VARŠAVA, 13. december 2012 (C-FAM.org) – Írsko je pre Európu symbolom vzdoru voči potratom. Teraz sa však zdá, že je na ceste podvoliť sa tlaku Rady Európy a potratovej loby.
Írsky národ odjakživa odsudzoval potraty. Za posledných tridsať rokov Íri už trikrát odmietli legalizáciu potratov a presadili rovnoprávnu ústavnú ochranu života nenarodeného dieťaťa a jeho matky. Potraty boli z tohto dôvodu zakázané. Žena mohla podstúpiť potrat len vtedy, ak lekári usúdili, že tehotenstvo môže ohroziť jej vlastný život.
Napriek tomu Rada Európy čoraz viac presadzuje kampaň mierenú na ľudí, ktorí potraty odmietli trikrát po sebe v referendách v rokoch 1983,1992 a 2002.
Treba uviesť, že Rada Európy bola zriadená za účelom ochrany demokracie a ľudských práv. Európsky súd pre ľudské práva je súčasťou Rady Európy. Jeho úlohou je zabezpečiť, aby predstavitelia štátov dohliadali na rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd, ktoré sú zakotvené v Európskom dohovore o ľudských právach. Štáty by sa mali podriadiť rozsudkom Súdneho dvora. Štáty si môžu slobodne zvoliť najvhodnejšiu metódu k náprave porušovania ľudských práv, ktoré odhalil súd. Výkon rozsudkov podlieha Výboru ministrov, a to najmä veľvyslancov zo 47 členských štátov.
V roku 2010 v Írsku došlo k prípadu, ktorý prevzal Európsky súd pre ľudské práva. Hoci sú potraty v krajine protizákonné, súd odsúdil Írsko za to, že ich zákon o potratoch nie je jasný, keďže neumožnil tehotnej žene, ktorá chcela podstúpiť potrat, zistiť, či v jej prípade ide o ohrozenie života, aby tak následne mohla ísť na potrat. Žena, ktorá pred tým trpela na rakovinu, mala strach, či tehotenstvo vážne neohrozí jej zdravie. Mysliac si, že v Írsku jej nebude udelená výnimka na potrat, cestovala do Anglicka, kde potrat podstúpila.
Podobný prípad, ktorý riešil Európsky súd pre ľudské práva, sa stal aj v Poľsku v roku 2007.
V obidvoch prípadoch ženy žalovali štát, pretože im lekári odmietli vykonať potrat. Tieto kauzy sú výsledkom boja dvoch odlišných postojov k problematike potratov. Na jednej strane sa ženy dožadujú potratov, ako keby to bolo ich právo. Na druhej strane stoja lekári a štát, ktorí posudzujú potraty na základe objektívnych kritérií v súvislosti so životom dieťaťa a matky.
V obidvoch prípadoch sa Európsky súd pre ľudské práva snažil vo veľkej miere dať za pravdu pocitom a slobode žien bez toho, aby bral do úvahy právo štátu na schválenie potratu podľa prísnych podmienok. Súdny dvor uviedol, že ak sa štát rozhodne potrat povoliť len vo výnimočných prípadoch, mal by vytvoriť koherentný právny rámec a zabezpečiť jeho fungovanie v praxi, aby si ženy mohli účinne uplatňovať svoje „právo“ na potrat.
Týmto spôsobom sa potraty Írsku a Poľsku nevnucujú priamo, ale bočnou cestou procesných povinností, ktoré nezaručujú základné právo na potrat, ale právo na informovanosť, či žena spĺňa požiadavky na to, aby mohla podstúpiť potrat.
Na vykonanie posudkov, ktoré odporúča Európsky súd pre ľudské práva (jeho odporúčania nie sú záväzné), Írsko a Poľsko zavedú systém, ktorý bude rozhodovať o potratoch a na ktorý sa ženy budú môcť obrátiť v prípade, že budú chcieť ísť na potrat.
Írsko pravdepodobne bude nasledovať príklad Poľska, ktoré založilo „odbornú komisiu“ zodpovednú za posudzovanie každej žiadosti, či žena spĺňa podmienky na potrat. Zloženie komisie bude stabilné a bude sa o ňom diskutovať v Rade Európy: potratové loby by v takýchto komisiách chceli znížiť počet lekárov v prospech iných záujmových skupín (právnikov, zástupcov mimovládnych organizácií, atď.).
Túto požiadavku špeciálny reportér pre OSN označil ako právo na zdravie a dodal, že „komisia zložená len zo zdravotníckych odborníkov predstavuje štrukturálnu chybu, ktorá môže ohroziť objektivitu rozhodnutí.” Toto je dôležitý bod, keďže lekári majú k prípadom vedecký, objektívny a konkrétny prístup, čo ich oprávňuje posudzovať nutnosť potratu. Na rozdiel od toho právnici a politické organizácie si potrat predstavujú ako abstraktnú súčasť ľudských práv.
To, na čom sa diskutujúci o zložení takejto komisie rozchádzajú, je definícia povahy potratov; na jednej strane sa posudzujú z konkrétneho a medicínskeho pohľadu, na strane druhej z abstraktného pohľadu ako právo na slobodu. Ak je potrat vnímaný ako sloboda, nevyhnutne narazí na posudok lekárov, ktorý pôsobí ako neoprávnený zásah. Táto konfrontácia silnie, keď sa lekári dovolávajú svojho práva na výhradu vo svedomí v prípade, že nechcú potrat vykonať.
Navyše poverenie komisie rozhodovať o vykonávaní potratov robí z rozhodnutia kolektívnu záležitosť, a to rozložením morálnej a právnej zodpovednosti rozhodnutia na celú komisiu.
Rozhodnutia komisie by sa mali robiť promptne, majú byť zdôvodnené a podané písomne, aby boli právne napadnuteľné. Preto teda konečné rozhodnutie o potrate už nebude v rukách lekárov či odborníkov, ale sudcu, ktorý bude mať konečné slovo pri zvažovaní kritérií. Navyše len zamietnutie potratu sa bude dať súdne napadnúť.
Bude mať nenarodené dieťa právnika, ktorý ho bude pred komisiou obraňovať? Tlak na povolenie potratov je veľmi silný, a to najmä zo strany európskych a medzinárodných inštitúcií.
Konečná právomoc interpretovať podmienky pre potrat sa presunie na súd či na Európsky súd pre ľudské práva. S takýmto systémom by čoskoro Európsky súd pre ľudské práva bol oprávnený rozhodovať o dôvodoch zamietnutia potratov zo strany komisií. Naskytla by sa nová príležitosť presadzovať právo na potrat v Írsku. Napokon je takto kontrola rámca pre potraty odobratá z rúk zákonodarcov. Rozhodnutie, či potrat povoliť, alebo nie, už nebude patriť štátu a jeho občanom, pretože Európskemu súdu pre ľudské práva stačí vyhlásiť, že v Írsku platí „právo na potrat“, aby ho zaviedol ako novú a pravú interpretáciu írskej ústavy. Čo sa týka lekárov, ich moc bude prenesená na sudcov, ktorí majú zaručovať rešpektovanie ľudských práv.
Na stretnutí 6. decembra 2012 delegáti z Výboru ministrov vyzvali Írsko, aby odpovedalo na problematiku „všeobecného zákazu potratov v trestnom práve“, pretože predstavuje „brzdu pre ženy a lekárov kvôli riziku odsúdenia za páchanie trestného činu a strach z odňatia slobody“. Taktiež vyzvali „írske orgány, aby urýchlili vykonávanie rozsudku ... čo v najkratšom čase.“ Ďalšia diskusia o aplikácii tohto rozsudku bude pokračovať najneskôr v priebehu budúceho zasadnutia Výboru ministrov v marci 2013.
Objavuje sa pár otázok: prečo toľký tlak na Írsko a Poľsko? Veď patria medzi krajiny s najlepšími službami pre matky. Za nimi ďaleko zaostáva Francúzsko či Spojené štáty.
Prečo by sa mala previesť zodpovednosť lekára na sudcu, keď posudok zdravotnej nevyhnutnosti potratu patrí medzi kompetencie lekára? Prečo je také dôležité legalizovať potraty? Prečo sa Výbor ministrov Rady Európy rozhodol udeliť precedens v týchto prípadoch, keď existuje veľa iných prípadov mučenia, únosov, vrážd, ktoré sa posudzujú podľa normálneho trestného zákona? Možno je to tak preto, lebo potraty môžu definovať kultúru danej krajiny – ich legalizácia má hodnotu rituálneho vstupu do postmodernej spoločnosti, keďže dovoľujú, aby zvíťazila individuálna vôľa nad životom a subjektívny pohľad nad objektívnym.
Tento proces nie je nevyhnutný, záleží na sile politickej vôle írskej a poľskej vlády, ktoré môžu pripomenúť Rade Európy, že sa ich krajiny nikdy nezaoberali legalizáciou potratov jednoducho z toho dôvodu, že potrat nie je ľudským právom, ale odchýlkou od práva na život, o ktorom hovorí Európsky dohovor o ľudských právach.
Európske centrum pre právo a spravodlivosť (ECLJ) je medzinárodná mimovládna organizácia venujúca sa propagácii a ochrane ľudských práv v Európe a na celom svete. ECLJ má od roku 2007 zvláštne postavenie v OSN. ECLJ sa zaoberá právnymi, legislatívnymi a kultúrnymi otázkami, zavádzaním efektívnej stratégie právnej obhajoby, vzdelania a súdnych procesov. ECLJ sa zasadzuje najmä za ochranu náboženskej slobody a dôstojnosti človeka spolu s Európskym súdom pre ľudské práva a inými mechanizmami, ktoré ponúka OSN, Rada Európy, Európsky parlament, Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a ďalšie. ECLJ zakladá svoju činnosť na „oddanosti duchovným a morálnym hodnotám, ktoré sú spoločným dedičstvom národov a skutočným zdrojom individuálnej slobody, politickej slobody a právneho štátu. Tieto hodnoty sú princípmi, ktoré tvoria základ skutočnej demokracie.“ (Preambula štatútu Rady Európy)