12. Bratia slobodného ducha a blahoslavený Ján z Ruisbroecku
„Toto je Nesmierna bytosť, pre ktorú sa rozhodli všetky vnútorne horlivé duše, a ktoré ho majú nadovšetko; toto je tá temná nehybnosť, v ktorej všetci milovníci strácajú cestu a smer. Ak by sme sa pripravovali prostredníctvom čností, spôsobom, akým som vám ukázal, zaraz by sme sa mohli „vyzliecť“ zo svojho tela a splynúť s neskrotnými vlnami Mora, z ktorého nás už žiadne stvorenie nestiahne späť.“25
O blude Bratov slobodného ducha dnes už veľmi nepočuť, no ich vplyv je väčší, než sa všeobecne usudzuje. Hľadajúc svoj základ v Beguine and Beghard hnutí 13. a 14. storočia, našlo toto heretické hnutie svoju hlavnú inšpiráciu v kázňach a spisoch majstra Eckharta (hoci on sám poprel akúkoľvek účasť v tomto hnutí). (Beguine and Beghard boli kresťanské laické náboženské rády, ktorých členovia žili v kvázirehoľných spoločenstvách, ale neskladali rehoľné sľuby; pozn. prekl.) Tento priam mystický blud, ktorý sa začal šíriť po celej strednej Európe, mal výrazne ľahostajný postoj k spáse (druh proto-quietizmu) a k jednote s Bohom v tomto živote, pričom útočil aj na sviatosti Cirkvi.
Aj napriek tomu, že niektorí zo stúpencov samotného majstra Eckharta (najmä bl. Henry Suso) popierali účasť v hnutí Bratov slobodného ducha a/alebo sa pokúšali napraviť ich učenie a bojovali s ich vplyvom na ortodoxný mysticizmus v rámci Cirkvi, bol to práve najväčší z flámskych mystikov, bl. Ján z Ruisbroecku, ktorý viedol žalobu proti tomuto špecifickému druhu okultného bludu.
Život bl. Jána je fascinujúcim čítaním – väčšinu svojho času trávil modlením a kontempláciou v lese Sonian, neďaleko Groenendaalu (Holandsko). Blaho duší, ktoré zviedli na scestie quietistickí Bratia slobodného ducha, mu ležalo na srdci až natoľko, že začal s nimi otvorený boj na teologickej rovine. Jeho spisy patria k tomu najlepšiemu, čo bolo kedy napísané o Najsvätejšej Trojici a o mystickom živote. Namiesto lingvisticky náročných traktátov, ktoré by bežný človek tej doby nikdy nepochopil, písal bl. Ján letáky v domácom nárečí, v ktorých obraňoval vieru proti útokom týchto bludárov, medzi ktorých patrila aj mimoriadne aktívna žena Heilwige Bloemardinne. Zdôrazňovaním najvýznamnejších prvkov mysticizmu v rámci Cirkevnej ortodoxie bl. Ján veľmi účinne prispel k zániku tohto smeru, hoci sa nevyhol prenasledovaniu zo strany prívržencov spomínanej herézy.
13. Modernizmus a pápež sv. Pius X
„Nemôžeme viac otáľať; stúpencov bludov už totiž nemusíme hľadať medzi otvorenými nepriateľmi Cirkvi, pretože sa skrývajú v samotnom jej lone. Toto je oveľa bolestnejšie a vzbudzuje ešte väčšie obavy, pretože čím sú nenápadnejší, tým viac môžu škodiť. Hovoríme, ctihodní bratia, o veľkom množstve katolíckych laikov, ba dokonca kňazov – čo je oveľa poľutovaniahodnejšie – ktorí nie sú po filozofickej, ani po teologickej stránke, pevne vyzbrojení, zato však sú presiaknutí náukami nepriateľov Cirkvi. Pod pláštikom lásky k Cirkvi sa bez hanby vydávajú za jej obnovovateľov a bez ostychu napádajú všetko, čo je posvätné v Kristovom diele, dokonca aj samotnú nedotknuteľnosť božského Vykupiteľa, ktorého svätokrádežne redukujú len na obyčajného človeka.“26
Modernizmus je tou najkontroverznejšou herézou na celom tomto zozname, pretože nás trápi aj v tejto dobe, v tejto chvíli. Podľa mňa je modernizmus najhorším zo všetkých bludov; je ako chameleón, prispôsobuje sa prostrediu, a preto býva nesmierne ťažké presne určiť kde práve zapúšťa korene a kde už všetko prevalcoval a zničil vieru.
Ako počiatok modernizmu sa oficiálne uvádza 19. storočie. Jeho hlavnými predstaviteľmi v Katolíckej cirkvi boli Maurice Blondel, George Tyrell, Alfred Loisy, Friedrich von Hugel a mnohí iní. Dovoľujem si tvrdiť, že v protestantizme sa ako prvý o ňom zmienil Friedrich Schleiermacher.
Slová modernistických mysliteľov sú sami o sebe obzvlášť znepokojujúce – Alfred Loisy napísal, že „v mojom náboženstve je Kristus ešte menej dôležitý, než u liberálnych protestantov, a preto aj ja pripisujem malú dôležitosť zjaveniu Boha Otca, pre ktoré si oni ctia Ježiša. Ak by som sa mal nábožensky zaradiť, som viac panteisticko-pozitivistický humanista, než kresťan.“ 27
Účinky modernizmu sú absolútne deštruktívne – jeho ústredným motívom je, že pravdy kresťanského náboženstva sa musia podriadiť osvieteneckému štýlu racionalizmu, relativizmu a sekularizmu (aká náhoda, že o podriadení sa Cirkvi tejto dobe hovorila v kampani aj Hillary Clinton - editor). Pravdy starovekej viery pokladá za prežité a nemoderné a následne ich podriaďuje prísnej demytologizácii. Názory o evolúcii dogiem sú nesmierne devastujúcim útokom na pravdy kresťanského náboženstva (pre vysvetlenie - lebo dogmy sa nevyvíjajú - editor)
Účinky modernistického svetonázoru dnes vidíme v teologickom zmýšľaní protestantov, aj katolíkov, a to v písomnostiach významných mysliteľov, ako sú Hans Kung, Edward Schillebeeckx, Rudolf Bultmann, Karl Rahner a iných. Či sú mnohí teológovia a autori naozaj modernistickí, je téma na dlhú diskusiu.
Zo strany protestantizmu odolával modernizmus najmä vďaka reformovanému teológovi Karlovi Barthovi, a to zvlášť v jeho výzve proti liberálnej teológii pod názvom The Epistle to the Romans. Cirkev sa pred tým síce proti modernizmu bránila dielami Syllabus of Errors z roku 1864 a encyklikou pápeža Leva XIII Providentissimus Deus, no až pápež sv. Pius X povstal ako veľký obranca Cirkvi a varoval pred hroznými účinkami modernizmu na vieru.
Nazývajúc tento blud „syntézou všetkých heréz“28 vydal pápež sv. Pius X Lamentaboli Sane (Syllabus, odsudzujúci omyly a chyby modernistov) svoju monumentálnu encykliku Pascendi Dominici Gregis proti modernistickým náukám v zmýšľaní. Čítanie tohto diela je desivým budíčkom pre každého z nás, aby sme si konečne uvedomili zákernosť a zradnosť povahy samotnej herézy modernizmu. Na rozdiel od nebezpečných, predsa však jasne rozpoznateľných, útokov predchádzajúcich bludov na vieru, sa o modernizme hovorí, že infikuje Cirkev zvnútra. Modernizmus pripomína skôr smrteľnú chorobu, než útok.
Pápež sv. Pius X napísal aj povestnú Oath Against Modernism (Prísaha proti modernizmu), ktorú žiadal, aby zložil všetok klérus a ostatní v Cirkvi a usiloval sa varovať veriacich ešte predtým, ako bude príliš neskoro. Tento ctihodný a svätý pápež urobil veľmi veľa pre to, aby sa z Cirkvi vykorenil modernistický trend zmýšľania a do dnešného dňa je jedným z najvýznamnejších svätcov, ktorý kedy bojoval proti jedovatej nákaze modernizmu.
14. Origenizmus a sv. Metod Olympský
„Nevyhýbaj sa, človeče, duchovným piesňam; dobre sa nalaď, keď ich počúvaš. Smrť k nim nepatrí; príbeh spásy je našou piesňou.“29
Alexandrijský teológ Origenes bol bezpochyby najvýznamnejším mysliteľom prvotnej Cirkvi. Mnohí jej veľkí svätí boli fascinovaní jeho brilantnosťou a oddanosťou, napríklad sv. Basil Veľký, sv. Gregor Naziánsky, sv. Ján Cassian. Aj sv. Hieronym, ktorý sa stal neskôr ostrým oponentom Origenových názorov, ho stále považoval za jedného z najznamenitejších a najskvelejších mysliteľov, akých kedy Cirkev mala. O celé stáročia neskôr písali sv. František Saleský a sv. Alžbeta Schonau o jeho neoceniteľných službách pre Cirkev.
Časom však niektoré Origenove názory začali byť problematické. Ako jeden z prvých pravých teológov prvotnej Cirkvi mal sklony zneistieť, keď sa príliš prenikalo do právd o viere. Jeho nadmerné alegorizovanie, učenie o pre-existencii duší a ešte iné veci, ho neskôr dostali do problémov.
Aby sme však boli k Origenovi spravodliví, existuje veľký rozdiel medzi týmto mužom a tým, čo sa neskôr stalo známym ako „origenizmus“. Origenizmus si vybral skryté prvky z experimentálnych a teoretických názorov Origena a narábal s nimi podobne, ako narábal Ján Kalvín a Kornelius Jansen s myšlienkami a názormi sv. Augustína.
Niektorí svätí začali kritizovať origenizmus ako taký, menovite sv. Hieronym a sv. Epifanius zo Salamisu. Chyby v Origenovej náuke však ako prvý systematicky napadol sv. Metod Olympský (z Olympu). Výborne ovládal filozofiu Platóna, ako aj teológiu Cirkvi, a preto dôrazne kritizoval závažné omyly v učení tohto veľkého alexandrijčana, vrátane večnosti sveta a niektorých jeho náuk o vzkriesení. Je zaujímavé, že aj keď sv. Metod zasvätene oponoval Origenovým názorom, stále rešpektoval jeho službu pre Cirkev.
Omyly origenizmu napokon odsúdil Druhý konštantínopolský koncil roku Pána 553, i keď v The New Catholic Encyclopedia, promulgovanej za čias pontifikátu pápeža Pia XI sa píše, že „nie je dokázané, že by sa na piatom všeobecnom koncile uvalila na niečo kliatba Cirkvi.“
15. Náboženská ľahostajnosť a pápež Pius XI
„K zjednoteniu kresťanov môže dôjsť až vtedy, keď sa tí, ktorí jedinú a pravú Kristovu Cirkev v minulosti opustili a oddelili sa od nej, sa do nej vrátia; do jedinej a pravej Kristovej Cirkvi, ktorá je viditeľná pre všetkých, a ktorá zostane presne taká, ako ju založil podľa svojej vôle jej Pôvodca.“31
Náboženská ľahostajnosť je svojím spôsobom odnož modernizmu. Podkopáva pravdu o Katolíckej cirkvi ako o jedinej, pravej Cirkvi, založenej Kristom a v podstate tvrdí, že je úplne jedno, do akej cirkvi človek patrí. V mnohom by sa to dalo prirovnať k „pan-kresťanstvu“.
Proti tomuto názorovému tvrdeniu napísal pápež Pius XI encykliku s názvom Mortalium Animos, v ktorej opakovane podčiarkuje, že Katolícka cirkev je archou spásy, a napáda myšlienku o akejsi zriedenej pan-kresťanskej zmesi cirkví. V podstate ide o akúsi jednotu, založenú na falošnom ekumenizme, o „všehochuťové“ pseudo-kresťanstvo. Táto náboženská ľahostajnosť sa hlási najmä k názoru, že:
„Spory ... a dlhotrvajúce názorové rozdiely, ktoré do dnešného dňa rozdeľujú členov kresťanskej rodiny, sa musia odložiť nabok, a zo zvyšných doktrín zostaviť a navrhnúť všeobecnú formu viery, pri vyznávaní ktorej ľudia nebudú len vedieť, ale aj cítiť, že sú bratmi.“ 32
Mnohí pápeži odsudzovali náboženskú ľahostajnosť (Lev XIII, Gregor XVI, Benedikt XV, ako aj dielo z roku 1864 Syllabus of Errors (Osnova chýb; pozn. prekl.), no až pápež Pius XI proti nej rozhodným spôsobom obraňoval Cirkev, citujúc dávneho cirkevného otca Lactantia: „Katolícka cirkev je jediná, ktorá dodržiava a uskutočňuje pravú bohoslužbu. Je prameňom pravdy, domovom viery, chrámom Božím; človeku, ktorý do nej nevstúpi alebo ktorý z nej odchádza, sú nádej života a spása neznáme pojmy. Nech sa nikto nenechá oklamať úpornými hádkami a zanovitými spormi. Tu ide totiž o život a o spásu; ak nebudeme o tieto veci prejavovať záujem a vytrvalo sa nimi zaoberať, stratia sa a budú úplne zničené.“33
Zdroj:
25 – The Spiritual Espousals, tu.
26 – Pascendi Dominici Gregis, 2
27 – Memoires II, str. 397
28 – Pascendi Dominici Gregis, 39
29 – Concerning Free Will
30 – The New Catholic Encyclopedia, “Origenism”
31 – Mortalium Animos, 10
32 – tamtiež, 7
33 – Lactantius, Divine Institutes, IV:30:11-12, cf. Pope Pius XI, Mortalium Animos, 11
Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO. čo si myslíte o téme? Napíšte nám do FB komentov.