Pôst a strasti vyhýbania sa utrpeniu

949
Matej Trančo
Kultúra života

Trávime jeden deň týždenne odriekaním si mäsitého pokrmu a v niektoré dni sa zriekame jedla ako takého.

Dobrovoľne sa zriekame dobrých vecí.

Zámerne sa zamýšľame a ritualizujeme umučenie a smrť nášho Pána.

Ó, a naši mužskí vodcovia sa všetci obliekajú do fialového odevu (príležitostne do ružového).
V rámci tohto myšlienkového experimentu si dokážem predstaviť aj inú myšlienku: "Títo ľudia si zámerne spôsobujú utrpenie. Kto tak koná? Veď všetci duševne zdraví ľudia sa snažia vyhýbať utpreniu alebo ho aspoň redukovať."

Keď sa pozriem na seba tak si uvedomím, že väčšinou vyhýbanie sa utrpeniu je naozaj mojou hlavnou motiváciou. Prokrastinácia je len odkladanie nevyhnutného utrpenia na malú chvíľu. Konzumácia chutného pokrmu je často mierená na to, aby odviedla moju pozornosť od iného nepohodlia. Dokonca si aj vyberám aktivity trávenia času s mojimi deťmi na základe toho, ktoré ma najmenej otravujú. Tieto veci nie sú veľkými priestupkami no vidím, kam smerujú. Tam, kde oveľa viac záleží na mojom pohodlí než na akejkoľvek inej hodnote, ktorú mám. Z vlastnej skúsenosti viem, že nedostatok môjho vlastného pohodlia mi nadovšetko iné najviac spôsobuje pocit mizernosti.

Toto je citát Thomasa Mertona z diela The Seven Storey Mountain, ktorý tento paradox celkom krásne ilustruje:

V skutočnosti pravdou, ktorú mnoho ľudí nepochopí až kým nie je príliš neskoro je to, že čím viac sa snažíte vyhýbať utrpeniu, tým viac trpíte, pretože menšie a oveľa viac bezvýznamné veci vás začnú trápiť v pomere k vášmu strachu z bolesti. Ten, kto koná čo najviac preto aby sa vyhol utrpeniu, je v konečnom dôsledku ten, kto trpí najviac: a jeho utrpenie k nemu prichádza z vecí tak malých a tak triviálnych, že by sme mohli povedať, že už vôbec nie sú objektívnymi. To je ďalšia z veľkých zvráteností vďaka ktorým diabol používa naše filozofie aby prevrátil celú našu podstatu naruby a aby zlikvidoval všetky naše snahy pre dobro s tým, že ich obráti proti nám samotným.

Aká mocný obraz o nebezpečenstve vyhýbania sa. Čím viac sa snažíme vyhnúť sa utrpeniu, tým viac trpíme. Napriek tomu sa všetci v určitej miere angažujeme vo vyhýbaní sa. Pôstne úvahy otca Roberta Barrona o situácii dnešnej doby hovoria o Ježišovom pokušení na púšti a prvom pokušení dosiahnutia fyzického a zmyselného pohodlia. Mne spolu s mojimi tromi deťmi sa najviac páčila jeho referencia Mertonového opisu týchto pokušení ako "deti, ktoré sú tak bezprostredné a neústupné." Sme len zriedka bez týchto pokušení: v mojom živote občas vyhrajú vďaka obyčajnej vytrvalosti. Čo nás môže ochrániť pred skĺznutím od našej zvýšenej pozornosti voči vlastnému pohodliu?    

Slovami, "ochota" a "prijatie". Hoci mám tieto termíny zo psychologického prístupu k liečbe (ACT terapia), hodia sa aj do katolíckeho vnímania sveta. Zachytávajú ducha protilátky voči vyhýbaniu sa a voči pokušeniam pohodlia a potešenia.

Prijatie zahŕňa otvorenosť a úprimnosť o tom, ako sa veci majú. Toto zahŕňa otvorenosť a úprimnosť o bolestivých pocitoch, pohnútkach či vnemoch. Prvá asociácia ľudí s prijatím je vzdanie sa, nezáujem či konečnosť. "Proste to prijmi, si hrozným človekom." Myslím si, že je to prekrútenie. Prijatie o ktorom hovorím je skôr niečo ako prijatie faktu, že máte cukrovku. V tomto prípade prijatie znamená prestať popierať alebo bojovať proti krutej realite, a znamená slobodu žitia zdravým spôsobom vzhľadom na okolnosti. Prijatie cukrovky môže znamenať monitorovanie cukru v krvi, užívanie inzulínu, úpravu stravy a žiť viac so zámerom. Prijatie vedie k zdraviu, slobode a zmene.

Ochota vyjadruje veľmi podobný koncept ako prijatie, ale viac s dôrazom na aktivitu: je to akt vôle dovoliť a zúčastniť sa na súčasných skúsenostiach. To znamená aktívne vytváranie priestoru pre bolestivé pocity, pohnútky a dojmy a dovoliť im prísť a odísť bez trápenia. Keď sme ochotní podstúpiť bolesť, nestávame sa zaviazanými v snahe zbaviť sa jej. Môžeme ďalej žiť a nasledovať svoje hodnoty. Ochota hovorí "ÁNO" našim momentálnym skúsenostiam dovoľujúc ako príjemnej tak aj bolestivej skúsenosti prísť a odísť ako daru od Boha. Ani sa neviaže na potešenie no ani neodmieta bolesť.

Pôst je obdobie, kedy nás Cirkev vedie tvárou tvár k utrpeniu. Zámerne. Pretože práve prijatím utrpenia ho zbavíme moci, ktorú nad nami má. Pôstne obety sú cvičením pre naše svaly "ochoty" a "prijatia".

Cirkevný rok má pre nás skvelú cestu uistenia sa, či praktizujeme to, čo je dôležité. Boh vie, že sme v pokušení k svojému vlastnému pohodliu a vyhýbaniu sa bolesti, a že výsledkom bude uviaznutie a bieda. Pôst od nás žiada, aby sme čelili bolesti a uznali jeho spásonosnú moc v našich životoch - je to rozšírené cvičenie ochoty a prijatia.

“Trávime jeden deň týždenne odriekaním mäsitého pokrmu a v niektoré dni sa zriekame jedla ako takého.” Prepracované na: Prijímame, že fyzické potešenia sú obmedzené a ochotne ich obetujeme za duchovné dobro.
“Dobrovoľne sa zriekame dobrých vecí.” Prepracované na: Cvičíme si ochotný postoj voči utrpeniu a nepohodliu.
“Zámerne sa zamýšľame a ritualizujeme umučenie a smrť nášho Boha/Pána.” Prepracované na: Dosvedčujeme, že naša spása bola získaná skrz Kristovu ochotu trpieť a akceptovať božiu vôľu.
“Ó, a naši mužskí vodcovia sa všetci obliekajú do fialového odevu (príležitostne do ružového).” Prepracované na: Symbolika fialovej nám pripomína, že hlavne vďaka svojmu utrpeniu si Kristus zaslúžil svoju korunu.
Vďaka našej ochote vzdať sa dobrých vecí na tomto svete obraciame otroctvo vyhýbania sa a stávame sa slobodnými v užívaní si ich ako štedrých darov od Boha.

Pôst nie je len bolesť vzbudzujúcim rituálom, tak ako aj vzpieranie nie je len prostriedkom k prežívaniu bolesti. S ohľadom na problémy aké mám v zmysle chodenia do posilňovne som rád, že Cirkev nastolila vykonanie pôstu do liturgického roka. Potrebujem povzbudenie pre cvičenie vôle a posilnenie prijatia.

Pôst nemusí byť pochmúrnym obdobím a časom smútenia za dobrotami, ktorých sme sa museli vzdať. Skôr si myslím že môže byť radostným obdobím v takom duchu v akom povedal Sv. František bratovi Levovi: "Nad všetkými milosťami a darmi Ducha svätého, ktoré Kristus udeľuje svojim priateľom, je radosť z prekonania seba samého a otvorené prijatie utrpenia, zranení, nepohodlia a opovrhntuia z lásky ku Kristovi." Pôst je obdobím kedy znovu získavame zdravý vzťah voči hmatateľným potešeniam. Vďaka našej vôli vzdať sa dobrých vecí na tomto svete obraciame otroctvo vyhýbania sa a stávame sa slobodnými v užívaní si ich ako štedrých darov od Boha.

Tak teda dúfam, že si tieto svaly naťahujete, cvičíte svoju ochotu trpieť a prijatie Božej vôle. Hoci sa môžete cítiť zle, je to ten druh bolesti, ktorý prináša radostnú správu rastúceho zdravia a slobody.

 

Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO