Evanjeliové úryvky, ktoré sa ohlasujú počas vigílie a polnočnej svätej omše na Vianoce, zakoreňujú Narodenie Pána do rodinnej histórie a Dávidovho rodu, pretože rozprávajú príbeh narodenia Spasiteľa. Autori evanjelia ohlasujú, že všetky túžby, nádeje, proroctvá a prisľúbenia hebrejského Písma, Starého zákona, sa naplnili v narodení tohto Dieťaťa, toho, ktorému dali meno Ježiš; narodil sa z Panny Márie.
Vianočná svätá omša využíva evanjelium svätého Jána, aby rozbalila hlboké tajomstvo týmito hlbokými slovami: “Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Slovo bolo Boh. On bol na počiatku u Boha; všetko vzniklo skrze neho a bez neho nevzniklo nič, čo vzniklo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. Svetlo svieti vo tme a tma ho nepremohla. A SLOVO SA STALO TELOM A BÝVALO MEDZI NÁMI." (Jn 1, 1-5. 14)
Evanjelium svätého Jána’je najteologickejšie zo štyroch evanjelií a obsahuje zrelé úvahy prvotnej Cirkvi o význame toho, čo slávime na Vianoce. Slová, ktoré sa v slovenčine prekladajú “prebýval medzi nami”, možno doslovne preložiť “Rozložil si medzi nami svoj stan” Boh celého vesmíru, ktorý prebýval v neprístupnom svetle, ktorého nikto z ľudí nikdy nevidel a nežil, sa stal človekom. Stal sa zraniteľným dieťaťom. Žil (žije) medzi nami. Stal sa jedným z nás, ľudskou osobou, a usadil sa u nás. Žije s nami naďalej, keď my teraz žijeme svoj život v Ňom.
Svätý Pavol, keď písal kresťanom v Korinte, im povedal: “Ako je Boh verný, naše slovo k vám nie je ‘áno’ a ‘nie.’Lebo Boží Syn Ježiš Kristus, ktorého sme vám zvestovali my, Silván, Timotej a ja, nebol ‘áno’ a ‘nie, ’ ale ‘áno’ bolo v ňom. Lebo koľkokoľvek je Božích prisľúbení, ich áno je v Ňom; preto aj amen od nás ide skrze Neho k Bohu na slávu." (2 Kor 1, 18 - 20) Večné Slovo vstúpilo do ľudských dejín, do času a otvorilo ho večnosti. V jeho vtelení, narodení, spasiteľnom živote, smrti a zmŕtvychvstaní je “Božie ÁNO” dané celému svetu. Láska sa rodí vo vianočné ráno a v Ňom sa svet začína odznova.
Autor Listu Hebrejom nám hovorí: “Nemáme totiž veľkňaza, ktorý by nemohol súcitiť s našimi slabosťami, ale máme Toho, ktorý bol pokúšaný vo všetkom ako my – a predsa bol bez hriechu.” (Hebr 4, 15) Večné Slovo, koexistujúce s Otcom a Duchom v dokonalej jednote, ktorou je trojičná láska, sa stalo skutočným človekom v reálnom čase a reálnych dejinách. Chápe, kto sme my. Skutočne vstúpil do celku ľudskej skúsenosti a v Ňom bola navždy premenená. Láska sa rodí dnes. A v Ňom sa svet začína odznova.
Ten, skrze ktorého bol stvorený vesmír, vstúpil do času – a svet sa teraz v Ňom nanovo stvárňuje. Ako pred narodením Ježiš posvätil lono všetkých matiek’ tým, že prebýval v prvom chráme svojej milovanej sebavyvolenej Matky. Toto je najväčší argument proti hrôze potratov. Vo východnej kresťanskej ikonografii sa Mária zvyčajne objavuje s dieťaťom vo svojom lone, ktoré žehná celému svetu. Ikona sa nazýva “Platytera” (Tá, ktorá je priestrannejšia ako nebesá). Ikona vystihuje tajomstvo. Máriino lono sa stalo archou Novej zmluvy. A pri Narodení uložila svoje Dieťa do krèche, ktorá je teraz trónom pre Krista. O tridsaťtri rokov neskôr ho bude opäť držať v náručí pri úpätí ďalšieho trónu, kríža.
Kresťanská viera vyhlasuje, že Boh je viac ako idea, viac ako vrchol všetkých túžob ľudského srdca. Je viac ako prvý hýbateľ, ktorý to všetko začal a zostáva vzdialený. Naše evanjelium skôr hlása, že Boha možno spoznať a chce byť s nami v spoločenstve. Dáva nám sám seba. Boh je láska, napísal milovaný apoštol Ján. (1 Jn 4, 7-9) Láska sa dáva milovanému a milovaný sa premieňa. Boh tak miloval svet, ktorý stvoril, že keď sa hriechom oddelil od jeho lásky, neprestáva milovať. Poslal vtelené Slovo, svojho Syna, ktorý prišiel medzi nás ako bezmocné, závislé a zraniteľné dieťa. Rozložil si medzi nami svoj stan. Stal sa podobným nám, aby sme sa my mohli stať podobnými jemu a žiť večne v dôvernom spoločenstve lásky v ňom, skrze neho a s ním.
Mal priateľov; niektorí mu ublížili a zradili ho. Mal zábavu. Smial sa a radoval ako skutočný človek! Pohodlne oslavoval na svadbe. Toto dieťa, ktorému sa klaňame v jasliach, vyrástlo a stalo sa človekom s vášnivou láskou k celému ľudskému rodu. Jeho Najsvätejšie Srdce sa zlomilo od bolesti a straty spôsobenej naším odcudzením od Neho, ktoré spôsobili naše vlastné hriechy, naše rozhodnutia proti Láske.
Plakal nad Jeruzalemom! Plakal na pohrebe svojho priateľa. Chápe bolesť zo zrady, pretože bol zradený. Prekonal pochybnosti a strach. Pochybnosti a strach nie sú hriech. Dôležité je, ako na ne reagujeme. Predstavujú pre nás pole voľby a vyzývajú nás, aby sme verili a dôverovali.
Hriech je zneužitie slobody voľby, ktorú nám dal Boh. (ods. 1733, Katechizmus Katolíckej cirkvi) Naša schopnosť slobodne sa rozhodnúť milovať je jadrom toho, čo tvorí Imago Dei, Boží obraz v každom z nás. Táto schopnosť voľby bola zranená “prvotným hriechom,” veľkou vzburou. Sloboda bola zlomená a kríž je dlahou, ktorá ju obnovuje. Kvôli hriechu majú všetci muži a ženy sklon robiť nesprávne rozhodnutia. Klasická západná teológia to nazýva konkubinát. Sami by sme nedokázali prekonať jej účinky. Potrebovali sme byť “spasení” niekým, kto je ako my.
Pretože sa narodil, dostali sme novú cestu, po ktorej máme kráčať. Sme pozvaní žiť svoj život “v Ňom”, dostali sme to, čo milovaný učeník svätý Ján nazýva “mocou stať sa Božími deťmi” (Jn 1, 12) Vďaka milosti máme teraz schopnosť slobodne sa rozhodnúť milovať a premeniť sa na obraz a podobu Toho, ktorý je vtelená láska, Ježiša Krista. Stali sme sa “účastníkmi Božej prirodzenosti.” (2 Pt 1, 4) Môžeme sa znovu narodiť, nanovo, v tom, ktorého narodenie oslavujeme.
Tento Spasiteľ, ktorý si rozložil svoj stan, mal vo svojom láskyplnom objatí miesto pre každého! A stále má, v objatí svojho mystického tela, Cirkvi. Miloval VŠETKÝCH mužov a ženy – nielen “milých” alebo “zbožných” V skutočnosti bol známy tým, že sa stýkal s “hriešnikmi” ako každý z nás. A v tomto spojení nám dáva milosti, ktoré potrebujeme, aby sme sa obrátili a stali sa novými, keď s ním spolupracujeme a žijeme svoj život v jeho mystickom tele, v Cirkvi.
Bol plne ľudský a plne božský. Prežíval plnosť ľudskej skúsenosti vo veľmi reálnom tele so skutočnými emóciami. Smial sa, plakal a nariekal. Potil sa a cítil únavu. V skutočnosti cítil každú emóciu a v Ňom sa naše emócie môžu premeniť. Raný cirkevný otec svätý Gregor Teológ (Naziánsky), uvažujúc o Vtelení, vyhlásil: “Čo nebolo prijaté, nebolo uzdravené!" ” Celá naša ľudská skúsenosť bola Ježišom prijatá. Teraz je po “pravici” Otca vo vzkriesenom tele! Dielo spásy a vykúpenia sa v každom z nás zavŕši až vtedy, keď aj my budeme vzkriesení spolu s Ním.
Táto pravda odlišuje našu vieru od všetkých ostatných veľkých náboženských tradícií. Hlásame spasenie celého človeka a celého vesmíru po Jeho návrate. Chápeme dôsledky tejto skutočnosti? Alebo žijeme kresťanský život, akoby naše telá a stvorený poriadok boli nejako “zlé” alebo menej “duchovné.” V našom starobylom vyznaní viery vyznávame, že veríme, že budeme žiť vo vzkriesených telách v novom nebi a na novej zemi po celú večnosť vo večnom spoločenstve lásky. Niekedy však žijeme tak, akoby telesné a ľudské bolo nejako oddelené od duchovného. Nie je.
“telo” (gr. sarx), pred ktorým Písmo varuje ako pred zdrojom pokušenia, nie je naše telo, ktoré je dobré, ale náš sklon k hriechu. “svet”, pred ktorým nás varuje list svätého Jakuba, aby sme sa s ním nepriatelili (Jak 4, 4), nie je stvorený poriadok (ktorý Boh stvoril ako úžasný dar pre nás a v správe o stvorení ho nazýva “dobrým”), ale systém, ktorý sa pokúša vytlačiť Stvoriteľa z jeho stvorenia a vyzýva človeka, aby žil, akoby neexistoval.
Vianočné sviatky nás pozývajú žiť jednotu života; cítiť sa “vo svojej koži” tým, že budeme naplno ľuďmi, budeme sa tešiť zo života, žiť a milovať tak, ako žije a miluje Ježiš; začíname teraz. Niekedy kresťania žijú životy, ktoré sú vnímané ako všetko iné, len nie ako plne ľudské. Koho priťahuje muž alebo žena, o ktorých cíti, že nebudú mať pochopenie pre ich vlastné slabosti? Avšak boli – a sú – priťahovaní Ježišom Kristom. On chce žiť v nás a pozýva nás, aby sme žili v ňom.
Vianoce nám pripomínajú, že v “plnosti času” prišiel Boh medzi nás. Nebo sa dotklo zeme a zem bola týmto stretnutím povýšená! Všemohúci Boh, ktorý stvoril nebo aj zem, sa stal zraniteľným dieťaťom a rozhodol sa darovať sa svojmu stvoreniu, aby ho nanovo stvoril.
Večný vstúpil do času. Oddelenie medzi celým ľudským rodom a Tým, ktorý nás stvoril pre seba, bolo teraz prekonané. Toto Dieťa, ktorému sa prichádzame klaňať, je náš Vykupiteľ, náš Spasiteľ a náš Vysloboditeľ. Svojím spásonosným životom, smrťou a zmŕtvychvstaním začína nové stvorenie. Ó, tajomstvo tejto chvíle, vznešenosť tohto sviatku Narodenia Pána!
Nekedy nám uniká ďalšia hlboká základná pravda celého kresťanského tajomstva. Vtelenie pokračuje prostredníctvom mystického Kristovho tela a v každom z jeho údov! Slovo sa stále “stáva telom” v každom z nás, ktorí sme boli pokrstení do Neho, do Jeho Tela, a skrze Neho. Jeho stan sa stále “rozkladá” medzi všetkými mužmi a ženami. Tým stanom je Jeho Telo, Jeho Cirkev.
Spolu my, ktorí sme teraz do Neho včlenení krstom ako údy Jeho Tela, sme povolaní rozprestrieť stanové kolíky a urobiť v stane Cirkvi miesto pre celé ľudstvo. To isté Slovo, skrze ktoré bol stvorený vesmír, je Slovo, skrze ktoré je teraz vykúpený a znovu stvorený. Táto premena sa napokon zavŕši, keď sa v ňom všetko obnoví v novom nebi a novej zemi.
V nádherný deň, ktorý sa nazýva Kristova omša, sa svet zastaví pri jasliach. Veľká udalosť Narodenia Pána sa dotýka každého muža, ženy i dieťaťa. Svetu sa predkladá kresťanské ohlasovanie, že “Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami.” Tí z nás, ktorí nosia meno kresťan, nech prejavujú ovocie Vtelenia a hlbší význam Ježišovho Narodenia. Buďme vianočným ľudom a ponúknime svedectvom svojho života najväčší dar zo všetkých, Ježiša Krista, svetu, ktorý čaká na narodenie. Šťastné a veselé Vianoce! Ó, poďme sa mu pokloniť: Láska sa rodí vo vianočné ráno a celý svet sa rodí nanovo.