúzska, ovplyvnila životný štýl európskej aristokracie.
Keďže krása je vždy ukazovateľom hodnoty a – áno – dokonca i pravdy (podľa scholastického pravidla „pulchritudo est splendor veritatis“, krása je žiarou pravdy), východná kultúra, ktorá bola po stáročia prevažne islamskou kultúrou, musí byť kvôli svojej kráse hodnotná a hovoriť o pravde. I keď súhlasíme, treba dodať že do značnej miery ukradla tú hodnotu a pravdu z Byzantskej ríše. Napriek tomu ale musíme uznať hodnotu tejto kultúry a hlavne v prvom rade milovať ľudí, ktorých chceme obrátiť. Nie je možné niekoho milovať a počas toho nenávidieť celé kultúrne a sociálne prostredie, ktorého určuje jeho identitu.
Po druhé: Od skorých 90-tych rokov používa Impérium Nového svetového poriadku dvojitú stratégiu. Na jednej strane nám jeho zástancovia hovoria, že masová imigrácia ľudí, ktorí nezdieľajú naše náboženstvo a kultúru je niečo veľkolepé a že je prísne zakázané kritizovať kohokoľvek náboženstvo, vierovyznanie, ideologické presvedčenie alebo svetonázor (pokiaľ nie sú skutočnými katolíkmi) v záujme „tolerancie“. Táto časť ich stratégii slúži na to, aby zničila našu kultúrnu identitu a jej tradičné základy prostredníctvom „pluralizmu“. Týmto spôsobom chcú atomizovať všetky komunity a spoločnosti a v dlhodobom meradle zmeniť každého z nás na sluhov tzv. banksterov. Všetky štáty, ktoré patria do globálneho kapitalistického systému – nielen krajiny tretieho sveta – už padli do otroctva zadlženosti. Nikdy sa z neho nedostanú, pretože tento dlh nebudú schopné splatiť ani za milión rokov. Práve naopak, tento dlh bude iba narastať.
Na druhej strane, tí istí ideológovia zasievajú nenávisť a opovrhovanie voči každému, kto nie je za jedno so „západnou civilizáciou“ (a mimochodom: protestantizmom). Ide tu obzvlášť o Východ, kde náhodou patrí i pravoslávne kresťanstvo, pokiaľ berieme na vedomie Samuela Huntingtona. Táto časť ich stratégie slúži na to, aby vznikol nový nepriateľ (čo je nevyhnutné po konci studenej vojny) a súčasne na legitimizovanie vojen, ktoré sú nespravodlivé (z hľadiska prirodzeného zákona a teológie spravodlivej vojny) a porušujú medzinárodné právo. Každá krajina, ktorá má geostrategický význam a nepoddá sa západným záujmom a cieľom globalizácie (ktoré sú centrálne pre západný projekt Nového svetového poriadku) môže byť teraz zapojená do vojny kvôli jej nedostatku „slobody“ a (pseudo-) rovnostárskej „demokracie“.
Naši páni vytvorili v západnom svete dva tábory: tábor politicky korektných ľavičiarov a tábor „západných“ „konzervatívcov“. Tie proti sebe navzájom bojujú a ani jeden si nevšimol, že oba slúžia ako žoldnieri Novému svetovému poriadku a takto zapletený v ich pozornosť odvádzajúcej bitke si nikdy nevšimnú skutočného nepriateľa v skutočnej vojne. Skutočným nepriateľom je Revolúcia a skutočná vojna je vojna medzi Proti-revolúciou a Revolúciou, ktorá nie je na konci dňa nič iné ako vojna medzi Kristom a Antikristom.
Revolúcia sa snaží odstrániť všetko prirodzené a prirodzene vyrastajúce v kultúre a spoločnosti, do čoho patrí ekonómia, vláda a dokonca rodina. To sa snaží nahradiť umelými konštruktmi, ktoré sú prevažne založené na diabolskej ideológii s menom „Osvietenctvo“. Možno by bolo ale lepšie hovoriť v tomto ohľade o „Zatemnení“, pretože Cirkev identifikovala toto hnutie od jeho úplného začiatku ako hračku jej najväčšieho nepriateľa. Mnoho pápežských encyklík znovu a znovu potvrdilo takéto ohodnotenie.
Revolúcia nenávidí Východ, pretože – kvôli svojmu reálnemu spiatočníctvu – zostal v „stredoveku“ a teda v stave prirodzenej organizácie rodiny, ekonomiky, spoločnosti, atď. Tento stav, v ktorom sa nachádza často nepostačujúcim a nedostatočným spôsobom, dáva Revolucionárom príležitosť zdiskreditovať všetko prirodzené. Z toho istého dôvodu tiež Revolúcia nenávidí katolicizmus. Ak sa pozriete na „osvietené“ argumenty proti Východu a dáte katolicizmus na miesto islamu, tieto argumenty budú fungovať rovnako, pretože z pohľadu Revolúcie sú skutoční (a teda tradiční) katolíci, ako moslimovia, fundamentalisti s mysľou zabudnutou v stredoveku. To znamená, že sú to ľudia, ktorí veria, že koncepty, myšlienky, presvedčenia a vysvetľujúce (vedecké) modely a stratégie ľudského konania musia mať fundamentum in re [Pozn. prekladateľa: základ v realite] a nielen fundamentum in voluntas humana [základ v ľudskej vôli].
I „západní“ „konzervatívci“ odmietli tradičný katolicizmus tak isto ako odmietli islam, pretože islam nikdy „neprešiel cez Osvietenectvo“ – ako by to oni povedali. Kvôli tomu je jediným druhom kresťanstva, ktorý sú „konzervatívci“ ochotní tolerovať, iba to kresťanstvo, ktoré je vytvarované, „rozvinuté“ a transformované tým, že „prešlo cez Osvietenectvo“. A o tomto všetkom je celý protestantizmus a „poprotestantštení“ katolicizmus. Tento druh „kresťanstva“ je centrálnou časťou Revolúcie, pretože reformácia bola prvou fázou Revolúcie v dobe moderny na západe.