V nasledujúcom článku sa dozvedáme o vydatej žene, ktorá otehotnela vo veku 39 rokov . Po všetkých umelých prerušení tehotenstva, ktoré podstúpila, sa prvýkrát rozhodla dieťa si nechať.
Na druhej strane:
Jej materský inštinkt bohužiaľ odporoval tomu, čo jej radil rozum: keď jej raz kamarátka dala podržať svoje bábätko, zistila, že pociťuje odpor voči „ tej malej pokrivenej tváričke, ktorú nedokázala zaplaviť nehou. Pri pomyslení na jeho výchovu sa v nej vynoril pocit obrovskej únavy. Čo len budem robiť s dieťaťom, ktoré už nie je možné vrátiť späť jeho mame?“... nebola si istá – mala isté pochybnosti – rovnako si však nevedela predstaviť, či by zvládla potrat, v prípade, že by sa niečo stalo? (7)
Keď sa dozvedela o rovnakej pravdepodobnosti, že môže potratiť počas vyšetrenia plodovej vody ako aj, že v jej veku sa jej môže narodiť dieťa s Downovým syndrómom, dúfala, že potratí: „To tvrdila až do momentu, kedy ležala pred ultrazvukovým monitorom, na ktorom sa zobrazila dokonale tvarovaná hlavička dieťaťa, ktoré v sebe nosila. Odvtedy som to dieťa chcela!“
Pro-life spisovateľ Randy Alcorn opisuje nasledujúci príbeh v jeho knihe s názvom Prolife odpovede na prochoice argumenty [Pro-Life Answers to Pro-Choice Arguments], na základe toho, čo mu prerozprávali pracovníci z pôrodného oddelenia.
V utorok šla Barb na gynekologicko-pôrodnícké oddelenie Cobb, aby sa uistila, či je naozaj tehotná a tak mohla ísť na potrat. Bola v 16. mesiaci. Jej poradkyňa Janet, jej pustila film [The Eclipse of Reason], v ktorom bol zobrazený celý priebeh potratu dieťaťa. Mohlo mať asi toľko týždňov ako to, čo v sebe nosila. Keď sa Janet vrátila do miestnosti, Barb pozerala do zeme a povedala: „Ja predsa nemôžem mať deti.“
Janet sa jej priznala, že ju veľmi mrzí potrat, na ktorý v minulosti šla a žije s tým už vyše 25 rokov. Neskôr ma Janet požiadala, aby som urobil Barb ultrazvuk, a tak mohla uvidieť svoje dieťa. Malinké dievčatko veľmi dobre spolupracovalo, pretože svojej mamičke, ktorá ju nestíhala sledovať, dala jasne najavo, že je živá, plná energie a, že sa jej vo vnútri veľmi dobre darí. Raz otvorila a potom zatvorila ústa, začalo sa jej čkať a nožičky si vystierala akoby bola rozvalená na opaľovacom lehátku.
Barb sa to očividne dotklo. Keď bolo po ultrazvuku, spýtal som sa jej ako sa rozhodla. Odpovedala: „Svoje bábätko si nechám.“ Spýtal som sa jej, či sa tak rozhodla na základe ultrazvuku a odpovedala, „ bolo to presne načasované. Prišla som sem, len, aby som sa utvrdila v tom, že som tehotná a tak mohla ísť na potrat.“(8)
Istá žena, ktorá uvažovala nad potratom potom ako bola znásilnená, súhlasila podstúpiť bezplatný ultrazvuk na gynekologicko-pôrodníckom oddelení:
Dievčatko žmurkalo, vrtelo sa, obzeralo sa okolo seba a cmúľalo si palec....Vyzeralo tak realisticky a živo, akoby si sa ho mohol rovno dotknúť a štuchnúť doňho.
Viem, že srdce začína biť už od štvrtého až šiesteho mesiaca, no aj tak som tomu neverila, kým som neuvidela živú bytosť. Bola som prekvapená.
Rozhodla sa, že si svoje dieťa nechať.
„Nikdy som si nemyslela, že by som mohla dieťa, ktoré bolo splodené za takých strašných podmienok ľúbiť alebo k nemu cítiť puto. Je to oblasť, v ktorej sa neriadime božími zákonmi,“ povedal Oliver. „Keď sa na ňu pozriem, nevidím v nej toho, kto ma znásilnil. Je krásna a dokonalá.“ (9)
V ďalšej gynekologicko-pôrodníckej klinike, si zdravotník oddelenia pripomenul ženu, ktorá pribehla do pro-life centra celá uplakaná potom ako jej pred potratom v centre pre plánované rodičovstvo náhodne ukázali na obrazovke ultrazvuku jej dieťa. Hneď ako dieťa uvidela, uvedomila si, že na potrat ísť nemôže a preto hľadala útočisko v pro-life centre. (10)
Druhého novembra 2012, organizácia s názvom Štyridsať dní za život, ktorá organizuje modlitbové stretnutia a protestuje pred potratovými klinikami, uverejnila nasledujúci príbeh:
Istá žena musela pricestovať až z iného kraja, aby mohla ísť na potrat. V ten deň tam bola jednou z prvých pacientok. Prešla cez vrátnicu a vošla do budovy.
Keď odchádzala, brigádnici si všimli, že bola dnu veľmi dlho. Taktiež si všimli, že plakala, preto sa jej jeden z nich opýtal: „Môžem vám nejako pomôcť?“
„Nedokázala som to urobiť,“vyslovila žena. „Robili mi ultrazvuk a tak som sa opýtala, či by som ho mohla vidieť. Spočiatku odmietali a tvrdili, že by som to naozaj nechcela vidieť. Ja som však na tom trvala.“ „Áno, ja to chcem vidieť, pretože ak to uvidím ... možno, že si to nechám.“
Mala pravdu. Hneď ako uvidela na monitore ultrazvuku deväť týždňové dieťa, uvedomila si, že by nedokázala podstúpiť potrat. (11)
Ultrazvuky sú pre takéto kliniky istým spôsobom len na záťažou. Akonáhle sa na obrazovke zobrazí dieťa, nemocničný personál musí počítať s komplikáciami. Veľa ľudí z pro-life hnutia už počulo príbeh o Abby Johnson. Je to riaditeľka centra pre plánované rodičovstvo, ktorá sa stala pro-life potom ako si pozrela priebeh potratu 13 týždňového nenarodeného dieťaťa na ultrazvuku. Menej známy je príbeh o Joan Appleton, ktorá mala podobnú skúsenosť. Keď rozprávala na konferencie v Chicagu, v štáte Illinois, ktorú sponzorovala Liga za život, o dôvode prečo nešla na potrat, povedala:
Tiež som raz videla priebeh potratu na ultrazvuku. Žena bola v prvom trimestri, na konci jej prvého trimestra alebo pravdepodobne na začiatku druhého. Dieťa už mohlo mať okolo 13 týždňov. Už si nepamätám aký problém sme presne mali, ale viem, že sme chceli vykonať potrat prostredníctvom ultrazvuku a tak si mohli byť istý, že sme odstránili všetko, celé dieťa. Keď to poviem terminologicky správne, chceli sme si byť istý, že sme odstránili celé tehotenstvo. Zatiaľ, čo lekár vykonával potrat, ja som ovládala ultrazvuk a navigovala som ho. Videla som ako sa dieťa odťahuje a ako otvára ústa. Tichý výkrik som počula už niekoľkokrát, no nikdy ma to nezasiahlo – pre mňa to bolo skôr niečo ako pro-life propagácia. Nemohla som však poprieť to, čo som uvidela na monitore. Keď bolo po procedúre, celá som sa triasla, no rýchlo som sa spamätala a pokračovala ďalej.
Na rozdiel od Abby Johnson, Joan Applenton odišla z práce okamžite – a táto udalosť bola pre ňu kľúčová. Odvtedy bola proti potratom.
Doktor Stuart Campbell vykonával potraty niekoľko rokov, avšak, keď uvidel nové, farebne rozlíšené, 3- D ultrazvukové snímky, zmenil názor.
Dokonca ani pohľad na mŕtvy plod nevyvoláva takú hrôzu ako pohľad na dieťa, ktoré hýbe rukami a nohami, otvára ústa, cmúľa si palec, a potom vám ide mysľou, bože, niekto ťa chce, veď viete ... To dieťa vyzerá tak živo. Zmenilo môj pohľad na vec. Tam niet o čom pochybovať.(12)
Odvtedy doktor Campbell prestal vykonávať potraty
Doktor Randall, ktorého sme už spomenuli, bol svedkom nasledujúceho svedectva:
Ultrazvuk považujem za najúžasnejší vynález. Ultrazvuk alebo zvukový snímač s pohyblivým obrazom, ktorý nazývajú aj ultrazvuk v reálnom čase, dokáže zobraziť na televíznej obrazovke dieťa. Dieťa akoby naozaj ožilo a začalo sa hýbať. A práve tento snímok, ultrazvukový snímok dieťaťa ma znepokojoval viac ako čokoľvek iné[.]...Prišli sme o dve zdravotné sestry, ktoré sa na to nedokázali pozerať[.]
Povedal to na conferencii „Meet the Abortion Providers, ktorú sponzoruje Liga za život.
Fenomén odchodov pracovníkov z potratových kliník potom, čo uvideli ultrazvuk bol v posledných desaťročiach tak rozšírený, že o tom písali aj v hlavných medicínskych publikáciách.
Článok z ObGyn News:
[Potratová klinika] Aj zamestnancov môžu ovplyvniť sonografické snímky až natoľko, že na základe svojich pocitov prehodnotia svoje priority[.] (13)
Alison Herwitt, riaditeľka sekcie pre vládne vzťahy v NARAL Pro-Choice America, priznala istému spravodajcovi počas diskusie, že vďaka novému návrhu zákona vládou, by mohla získať dotáciu na zakúpenie nového ultrazvuku, ktoré potrebujú krízové centrá pre tehotné ženy:
Nechcú, aby chodili do centier plánovaného rodičovstva, kde im poskytnú celú škálu možností. Odporúčajú radšej krízové centrá pre tehotné ženy, kde ženy môžu túto zbraň objaviť vďaka daňovým poplatníkom.(14)
Možno nechtiac, no Herwitt vyslovil pravdu. Ultrazvuk je mocná zbraň proti lžiam a podvodom, za ktoré je zotpovedný potratový priemysel.