„Nepýtaj sa na mesiac. Máme hviezdy,” dýcha Bette Davis oduševnene pozerajúc na Paula Henreida (z filmu Život je cesta - pozn. editora)
„Majme svoje malé veselé Vianoce“, nežne spieva Judy Garland uplakanej Margaret O’Brien.
„Názov je pre vás, dámy,“ uškŕňa sa Joan Crawford, tesne predtým ako zmizne z miestnosti, „ale nie je to zvykom vo vysokej spoločnosti... okrem psej búdy.“
Tieto a mnohé iné nesmrteľné scény oceňujú filmový fanúšikovia klasiky, ako napríklad ja. Máme tendenciu pozerať sa na Zlatý vek Hollywoodu ako na čas, ktorý bol elegantnejší a nevinnejší. Čiastočne bol: Slávny a často diskutovaný "kódex produkcie" zmierňoval správanie sa na obrazovke, ktoré mnohých z nás uráža a ženské hviezdy mali podstatnejšie a menej sexuálne role v porovnaní so súčasnosťou.
Avšak mimo obrazoviek je skutočnosť iná. Podľa nedávneho príbehu vo Vanity Fair, ženské hviezdy ako Davis, Garland a Crawford zaplatili vysokú cenu, aby nám poskytli tieto nezabudnuteľné okamihy.
„Rovnako ako dnes, v starom Hollywoode, rozhodnutia o ženských telách boli vykonávané podľa mužských záujmov - mocných hláv vo filmovom štúdiu MGM, Paramount Pictures, Warner Bros., a RKO,“ píše Marcie Bianco a Merryn Johns. A preto, „od samého počiatku amerického filmového priemyslu, potraty boli nevyhnutné na udržiavaniu ženského tela vo svetle reflektorov.“
Tento článok je plný bolestivých príbehov o ženách, ktoré na verejnosti vystupovali ako silné a že majú veci pod kontrolou, ale v súkromnom živote boli pod tlakom alebo dokonca donútené potratiť svoje deti. (Je potrebné poznamenať, že vtedy, tak ako aj teraz, klebeta v Hollywoode nebola vždy hodnoverná alebo z dobrého zdroja, ale väčšina týchto príbehov bola rozpovedaná samotnými herečkami. Každý v tom bol zahrnutý - muži, ktorí chceli behať za dievčatami bez toho, aby sa potom museli vysporiadať s následkami, ľudia, ktorí dávali veci do poriadku boli platení za ututlanie škandálov a niekedy dokonca vlastné matky hviezd.
Vydaté hviezdy niekedy čelili takému istému tlaku ako slobodné hviezdy. Matka Judy Garland dohodla prvý potrat pre dcéru počas jej manželstva s vedúcim kapely Davidom Roseom. Vonkajší dojem bol všetko dokonca aj pre vydaté ženy a dieťa by mohlo zmariť tento imidž. Očakávania boli vysoké a často protichodné, takže žiadne ženy by sa s nimi nemohli stretnúť: Súčasne museli byť prístupné a vzdelané, silné a pôvabné, zvodné a „cudné”. Iróniou je, že „časť o morálke“ v zmluvách filmových štúdií - ktoré boli napísané s účelom propagácie dobrého mena a kvôli vyhnutiu sa škandálu - vytvárali problémy a nátlaky boli horšie.
K tomu všetkému dieťa znamenalo v blízkej budúcnosti menej času na prácu a v ďalekej budúcnosti rozdelenú lojalitu. Na konci, „zbavenie sa problému“, ako povedal jeden šéf filmového štúdia, bolo jasné riešenie.
Takže deti boli obetované.
A ich matky trpeli - nie len kvôli potratom, ale kvôli ľahostajnosti a chýbajúcej podpory, ktorej čelili. Potraty pani Garland „ju prenasledovali” celý život a prispeli k jej zostupu, ktorý viedol k predávkovaniu sa drogami a následne k smrti vo veku 47 rokov. Ďalšia herečka, Lupe Velez, radšej spáchala samovraždu ako keby mala podstúpiť potrat. Ostatné boli inak ovplyvnené. Davis potom, čo mala neskoršie deti „bola hrdá na to, že po potratoch ešte stále mohla mať dieťa počas kariéry, pretože jej matka stále trvala na tom, že nedokáže mať oboje.“ Ale či sa zrútili alebo prežili, všetky trpeli.
Je ťažké sa vysporiadať s touto pravdou - je ťažké si uvedomiť, že v zákulísi filmov, ktoré tvorili našu kultúru a dokonca naše životy, pokračovala taká špina a peklo. Hollywood sa narodil v čase rýchlych sociálnych zmien, kde obe pohlavia dosiahli neslýchané rozmery sily a slobody, no s týmto prišlo aj pokušenie. Ale aj tak to nemalo byť takýmto spôsobom. Možno s menším pôžitkárstvom, menším pokrytectvom a s menším posadnutím dokonalosti, všetko by mohlo byť inak. Možno keby ľudia kládli väčší dôraz na život a rodinu, keby sexuálna dvojitá norma nebola ženám dovolená a neboli by potrestané, zatiaľ čo muži zvíťazia. Takýto príbeh by mohol mať šťastný koniec.
Nikdy to nezistíme. Ako C. S. Lewis napísal v Perelandre, “Čokoľvek urobíš, [Boh] to obráti na dobré. Nemal pre teba pripravené dobro ak ty si ho nepočúvol." Môžeme poznať dobro v našom kultúrnm dedičstve - napríklad skvelé filmy, ktoré nám ich môžu odovzdať - ale je dôležité, že takisto zistíme a pocítime ľútosť k tomu, čo sme stratili.
Najtragickejšia časťo tohto príbehu je, že ľudia si z tejto skúsenosti vezmú k srdcu len málo. Novinári z Vanity Fair sú chvályhodne pohoršení o kultúre nútených potratov v Starom Hollywoode a napriek tomu stále hovoria hlúpe komentáre o týchto „patriarchálnych“ typov súčasnosti, ktorý sa snažia uchrániť ženu pred potratom - ako keby sa tento starý problém úplne vytratil. Ako Mona Charen zdôrazňuje v The Weekly Standard, dokonca aj v týchto tolerantnejších, „liberálnejších“ dňoch, ženy sú často obeťami mužského nátlaku len aby podstúpili prerušenie tehotenstva. Feministky, ktoré sú citlivé na mužský nátlak na ženy v akejkoľvek záležitosti, v tomto prípade odvrácajú pohľad.
***
V ktoromkoľvek období, za akýchkoľvek okolností, potrat je obetovanie dieťaťa. A či sa rozhodujú slobodne - alebo ako často - pod tlakom, matky trpia. (Otcovia takisto trpia, hoci ich bolesť je často prehliadaná.) Ak by mal príbeh zo starého Hollywoodu niečo v nás zanechať, malo by to byť toto: Kultúra pôžitkárstva vedie priamo ku kultúre smrti. Eventuálne, keď budeme dbať na láskavosť, milosť a úprimnosť, keď budú ľudia uprednostnení pred publicitou a keď spoločnosť podporí matky a deti namiesto toho, že sú „na ceste“ a keď nájdeme kultúru života, vtedy muži, ženy a deti si spolu budú nažívať v dobrote Božieho kráľovstva.