Najbezpečnejším vodidlom v kľúčovej otázke týkajúcej sa platnosti pápežského úradu pápeža Františka je prevládajúca prax v dejinách Cirkvi, ktorou sa riešili prípady domnelých neplatných pápežských odrieknutí alebo volieb. V tejto prevládajúcej praxi sa prejavil sensus perennis ecclesiae.
Zásada zákonnosti uplatňovaná ad litteram (podľa litery) alebo zásada právneho pozitivizmu sa vo veľkej praxi Cirkvi nepovažovala za absolútnu zásadu pretože legislatíva pápežskej voľby je len ľudským (pozitívnym) zákonom, a nie Božím (zjaveným) zákonom.
Ľudský zákon, ktorý upravuje prevzatie pápežského úradu alebo odvolanie z pápežského úradu, musí byť podriadený vyššiemu dobru celej Cirkvi, ktorým je v tomto prípade reálna existencia viditeľnej hlavy Cirkvi a istota tejto existencie pre celé telo Cirkvi, klérus a veriacich.
Túto viditeľnú existenciu hlavy a istotu o nej vyžaduje samotná podstata Cirkvi. Univerzálna Cirkev nemôže dlhší čas existovať bez viditeľného najvyššieho pastiera, bez Petrovho nástupcu, pretože od jej viditeľnej hlavy závisí životne dôležitá činnosť univerzálnej Cirkvi, ako napríklad menovanie diecéznych biskupov a kardinálov, menovanie, ktoré si vyžaduje existenciu platného pápeža. Duchovné dobro veriacich zasa závisí od platného menovania biskupa, pretože v prípade neplatného biskupského menovania (z dôvodu neplatného pápeža) by kňazi nemali pastoračnú právomoc (napr. vysluhovať spovede, svedčiť pri sobášoch).
Od tejto existencie a tejto istoty závisia aj tie dišpenzy a odpustky, ktoré udeľuje iba rímsky pápež, všetkopre duchovné dobro a večnú spásu duší. Uplatniť v tomto prípade princíp poskytovania jurisdikcie by podkopalo charakteristiku viditeľnosti Cirkvi’a bolo by to v podstate stanovisko sedesvakantistickej teórie.
Prijatie možnosti dlhšieho obdobia vakancie Svätej stolice (sedisvacantia papalis) snadno vedie k duchu sedevakantizmu, ktorý v konečnom dôsledku predstavuje akýsi sektársky a kvázi-heretický fenomén, ktorý sa objavil v posledných šesťdesiatich rokoch v dôsledku problémov s Druhým vatikánskym koncilom a koncilovými a pokoncilovými pápežmi.
Cirkev dodáva liek na kontroverzné voľby
Duchovné dobro a večná spása veriacich je najvyšším zákonom v normatívnom systéme Cirkvi. Z tohto dôvodu existuje princíp supplet ecclesia (“Cirkev dodáva”) alebo sanatio in radice (“liečenie pri koreni”), teda Cirkev dopĺňa to, čo bolo proti ľudskému pozitívnemu právu, v prípade sviatostí, ktoré si vyžadujú jurisdikčné schopnosti, napr.g. spoveď, manželstvo, konfirmácia, bremená na omšové úmysly.
Vychádzajúc z tohto vskutku pastoračného princípu, inštinkt Cirkvi uplatňoval princíp supplet ecclesia alebo sanatio in radice aj v prípadoch pochybností o zrieknutí sa alebo pápežskej voľbe. Konkrétne sa sanatio in radice neplatnej pontifikálnej voľby prejavilo v pokojnom a morálne všeobecnom prijatí nového pontifika episkopátom a katolíckym ľudom a v tom, že tento zvolený, údajne neplatný pontifik bol menovaný v omšovom kánone prakticky celým katolíckym klérom.
PREHLIADKA: Čo mal Benedikt na mysli, keď povedal ‘emeritný pápež’: odpoveď Mr. O’Reillymu
Právoplatní pápeži zvolení v zjavne neplatných voľbách
História Cirkvi je v tejto veci spoľahlivým učiteľom. Najdlhšie neobsadenie apoštolského stolca trvalo dva roky a deväť mesiacov (od 29. novembra 1268 do 1. septembra 1271). Bolo to aj obdobie, v ktorom žil svätý Tomáš Akvinský. Zrejme sa vyskytli aj neplatné pontifikálne voľby, t. j. prevzatie pápežského úradu neplatne, napr. pápež Gregor VI sa stal pápežom tak, že si v roku 1045 kúpil pápežský úrad za veľkú sumu peňazí od svojho predchodcu pápeža Benedikta IX. Rímska cirkev však vždy považovala Gregora VI. za platného pápeža a dokonca aj Hildebrand, ktorý sa neskôr stal pápežom svätým Gregorom VII. považoval Gregora VI. za legitímneho pápeža, a to bez ohľadu na nelegitímny spôsob, akým sa Gregor VI. stal pápežom.
Pápež Urban VI bol zvolený pod obrovským tlakom a hrozbami rímskeho ľudu. Niektorí kardináli volitelia sa obávali dokonca o svoj život. Takáto bola atmosféra voľby Urbana VI. v roku 1378. Počas korunovácie nového pápeža mu všetci kardináli voliči vzdali hold a uznali ho za pápeža počas prvých mesiacov jeho pontifikátu. Po niekoľkých mesiacoch však niektorí kardináli, najmä francúzski kardináli, začali pochybovať o platnosti voľby kvôli hrozivým okolnostiam a morálnemu tlaku, ktorý museli počas voľby znášať. Z tohto dôvodu si títo kardináli zvolili nového pápeža, ktorý sa volal Klement VII. a bol Francúzom, ktorý si za svoje sídlo zvolil Avignon. On a jeho nástupcovia boli Rímskou cirkvou vždy považovaní za antipápežov (pozri vydania Annuario Pontificio). Takto sa začala jedna z najkatastrofálnejších kríz v dejinách Cirkvi, Veľká západná schizma, ktorá trvala takmer štyridsať rokov, roztrhala jednotu Cirkvi a veľmi poškodila duchovné dobro duší.
Rímska cirkev vždy uznávala Urbana VI. za platného pápeža napriek pravdepodobne neplatným faktorom jeho zvolenia. Skutočnosť, že aj svätci ako svätý Vincent Ferrer v istom období uznávali antipápeža Klementa VII. za jediného platného pápeža, nie je presvedčivým argumentom, pretože svätci nie sú neomylní vo všetkých svojich názoroch. Ten istý svätý Vincent Ferrer sa neskôr zriekol avignonského protipápeža Klementa VII. a uznal pápeža v Ríme.
Pápež svätý Celestín V. urobil svoje zrieknutie za okolností nátlaku a insinuácií zo strany mocného kardinála Benedetta Gaetaniho, ktorý ho v roku 1294 vystriedal ako pápež Bonifác VIII. Kvôli týmto okolnostiam časť vtedajších veriacich a kléru nikdy neuznala Bonifáca VIII. za platného pápeža. Rímska cirkev však Bonifáca VIII. považovala za legitímneho pápeža, pretože prijatie Bonifáca VIII. prevažnou časťou episkopátu a veriacich zahojilo “v koreni” možné zneplatňujúce okolnosti zrieknutia sa Celestína V. i voľby Bonifáca VIII.
Nasledujúci výklad profesora Roberta de Matteiho presvedčivo dokazuje nekonzistentnosť teórií o neplatnom pontifikáte pápeža Františka:
Nič nevadilo, že Mons. Georg Gänswein vo vyhlásení pre LifeSiteNews 14. februára 2019 potvrdil platnosť zrieknutia sa petrovského úradu Benedikta XVI’vyhlásením, že ‘existuje len jeden legitímne zvolený pápež – a tým je František.’ Dovtedy sa začala presadzovať myšlienka možnej redefinície pápežského úradu [munus—pozn. red.
Niektorí ľudia tvrdia, že zámerom pápeža Benedikta’bolo zachovanie pápežského úradu, prevzatie úradu schopného rozdvojenia na dve časti, čo je však zásadný omyl, pretože monarchická a unitárna povaha pápežského úradu má božské právo.
Jedine Boh posudzuje úmysly, zatiaľ čo kanonické právo sa obmedzuje len na hodnotenie vonkajšieho správania pokrstených. “Známa veta kanonického práva …. potvrdzuje, že ‘De internis non iudicat praetor’; sudca nesúdi vnútorné veci,” píše De Mattei.
Ak by bol Benedikt XVI. jediným platným a legitímnym pápežom, čo by sa stalo po jeho smrti? De Mattei píše: “Paradoxom je, že na dokázanie neplatnosti Benediktovho’zrieknutia sa sa používa právnický sofizmus, ale potom na vyriešenie problému Benediktovho’alebo Františkovho’nástupníctva, by sa mali použiť mimokanonické riešenia.” (porovnaj Neznámi na konci pontifikátu; pôvodne v Corrispondenza Romana, 1. júla 2020)
Prečo je teória neplatnosti Františkovho pontifikátu slepou uličkou
Hypotéza o neplatnom zrieknutí sa Benedikta XVI’a teda o neplatnosti Františkovho pontifikátu je v skutočnosti slepou uličkou, slepou uličkou. Jedenásť rokov by bol Apoštolský stolec de factoneobsadený, keďže Benedikt XVI. neurobil žiadny akt vlády, žiadne biskupské alebo kardinálske menovanie, žiadny akt dišpenzu, odpustkov atď. Z tohto dôvodu by bola univerzálna Cirkev vo svojom viditeľnom aspekte paralyzovaná. Takýto predpoklad by sa v praxi rovnal postoju sedesvakantizmu.
Za posledných jedenásť rokov by všetky menovania apoštolských nunciov, diecéznych biskupov a kardinálov, všetky pápežské dišpenzácie a všetky odpustky udelené a používané veriacimi boli neplatné a prinášali by škodlivé dôsledky pre duchovné dobro duší (nelegitímni biskupi, neplatné biskupské jurisdikcie atď.). Všetci kardináli vymenovaní pápežom Františkom by boli neplatní, to znamená, že by boli nekardinálmi, a to by sa týkalo väčšiny súčasného kardinálskeho kolégia.
Ďalšia čisto hypotetická situácia: Ak by Benedikt XVI. bol extrémne liberálnym a takmer heretickým pápežom a vzdal by sa [pápežského úradu] v roku 2013 za okolností, aké nastali v roku 2013 (teda s možnými prvkami neplatnosti), a ak by potom bol zvolený nový pápež s absolútne tradičným duchom a ak by tento nový pápež – pravdepodobne zvolený neplatne kvôli neplatnému zrieknutiu sa svojho liberálneho predchodcu a kvôli porušeniu niektorých noriem konkláve – začal reformovať Cirkev v pravom katolíckom zmysle: vymenovať dobrých biskupov a kardinálov, vydať vyznanie viery alebo ex cathedravýroky na obranu katolíckej viery proti súčasným omylom v Cirkvi, určite by teraz žiadny dobrý kardinál, biskup alebo katolík [laik] nepovažoval tohto nového stopercentne katolíckeho pápeža za nelegitímneho pápeža, ani by nežiadal jeho zrieknutie a návrat starého liberálneho pontifika k vláde.
Ďalšia hypotetická situácia: keby všetci kardináli vymenovaní Jánom Pavlom II. a Benediktom XVI. zomreli, kardinálske kolégium by pozostávalo len z kardinálov vymenovaných pápežom Františkom. Podľa teórie o neplatnom Františkovom pontifikáte by však všetci boli nekardinálmi, a preto by už neexistovalo kolégium kardinálov. Z toho by vyplývalo, že by neexistovali platní volitelia, ktorí by mohli pristúpiť k novej voľbe pápeža. Zákon, ktorý hovorí, že kardináli sú jedinými platnými voliteľmi pápeža, platí od jedenásteho storočia a bol schválený rímskymi pápežmi, a preto len rímsky pápež je kompetentný zmeniť zákon o pápežskej voľbe a schváliť pravidlo, ktoré by umožnilo voliteľov, ktorí nie sú kardinálmi. Hypoteticky, ak by sa postupovalo podľa teórie neplatného Františkovho pontifikátu, keď všetci kardináli vymenovaní pred voľbou pápeža Františka zomreli, nebolo by možné platne zvoliť nového pontifika. Cirkev by sa ocitla v slepej uličke, v slepej uličke.
RELATÍVNE: Prečo bola rezignácia pápeža Benedikta’platná: odpoveď Dr. Mazzovi
Hypotéza, že Benedikt XVI. bol jediným platným pápežom, a preto je pápež František neplatným pápežom, odporuje nielen osvedčenej a rozumnej praxi veľkej tradície Cirkvi, ale aj obyčajnému zdravému rozumu. Okrem toho sa v tomto prípade absolutizuje aspekt zákonnosti, teda v našom prípade ľudských noriem odriekania a voľby pápeža, na úkor dobra duší, pretože sa vniesla neistota o platnosti aktov riadenia Cirkvi, a to podkopáva viditeľnú povahu Cirkvi. Okrem toho sa pristupuje k mentalite sedesvakantizmu. Istejšiu cestu (via tutior) a príklad neustálej praxe veľkej tradície Cirkvi treba nasledovať aj v našom súčasnom prípade.
Čo môžeme urobiť so správaním pápeža Františka’?
Spôsob, ako reagovať na zmätočné správanie pápeža Františka, je verejne ho napomenúť v súvislosti s jeho chybami. Pritom to treba robiť so všetkou úctou. Potom treba urobiť vyznanie viery tým, že sa uvedú tie pravdy, ktoré pápež František poprel alebo podkopal svojimi nejasnosťami. Potom treba konať skutky nápravy. Treba tiež prosiť Boha o milosť obrátenia pápeža Františka’ a o Boží zásah, ktorý by vyriešil túto bezprecedentnú krízu. Napriek tomu je pápež František určite platným pápežom.
Náš Pán Ježiš Kristus drží kormidlo lode Cirkvi vo svojich rukách aj počas najťažších búrok, medzi ktoré by mohol patriť aj pontifikát doktrinálne nejednoznačného pápeža. Takéto búrky sú však relatívne krátke v porovnaní s inými veľkými krízami počas dvetisícročnej existencie Militantnej cirkvi.
Uprostred zmätku a búrky v živote Cirkvi našich dní náš Pán povstane a pokarhá vietor a more (pozri Mt 5,14). 8:24) a nastane čas pokoja, doktrinálnej bezpečnosti, liturgickej posvätnosti a svätosti kňazov, biskupov a pápežov. V situácii, ktorá sa ľudským očiam zdá byť bez pomoci, musíme obnoviť svoju neochvejnú vieru v božskú pravdu, že brány pekla nikdy nepremôžu Katolícku cirkev.
+ Athanasius Schneider, pomocný biskup arcidiecézy svätej Márie v Astane