RÍM, máj 2012 (LifeSiteNews.com) – Na prelome mája a júna sa v Miláne uskutočnilo 7. Svetové stretnutie rodín. Vatikán varuje svet, že ak bude deštrukcia tradičnej rodiny aj naďalej pretrvávať, západná civilizácia môže čeliť svojmu koncu.
Pápež Benedikt XVI. kladie od svojho zvolenia roku 2005 dôraz na rozpory v modernej západnej spoločnosti. Znova a znova svetu opakuje, že rodina je základom našej spoločnosti bez ktorej by sa naša civilizácia mohla rozpadnúť. Rodina, prvotná inštitúcia ľudskej spoločnosti, je však aj naďalej terčom vlád, ktoré si podľa pápeža osvojili anti-humánnu ideológiu.
Pri pohľade na situáciu vo svete ukazuje jurisdikcia Vatikánu žalostné vyhliadky pre rodinu ako základ manželstva. Manželstvo je pod masívnym tlakom z dvoch strán. Na západe je to rast relativistickej filozofie a radikálneho sekularizmu, ktorých výsledkom je odstránenie práv a legálnej ochrany rodiny na jednej strane a význam a podstata manželstva na strane druhej.
Z východu prichádza tlak z celkom odlišnej, nekresťanskej paradigmy manželstva, ktorá sa nepridŕža rovnakého základu monogamného vzťahu lásky a vzájomnej vernosti medzi mužom a ženou - osôb rovnakej sebaúcty. V mnohých krajinách Orientu, vrátane Stredného východu, Západnej Ázie a Ďalekého východu je za normu považovaný oveľa komerčnejší a materialistickejší základ. V islamských krajinách sa tieto rozdiely stali radikálnymi.
Pápež Benedikt čoraz viav a viac reaguje na túto krízu. Uvedomuje si, že veľký spoločenský posun v západnom svete sa dostal do svojej finálnej fázy. Nikto nespochybňuje, že legálne manželstvá homosexuálov a civilné zväzky sú poslednou z dlhej série zmien, ktoré úplne pretvorili moderný svet.
Od Benediktovho zvolenia v roku 2005 legalizovalo manželstvá homosexuálov osem bývalých kresťanských krajín jednoduchým prepísaním definície manželstva. Toto číslo nezahŕňa množstvo jurisdikcií napríklad v Spojenom kráľovstve, ktoré urobilo kompromis a udelilo viac-menej identické legálne privilégiá partnerom rovnakého pohlavia na uzatvorenie civilných zväzkov. Argentína, Portugalsko a Island povolilo homosexuálne zväzky v roku 2010, Švédsko a Nórsko v roku 2009, Južná Afrika v roku 2006. Kanada a Španielsko tak urobili v roku 2005.
Tieto krajiny spolu s priekopníkmi Belgickom a Holandskom, ktoré homosexuálne zväzky legalizovali už v rokoch 2003 a 2001, tvoria dokopy desať krajín sveta. Mexico City a niektoré štáty USA taktiež povoľujú uzatváranie civilných zväzkov osôb rovnakého pohlavia. Ostatné štáty ako Izrael a niekoľko oblastí Holandska, rovnako ako všetky štáty Mexika uznávajú manželstvá rovnakého pohlavia vykonané v ktorejkoľvek oblasti sveta. Ďalších desať krajín o takýchto zmenách zákona uvažuje.
Legálne zmeny, ktoré uľahčujú rozvod a poskytujú manželstvu nižšiu ochranu, sa začali objavovať už na konci 19. storočia. Množstvo hnutí na podporu života a rodiny verí, že rozvod je stratený prípad. Každá krajina v bývalom kresťanskom svete okrem Filipín a Vatikánu povoľuje určitú formu rozvodu. Samzrejme je ťažké poskytnúť rýchlu odpoveď pri pohľade na vec z druhej strany manželských polemík: ak bol nízky záujem medzi tradicionalistami v obrane manželstva pred rozvodom, prečo je zrazu také dôležité odporovať homosexuálnym manželstvám.
Najnovšie výsledky ukazujú, že rozvodové štatistiky konečne klesajú. Odborníci však tvrdia, že sa tak deje iba z dôvodu narastajúceho počtu párov, ktoré sa nezaťažujú spečatiť svoj vzťah manželstvom. Takmer všetky krajiny mimo oblasti Stredného východu nemajú zákony, ktoré by povoľovali spolužitie. Namiesto toho však podporujú tieto tzv. zväzky, z ktorých množstvo má rovnaké práva a privilégiá ako manželstvo.
Rozvod môže byť kľúčom, ktorý otvorí Pandorinu skrinku spolu s ostatnými legálnymi zmenami na ochranu rodiny, nasledujúc tak sériu vrcholiacu celosvetovou legalizáciou umelej antikoncepcie, potratu; rozšírenia spoločenského prijatia sexuálnej aktivity mimo manželstva a nezvratné rozmnožovanie pornografického priemyslu.
Zo zhruba 196 krajín sveta je iba veľmi malé množstvo tých, kde je potrat stále nezákonný. 17 krajín západného sveta si uchováva v otázke potratu reálne obmedzenia, z toho v Európe sú iba tri, vrátane Vatikánu.
Za nadradenosťou rodiny stojí jedinečný kresťanský základ. Dôvod, prečo je rodina taká dôležitá v našej spoločnosti, je jej základ v chápaní rovnosti morálnej dôstojnosti všetkých ľudí. Dôvod, prečo sú tradiční zástancovia rodiny za život, dôvod, prečo idú dvaja ruka v ruke, je ten, že sobáš, dôležitosť rodiny a právo nenarodených a bezbranných na život sú založené na rovnakom princípe: všetky ľudské bytosti, bez ohľadu na vek, schopnosti, sociálne postavenie, predpokladaný príjem, národnosť alebo krajinu sú ľudia majúci podľa zákona nárok na rovnakú ochranu.
Pansexualisti, ktorí veria, že v ľudskom sexuálnom prejave by nemali existovať žiadne pravidlá ani limity, vinia tých z nás, ktorí obraňujeme tradičnú rodinu, a najmä pápeža Benedikta, z nezmyselného lipnutia na mŕtvej minulosti, zastaraného alebo zaostalého konceptu spoločnosti, ktorá viac neexistuje.
Pri pohľade na skutočnosť z historického hľadiska však myšlienka hlásajúca život a rodinu považuje pojem "zaostalý" za hlboko absurdný. My v západnom svete, kde má kresťanstvo dlhú tradíciu, máme podvedome zakorenené zásady budovania civilizácie bez toho, aby sme ich vedeli formulovať a definovať. Naša civilizácia existuje tak dlho, že sme zabudli na barbarstvo, ktoré tu už raz bolo porazené a skrotené. Výsledkom tejto spoločenskej amnézie je to, že rastie opovrhovanie našou spoločnosťou. Sme označovaní za zaostalých a represívnych. Naša koncepcia však vybudovala, pestovala a chránila tútu spoločnosť.
Sme úplne ponoroní do týchto základných myšlienok. Preto je ťažké si predstaviť našu spoločnosť na nekresťanskom morálnom základe. Začínajúci študenti histórie, aj tí, ktorí sa považujú za "emancipovných" a sekularizovných, sú často šokovaní myšlienokou, že v starovekom svete sme boli považovaní za normálnych.
V predkresťanskom svete bola myšlienka, že všetky ľudské tvory sú rovnocenné a dokonale riadené prírodným zákonom, šialená novinka. Neslýchaná a revolučná novinka v starobylom svete, ktorý od počiatku histórie všeobecne akceptoval otroctvo, ženy a deti ako majetok a všednosť novorodencov len ako rozmar rodičov.
Všetky tieto myšlienky často zastávali naši filozofickí odporcovia a boli súčasťou každodenného systému života v starobylom svete: násilnom, surovom a svojvoľnom, akým skutočne aj bol. Predstava, že by sa jeden z manželov mohol zbaviť toho druhého len tak z rozmaru bez pocity viny rozvodom; že by sa jeden rodič rozhodol bez vedomia toho druhého, ktoré ich dieťa bude žiť a ktoré bude "nechránené"; že by ani len ľudská bytosť nebola dostatočným dôvodom, aby jej bola poskytnutá legálna ochrana štátu: všetko to bolo zahrnuté do ohavného rímskeho zákona. Predstava, že muž by mal rovnakú dôstojnosť a právne postavenie ako jeho žena a deti, otroci by šokovala rímskych aristokratov už v 2. storočí, rovnako ako aj Indiana Brahmina v 10. storočí a Konfuciovo učenie v 12. storočí.
Iba kresťanstvo, kresťanská filozofia a právna veda vždy ponúkali možnosť uzdraviť finančne, psychisky alebo spoločensky nerovné ľudské bytosti rovnakou mierou prostredníctvom zákona. Predstava osoby v zákone neexistovala, pokým ju nedefinovli kresťanskí filozofi. Tí tiež predstavili pojem ľudská bytosť na základe členstva v rode, ako obraz Tvorcu všetkých stvorení.
Pápež Benedikt vysiela výstrahu, že ak krajiny odmietajú tieto kresťanské koncepty zákona a filozofie vlády, odmietajú základné priority, ako je prirodzenosť manželstva. Čo dokáže zastaviť našu spoločnosť pred skĺznutím do zaostalej, násilnej a pohanskej minulosti?
Benediktov pontifikát, vrátane projektov ako Svetové stretnutie rodín, by sme mohli definovať ako záchrannú operáciu. Je to obrovský projekt na znovuoživenie katolíckych inštitúcií, ktoré živoria a upadajú od začiatku kultúrnej revolúcie, a ich presmerovanie k prvotnému poslaniu šírenia evanjelizácie do celého sveta.
Hilary White