Hneď na začiatok je dobré povedať, že každá farnosť je iná.
Zatiaľ čo je omša - vo svojej štruktúre, čítaniach a jazyku - vždy taká istá (naprieč svetom), existuje neskutočne veľa aspektov farnosti, ktoré sa od jednej k druhej menia. Niektoré farnosti, napríklad, praskajú vo švíkoch pod množstvom biblických krúžkov a aktivít pre rodiny. Iné takéto nič neposkytujú. V ďalších farnostiach majú zbožné chvály so zdravou dávkou kľačania a klaňania. V iných farnostiach také nič nie je. Pre naše účely je tu potrebné spomenúť, že, samozrejme, každý kňaz je tiež rozdielny.
Inde som napísal o mojom boji s miestnou farnosťou. Písal som o svojich pocitoch sklamania z nedostatku rigoróznosti a zčítanosti, ktoré som zažil na RCIA (Obrad kresťanskej iniciácie pre dospelých) stretnutiach. Keď ho porovnám so skúsenosťou z iných RCIA programov, ten môj sa mi zdal pomalý až vlečúci sa a nie veľmi bohatý na udalosti.
Uprostred tejto výzvy som si uvedomil, že toto všetko ale pozoruhodne nie je len o mne.
Na stretnutiach sú aj iní. A ja som tu z určitého dôvodu. Nie som stredobodom vesmíru - a to je veľmi pokorujúca skutočnosť.
Minulý týždeň som bol rovnako pokorený a to bol vlastne podnet pre napísanie tohto príspevku - o tom, čo som sa naučil od unaveného kňaza.
Keď som prestal chodiť na omšu
V mojej miestnej farnosti som prevažne prestal chodiť na omšu. Rozmýšľal som a rozprával som sa o zmene farnosti a tiež o preradení sa do iného RCIA programu. Tento môj myšlienkový pochod stratil na význame po tom, ako som bol láskavo pokorený Pánom a uvedomil som si, že RCIA nie je celé o mne. Ale i tak som tam prestal chodiť na omšu. Ako z toho vysvitlo, moju lekciu pokory som sa úplne nenaučil.
Moja skúsenosť s omšou v miestnej farnosti bola veľmi zmiešaná. Zmiešaná, ale nakoniec v jadre plná sklamania. Vo väčšine bola poznačená tým, čo som z môjho miesta v lavici, chápal ako mdlú a nevýraznú prácu nášho kňaza. Zdal sa mi byť trochu nudný. Ak by som bol ja ten, kto drží Telo Kristovo - myslel som si v duchu - držal by som ho oveľa vyššie a skláňaj by som sa hlbšie. Ak by to boli moje kázne - nahováral som si - hovoril by som s väčším zápalom, snažil by som sa oveľa viac.
Moja skúsenosť s omšou bola vtedy prifarbená tým, čo som vnímal ako nedostatok pozornosti a odhodlanosti. Čo som videl bol iba apatický kňaz, ktorý si konal svoju povinnosť a potom doslova utiekol z miestnosti.
Bol som sklamaný.
Prepracovaný kňaz?
A tak, ako si môžete predstaviť, som bol v týchto úvahách zastavaný a to, čo bývalo dovtedy moje sklamané ja sa teraz stalo ja sklamaným zo seba. To bolo zapríčinené jedným rozhovorom, ktorý som minulý týždeň prepočul počas RCIA stretnutia.
“Vieš si predstaviť koľko omší slúžil minulý týždeň pán farár,” povedal jeden z krstných rodičov počas stretnutia. “Mal dva sobáše, dva pohreby a sobotňajšiu vigíliu. Okrem toho ešte nedeľné omše a potom krsty.”
Au!
Toto sa ma dotklo.
Bol som sklamaný z kňaza, ktorý, ako sa zdalo, stratil záujem o svoju úžasnú prácu, ktorú mu Boh zveril. V skutočnosti som ale posudzoval unaveného prepracovaného kňaza, ktorý robil svoje maximum - a ktorý sa ponáhľal z kostola, len aby dal posledné pomazania jednému z farníkov po tom, ako odslúžil týždennú dávku omší za jeden deň.
Au!
Počas mojej doterajšej cesty ku katolicizmu Boh využíval jedinečný spôsob, akým ma pokoriť, cez takéto výzvy a sklamania, ktorým som musel čeliť. Ocitol som sa sklamaný z postoja nášho kňaza, pričom v skutočnosti som o celej situácii nič nevedel. Dokonca som si hľadal inú farnosť v snahe nájsť niekoho zbožnejšieho - nejakého kňaza, ktorý by sa chopil svojho poslania serióznejšie; a počas toho všetkého som si neuvedomoval, že všetky tieto omše bol ochotný odslúžiť len preto, že svoje povolanie robíl srdcom.
Mal som sa modliť
Sťažoval som sa, keď som sa mal modliť - a zas som bol právom pokorený.
To, čo ma nakoniec tento unavený kňaz naučil bolo, že nesmiem tak rýchlo súdiť vo svojom srdci. Musím sa modliť a nie sťažovať sa. Mal som sa zo svojej skúsenosti z RCIA naučiť, že celý svet sa netočí len okolo mňa - netočí sa len okolo mojich potrieb. Ale tak rýchlo sa zas neučím.
Myslel som si, že jeho kázeň bola krátka preto, lebo na jej prípravu nevenoval veľa času; ale jeho kázeň bola krátka, pretože ten čas na jej prípravu vôbec nemal.
To, čo ma tento unavený kňaz naučil je byť stále pokorným a modliť sa za pokoru. A taktiež sa modliť za unavených kňazov.