„Príroda vs. výchova? Diskusia o tom, či biológia alebo prostredie spôsobuje, že si ľudské bytosti vyberajú určité roly a životné štýly, je večným predmetom sociologických polemík. Od 70. rokov 20. storočia sa debata rozšírila o otázku, či výchova, t. j. kultúra, môže byť nadradená biológii a predurčovať pohlavie ako také.
Táto otázka sa zdramatizovala na Konferencii OSN o ženách Peking+5, ktorá sa konala v júni 2000 v New Yorku. Rozvojové agentúry škandinávskych krajín a Nemecko pohrozili, že Nikarague neposkytnú peniaze na rozvoj, pokým nikaragujská vláda neodvolá šéfa delegácie z vládneho postu ministra pre rodinu. Ten sa previnil odmietnutím prijať Európskou úniou navrhnutú definíciu „rodu“ („gender“) ako sociálneho konštruktu, ktorý má subjektívny charakter („arbitrary social construct“) a ktorý môže zahŕňať viacero „rodov“ („genders“). Trval na tom, že pojem „rod“ má byť definovaný vo svojom zvyčajnom význame ako dve pohlavia (sexes), mužské a ženské. Nešťastník Max Padilla bol náležite odvolaný – Nikaragua je chudobná krajina, bezmocná voči hospodárskemu nátlaku. 1 Jedinou útechou bolo, že jeho náhradník tiež zdieľal presvedčenie, že ľudia sa rodia ako muži a ženy.
„Rovné feministky“
Liberálne feministky zo 60. rokov 20. storočia, alebo „rovné feministky“ („equity feminists“), ako ich označuje Christina Hoff Sommersová, autorka knihy Who Stole Feminism, boli presvedčené, že ženy by mali mať toľko slobody a možností ako muži a že diskriminačné zákony je potrebné zrušiť. 2 Avšak počas desaťročia sa na scéne objavil nový smer, radikálnejší „rodový feminizmus“ („gender feminism“), ktorý liberálny feminizmus predbehol. Má základ v marxistickej ideológii a vyžaduje odstránenie nielen hospodárskych rozdielov, ale tiež pohlavných, teda rozdelenie ľudí na mužov a ženy.
Odtiaľ pochádza aj nahradenie slova „rod“ („gender“) za pohlavie. „Rod“ je predovšetkým gramatickým termínom, ktorý môže byť určený charakteristickou vlastnosťou, t. j. pohlavím. Rod môže tiež predstavovať rod podstatných mien v španielčine a francúzštine – „stôl“ v španielčine je ženského rodu (la mesa), vo francúzštine je mužského rodu (le table). Tento prispôsobivý pohľad na rod a rozšírenie dvoch pohlaví na päť rodov boli najvýraznejšie vyjadrené v spisoch Marty Llamaovej na Regionálnej konferencii a fóre mimovládnych organizácií v Argentíne v septembri 1994 (predchodca Pekingskej OSN konferencie o ženách konanej v roku 1995). Podľa Llamaovej:
Biológia ukazuje, že ľudské bytosti možno navonok rozdeliť na dve pohlavia. Avšak existuje niekoľko kombinácií vyplývajúcich z piatich fyziologických oblastí, ktoré... predurčujú to, čo sa označuje ako biologické pohlavie osoby: gény, hormóny, gonády, vnútorné a vonkajšie reprodukčné orgány... rýchla, ale akosi nedostatočná klasifikácia týchto kombinácií nás núti uznať najmenej päť biologických pohlaví... naše rozdeľovanie na mužov a ženy je viac než len biologickou realitou, je symbolickou a kultúrnou realitou. 3
Rod je sociálna konštrukcia
Podľa Llamaovej sú pojmy muž/žena, mužský/ženský len kultúrne výtvory a názor, že heterosexualita je „prirodzená“ sexualita, je len ďalším „príkladom ,biologickejʻ sociálnej konštrukcie“ („biological social construction“). Na Svetovej konferencii o ženách v roku 1995 feministky tvrdili, že sexualita viacerých rodov našla svoje vyjadrenie u heterosexuálov, homosexuálov, bisexuálov, asexuálov, hermafroditov, transvestitov a u transrodových osôb. Posledná spomenutá skupina sa ďalej rozdeľuje na tých, ktorí čakajú na operáciu, ktorí podstúpili operáciu a tých, ktorí ju síce podstúpili, ale chcú sa vrátiť späť do pôvodného stavu.
Názory Llamaovej a ďalších rodových feministiek dominovali počas posledného desaťročia v úradoch Organizácie spojených národov a vyžadovali, aby OSN a členské štáty „uprednostnili rodovú perspektívu“ („gender perspective“) vo všetkých dokumentoch a akčných plánoch. V brožúre vydanej Medzinárodným výskumným a školiacim inštitútom OSN pre pokrok žien sa píše:
Prijať rodovú perspektívu znamená... rozlišovať medzi tým, čo je prirodzené a biologické, a tým, čo je sociálne a kultúrne vykonštruované. Zároveň sa vyžaduje v procese opätovne vytýčiť hranice medzi prirodzeným – a teda relatívne nezmeniteľným - a sociálnym – a teda relatívne schopným transformácie. 4
Ako oslobodiť ženy
Kate Bornesteinová, ktorá píše o mužovi po operácii „zmeny pohlavia“ tvrdí, že ženy sa oslobodia dekonštrukciou rodu:
Ženy by nemohli byť utláčané, ak by neexistovali pojmy ako ,ženyʻ... kľúčom k zbaveniu sa rodu je zbaviť sa patriarchátu... Rodová fluidita („gender fluidity“) je schopnosť slobodne a vedome sa stať jedným alebo mnohými z neobmedzeného počtu rodov na ako dlho budete chcieť. 5
Vrodené chyby sú pomerne vzácne a ja tvrdím, že existenciu dvoch pohlaví to nedokazuje o nič viac než fakt, že keď sa niektoré bábätká narodia slepé, neznamená to, že pre ľudí nie je prirodzené vidieť. Biologické pohlavie nie je predurčené vonkajšími orgánmi ale genetickou štruktúrou. Každá bunka ľudského tela je jasne označená ako mužská alebo ženská a ľudský mozog, ktorý je hlavným pohlavným orgánom, je maskulinizovaný alebo feminizovaný podľa prítomnosti alebo absencie testosterónu vo fáze vývoja plodu.
Navyše ľudia neexistujú v kontinuu medzi mužom a ženou. Zriedkavé prípady detí narodených s genitálnymi anomáliami si zaslúžia súcit a zaobchádzanie podľa ich chromozómového pohlavia. Prítomnosť chromozómu Y indikuje mužské pohlavie, jeho absencia znamená ženské pohlavie.
Výskyt niektorých málo sa objavujúcich porúch nevyžaduje opätovnú špecifikáciu celej ľudskej rasy.
Príroda vs. výchova
Diskusie na túto tému v Austrálii predchádzali „mainstreamovú rodovú perspektívu“ v politike a akčných plánoch OSN. V roku 1975 som bola vymenovaná za členku Viktoriánskeho výboru pre rovnosť príležitostí na školách. Nesúhlasila som so základným predpokladom ostatných členov, že väčšinu badateľných rozdielov vo vzdelávacích výsledkoch dievčat a chlapcov je možné pripísať „diskriminácii“ alebo „sociálnym podmienkam“. Zatiaľčo kultúra a vplyv rodičov očividne zohrávali úlohu, zdalo sa, že v mnohých prípadoch sa kariérna cesta dievčat a chlapcov zakladala na ich vrodených preferenciách. Agresívne sociálne programy odporúčané výborom preto neboli odôvodnené. Pohlavné rozdiely sú zrejmé nielen pred narodením, ale dokonca aj pred počatím.
Znepokojovalo ma presvedčenie ostatných členov výboru – a feministiek vo všeobecnosti – že ľudskú podstatu je možné úplne prispôsobiť, že bábätká sa rodia ako kúsky mäkkej plastelíny, do ktorej môže spoločnosť odtlačiť čokoľvek, čo sa jej zapáči. Sama mám štyri dcéry a štyroch synov a z vlastnej skúsenosti viem, že dievčatá a chlapci sú rozdielni. Síce im môžeme dať hračky „vylučujúce pohlavnú diskrimináciu“ („counter-sexist“), ale nebudú sa nutne hrať politicky korektným spôsobom.
V našich diskusiách vo Viktoriánskom výbore pre rovnaké príležitosti na školách sme často spomínali jedno meno - dr. John Money. Titul Ph.D získal v odbore psychológia na Harvarde a následne sa špecializoval ako výskumník v baltimorskej nemocnici Johna Hopkinsa. Zaslúžil sa o vytvorenie termínu „rodová identita“ („gender identity“) na opísanie vnútorného vnímania človeka - vlastnej osoby ako muža alebo ženy - a založil na svete prvú Kliniku rodovej identity pri nemocnici Johna Hopkinsa. Jeho vplyv v akademickom a vedeckom svete po desaťročia ovplyvňuje odbornú obec. Dodnes mnohí z jeho študentov a chránencov vyškolených v jeho teóriách psychosexuálneho odlišovania zaujímajú popredné pozície na najuznávanejších univerzitách, výskumných inštitútoch a vo vedeckých časopisoch v USA. Teórie psychosexuálnej flexibility („psychosexual flexibility“) pri narodení ľudí, ktoré rozvinul, predstavujú základ celého lekárskeho odboru – pediatrickej endokrinológie.
Dvojčatá Reimerovci
Bruce a Brian, normálne jednovaječné dvojčatá, sa narodili v roku 1965. Po vykonaní obriezky, ktorá dopadla veľmi zle, bol Bruceov penis spálený a poškodený. Lekári na Mayo klinike v Minnesote navrhli rodičom, Ronovi a Janet Reimerovcom, aby Brucea vychovávali ako dievča. Odkázali ich na dr. Johna Moneyho v nemocnici Johna Hopkinsa.
Rodičia si však neuvedomili, že zákrok, ktorý dr. Money odporúčal – kastrácia a konštrukcia vonkajších ženských genitálií s hormonálnou liečbou vo veku jedenástich rokov dieťaťa – bol experimentálny. Takáto operácia nikdy nebola vykonaná na dieťati, ktoré sa narodilo s normálnymi genitáliami a nervovým systémom. Osud dal dr. Moneymu príležitosť dokonalého experimentu, doplneného dokonalou „kontrolou“ – identickým dvojčaťom.
Pediater Reimerovcov vo Winnipegu bol proti zákroku a pred začatím dlhotrvajúceho procesu faloplastiky, t. j. chirurgickej rekonštrukcie penisu, im odporúčal počkať, kým chlapec dosiahne predškolský vek. Dr. Money však chcel rýchle rozhodnutie. Podľa jeho teórie „brána rodovej identity“ („gender identity gate“) – jeho vlastný termín pre okamih, po ktorom sa dieťa uzavrie do mužskej alebo ženskej identity – nastupuje v čase od dva a pol do troch rokov veku dieťaťa. Dr. Money napísal: „Dieťa bolo stále dosť malé, takže akákoľvek operácia by sa urobila, erotický záujem by neskôr takmer určite smeroval k opačnému pohlaviu.“ 6
Narodenie Brendy
V júli 1967 vo veku 22 mesiacov Bruceovi chirurgicky odstránili pohlavné žľazy a premenovali ho na „Brendu“. Rodičia sa zo všetkých síl úzkostlivo snažili postupovať podľa inštrukcií dr. Moneyho a vychovávali Brendu ako dievča. Na druhé narodeniny dvojčat jej Janet ušila šaty. „Boli krásne a čipkované,“ spomína Janet. „Párala ich a snažila sa ich roztrhať. Pamätám sa, ako som si pomyslela... vie, že je chlapec a nechce byť dievčaťom.“ 7
Experiment bol od začiatku neúspechom – Brenda nevykazovala žiadne črty ženskosti a mala všetky znaky mužského správania, vrátane hrubých, akrobatických či bojových hier. Nepodarilo sa jej skamarátiť s dievčatami v škole a napriek niekoľkonásobnej zmene školy, absolvovaniu poradenstva a návštevám u psychiatrov mala disciplinárne a akademické problémy. Jednoducho nezapadala.
Dr. Money stanovil, že rodičia s Brendou a jej dvojčaťom každý rok absolvujú návštevy Psychohormonálnej výskumnej jednotky v nemocnici Johna Hopkinsa v Baltimore. Tieto výlety boli pre rodinu mukami a u Brendy vyvolávali strach a zmätok. Bez prítomnosti rodičov boli dvojčatá vystavené podrobnému výsluchu. Niektoré z otázok boli určené na presviedčanie Brendy, aby prijala svoju „ženskosť“, niektoré boli vyslovene sexuálnej povahy.
Napriek všetkým náznakom toho, že experiment bol obrovským zlyhaním a že Brenda má veľké psychologické a so správaním súvisiace problémy, v decembri 1972 dr. Money zverejnil svoj slávny prípad dvojčat. Na výročnom zjazde Americkej asociácie pre pokrok vo vede konanom vo Washingtone D. C. počas dvojdňovej prednášky s názvom „Výchova k sexuálnej úlohe v detstve a dospievaní“ predložil svoju štúdiu publiku pozostávajúceho z viac ako tisíc vedcov, feministiek, študentov a novinárov.
Dr. Money napísal, že keďže plánované experimenty na ľuďoch sú eticky nemysliteľné, človek môže len využiť neplánované príležitosti. Podľa jeho opisu bol prípad obrovským úspechom – dal do protikladu Brianov záujem o „autá, benzínové pumpy a náradie“ s Brendiným dychtivým záujmom o „bábiky, dom a kočiar pre ne“. Brende sa páčila práca v kuchyni, Brian tým pohŕdal. Zdalo sa, že dvojčatá stelesňujú takmer zázračné rozdelenie chutí, temperamentu a správania sa v súlade s rodovými líniami. Vyzeralo to ako konečný dôkaz toho, že chlapci a dievčatá sa tvoria, nie rodia. 8
Falošný dôkaz doktora Moneyho
Význam prípadu dvojčat nemožno podceňovať. Chopilo sa ho feministické hnutie, ktoré roky argumentovalo proti biologickému základu pohlavných rozdielov. 9 Kate Milletová vo svojej rozhodujúcej feministickej knihe Sexual Politics z roku 1970 citovala Moneyho štúdiu ako vedecký dôkaz toho, že rozdiely medzi mužmi a ženami odrážajú nie biologické požiadavky, ale spoločenské očakávania a predsudky. Prípad dvojčat ponúkol očividne nezvratný dôkaz, ktorý podporuje tento názor.
Dr. Money ešte niekoľko rokov potom prezentoval prípad Brendy ako úspech. V čase, keď rodičia Reimerovci museli, kvôli Brendiným problémom so správaním v škole, narušiť dôvernosť a informovať poradcov a psychiatra o jej zdravotnej histórii, Money napísal: „Jej správanie je také bežné u aktívneho dievčatka a tak očividne rozdielne v porovnaní s chlapčenskými spôsobmi jej brata-dvojčaťa, že nepredstavuje žiadny dôvod pre niečie domnienky.“ 10 Skutočnosť však bola taká, že u Brendy sa vo veku jedenástich rokov začali rozvíjať určité fyziologické zmeny – ramená sa jej rozšírili a svalovo narástli, zosilnel je krk a bicepsy, niekedy jej praskal hlas. Odmietala brať estrogénové tabletky určené na to, aby sa jej vyvinuli prsia a bola úplne proti druhému plánovanému štádiu vaginálnej rekonštrukcie.
V máji 1980, keď Brenda naliehala na svojho endokrinológa a psychiatra vo Winnipegu, že nechce byť dievčaťom, poradili jej otcovi, aby sa dozvedela pravdu. Bola nahnevaná, udivená, ale najmä sa jej ohromne uľavilo. Povedala: „Zrazu dávalo zmysel, prečo som sa tak cítila. Nebola som nejakým čudákom. Nebola som blázon.“ 11
Prijatie názorov doktora Moneyho
Hoci názory dr. Moneyho na tvárnosť rodovej identity boli uznávanou múdrosťou vedeckej komunity, zvlášť feministického hnutia, najmenej jeden výskumník jeho závery spochybnil. V 50. rokoch 20. storočia biofyzik a výskumník na Kansaskej univerzite dr. Milton Diamond spolu s tímom endokrinológov na základe pokusov na morčatách stanovil, že prenatálne pohlavné hormóny zohrávajú významnú úlohu nielen pri vývoji reprodukčného systému a vonkajších genitálií plodu, ale tiež pri maskulinizácii alebo feminizácii mozgu.
Výsledky publikoval v časopise Endocrinology v roku 1959 12 v článku s názvom „A Critical Evaluation of the Ontogeny of Human Sexual Behavior“ („Kritické hodnotenie ontogenézy ľudského sexuálneho správania“). Dr. Diamond odmietol jednoznačnú teóriu tímu z Hopkinsovej nemocnice. Tvrdil, že faktory pred narodením stanovujú limity, ako ďaleko môže kultúra, štúdium a prostredie riadiť pohlavie u ľudí. Odkazujúc na dôkazy z biológie, psychológie, psychiatrie, antropológie a endokrinológie uviedol, že rodová identita je prakticky od počatia pevne spojená s mozgom.
Článok dr. Diamonda bol priamym popretím vedeckej autority dr. Johna Moneyho, ktorý sa stal jedným z guru feministického hnutia. Nasledovala desaťročia trvajúca dlhá a uštipačná akademická diskusia. To môže vysvetľovať prečo, keď dal osud dr. Moneymu príležitosť „perfektného“ experimentu na jednovaječných dvojčatách, sa jej tak horlivo chytil a prečo sa tak zdráhal uznať príznaky zlyhania.
Záujem médií
Médiá sa nevyhnutne začali zaujímať o prípad slávnych dvojčat, ktorý predstavoval najzaujímavejší dôkaz potvrdzujúci nadradenosť výchovy nad biológiou pri utváraní rodovej identity. Keď však reportér BBC začal zháňať informácie, dopočul sa, že v tom prípade je viac, ako sa zdá. BBC dokument bol zrazu na svete. Prípadom sa zaoberali aj iné mediálne články, vo vedeckej literatúre prebiehala diskusia. Článok novinára Johna Colapinta v časopise Rolling Stone z decembra 1997 bol rozšírený do knižnej podoby s názvom „As Nature Made Him“. 13
Skutočným hrdinom tohto príbehu nie je Milton Diamond ani John Colapinto. Je ním Brenda alebo, ako sa premenovala, „David“, ktorý po tom, čo zistil pravdu, neodkladal reklamáciu svojej sexuálne identity. V čase pätnástych narodenín už žil spoločensky ako muž. Začal dostávať testosterónové injekcie a pred dovŕšením 22 rokov mal za sebou po 12-stupňovej operácii úspešnú faloplastiku. V septembri 1990 sa David Reimer oženil s Jane Fontaneovou, slobodnou matkou troch detí.
Jeho nové meno symbolizovalo boj proti Goliášovi, ktorého predstavoval John Money a zdravotnícke zariadenia, a tiež odvahu, keď udelil povolenie na zverejnenie jeho osobnej identity a zdravotných detailov. Kým David Reimer verejne prehovoril o svojom utrpení, zdravotnícke zariadenia sa zdráhali pripustiť nebezpečenstvá súčasnej praxe pri liečbe intersexuálnych („intersex“) detí. Túto neochotu bez pochýb podopiera aj ich ohľad voči feministickému hnutiu, ktoré, stále uviaznuté v slučke času, je presvedčené o možnosti vytvoriť obojpohlavnú spoločnosť prijatím výchovných praktík „vylučujúcich pohlavnú diskrimináciu“ („counter-sexist“).
V Austrálii tak akreditačné pokyny pre centrá starostlivosti o deti zakazujú opatrovateľom, aby dievčatku pochválili šaty. 14 Na základe výchovnej praxe „bez pohlavnej diskriminácie“ povzbudzujú chlapcov, aby sa hrali s bábikami. Na druhej strane, feministickú ideológiu o prevahe výchovy nad biológiou podkopáva homosexuálna loby, ktorá pri svojej snahe o priznanie občianskych práv vyhlasuje, že oni „sa tak narodili“, nie vytvorili.
Realita
Realita nakoniec prenikla aj do zdravotníckych zariadení, aspoň tých v USA. Kliniku rodovej identity v nemocnici Johna Hopkinsa zatvorili a kontroverzný predmet dr. Moneyho o ľudskej sexuológii koncom 70. rokov 20. storočia zrušili. Urológ William Reiner z tej istej nemocnice informoval, že napriek hormonálnej liečbe a operáciám si všetkých dvadsaťpäť chlapcov narodených bez penisu ale s normálne vyvinutými semenníkmi po kastrácii a dievčenskej výchove uchovalo „silné mužské vlastnosti“ a väčšina sa opätovne zmenila na mužov. 15 V článku z roku 1992, uverejnenom v časopise The American Scholar, 16 dr. Paul McHugh, predseda psychiatrického oddelenia v nemocnici Johna Hopkinsa, kritizoval transexuálnu chirurgiu ako „najradikálnejšiu terapiu, akú kedy psychiatri 20. storočia podporovali“ a prirovnal ju ku kedysi rozšírenej frontálnej lobotómii. Dr. Jon Meyer, psychiater v Hopkinsovej nemocnici a bývalý riaditeľ Kliniky rodovej identity, dlhodobo písal nadväzujúce správy päťdesiatich pooperačných a predoperačných dospelých transsexuálov liečených v nemocnici Johna Hopkinsa. Uviedol, že ani u jedného sa nepreukázalo žiadne merateľné zlepšenie v živote. Uzavrel to tak, že „zákrok rekonštrukcie pohlavia (,sex re-assignment surgeryʻ) nedáva žiadnu objektívnu výhodu v podmienkach sociálnej rehabilitácie.“ 17
Deti by mali byť vychovávané a dospelí by mali žiť s pohlavím, ktoré zodpovedá ich chromozómom – XX alebo XY. Mozog je najdôležitejším sexuálnym orgánom a naše mozgy sú pred narodením naprogramované tak, aby boli mužské alebo ženské. Parafrázujúc to, čo Caesarovi povedal Cassius: „Chyba, drahý Brutus, nie je v našich hviezdach, ale v nás samých – je to v našich génoch.“
Babette Francis