Prvé kroky pápeža vo svetle jeho autobiografie. Dôvody jeho mlčania o otázkach, ktoré najviac stavajú cirkev proti pozemským mocnostiam: narodenie, smrť, rodina a sloboda náboženstva.
RÍM – Mimo Argentíny sa o Jorgeovi Mariovi Bergogliovi pred jeho zvolením za pápeža popísalo len veľmi málo.
V súčasnosti však rýchlo pribúdajú preklady jeho spisov, prejavov a rozhovorov s ním. Tie napomáhajú, aby kroky pápeža Františka boli menej prekvapujúce.
Uvediem niektoré z týchto „prekvapení“, menšie aj väčšie. Ak však činy nového pápeža vnímame cez jeho autobiografiu, nie sú už také udivujúce. Pod názvom „El Jesuita“ ju vo forme knižného rozhovoru publikovali v roku 2010 v Argentíne. Autormi sú Sergio Rubin a Francesca Ambrogettiová. V súčasnosti je už v predaji aj v iných krajinách, vrátane Talianska.
PÁPEŽ, KTORÝ NIKDY NESPIEVA
Je to pravda. Pápež František veľmi rád počúva hudbu, ale nespieva, dokonca ani počas slávnostných svätých omší, ani pri udeľovaní požehnaní. Hovorí sa, že Jezuiti „non rubricant nec cantant“, čo znamená, že nemajú radi oslavy či spevy. Vysvetlenie je však trochu jednoduchšie.
Vo veku 21 rokov ochorel na ťažký zápal pľúc a „bola mu odstránená horná časť pravých pľúc a tri cysty. Následkom je pľúcna nedostatočnosť, ktorá ho síce výrazne neovplyvňuje, dáva mu však pocítiť vlastné ľudské obmedzenia“.
Nespieva teda jednoducho preto, že na to nemá dostatok dychu, ako to aj možno intuitívne vycítiť z toho, ako rozpráva - s krátkymi nádychmi a tlmeným hlasom. V každom prípade však priznáva: „Vôbec nemám hudobný sluch.“
PÁPEŽ, KTORÝ HOVORÍ LEN TALIANSKY
Taliansky hovorí skutočne dobre. A tiež, vďaka pôvodu svojej rodiny, rozumie piemontskému nárečiu. „Pokiaľ však ide o znalosť iných jazykov,“ priznáva vo svojej autobiografii, „musím povedať, že som nimi zvykol hovoriť, ale už nehovorím kvôli nedostatku praxe. Kedysi som celkom dobre hovoril po francúzsky a tiež mi šla nemčina. Najväčším problémom pre mňa bola vždy angličtina, zvlášť fonetika“.
Faktom však zostáva, že rozhodnutím nehovoriť na verejnosti inými jazykmi než taliančinou sa Bergoglio zrejme rozhodol obetovať dokonca aj svoj materinský jazyk - španielčinu.
Na Veľkú noc ani nepredniesol pozdrav veriacim v 65 jazykoch, ako to spoľahlivo robil jeho pápežský predchodca.
PÁPEŽ, KTORÝ SI RÁD VYBAVUJE VECI SÁM
Vo Vatikáne musel z nutnosti prijať sekretára, Malťana Alfreda Xuereba, ktorý predtým pôsobil ako druhý asistent Benedikta XVI. Aj v Buenos Aires mal sekretára, ale všetky svoje stretnutia si organizoval sám. Zaznamenával si ich do vreckového diára, ktorého strata, ako povedal, „by bola skutočnou katastrofou“.
Jeho stôl bol „síce malý, ale veľmi dobre usporiadaný“. Dobre organizovaný bol aj jeho rozvrh: päť hodín nočného spánku, svetlá zhasínal o 23:00, vstával o 4. rodine ráno „bez budíka“. Po obede „si zvykol štyridsať minút zdriemnuť“. Vie variť, rád počúva hudbu a číta, zvlášť literárnych klasikov. Informácie získava z novín, nikdy nepoužil internet, dokonca ani na poslanie e-mailu.
PÁPEŽ, KTORÝ NECHCE, ABY HO TAK OSLOVOVALI
Hovorí sa to o ňom. Bergoglio uprednostňuje jednoduchý titul „rímsky biskup“. Mlčí o svojej moci, ktorú má ako hlava všeobecnej cirkvi, a to napriek tomu, že moc pápeža bola pevne potvrdená II. vatikánskym koncilom.
V autobiografii sa píše:
„Keď pápež alebo učiteľ musí povedať ,Ja tu rozhodujemʻ alebo ,Ja som tu šéfʻ, je to preto, že už stratil autoritu a snaží sa sám si ju slovami pripísať. Hovorí, že keď človek má zamestnancov, ktorým dáva nariadenia, znamená to, že ich už stratil. Mať podriadených zamestnancov neznamená dávať im príkazy a predpisovať im, čo majú robiť, ale slúžiť.“
Znamená to, ako sa zdá, že Bergoglio nechce hlásať, ale chce vykonávať najvyššiu moc ako Petrov nástupca.
PÁPEŽ, KTORÝ O VŠETKOM ROZHODUJE SÁM
V autobiografickom rozhovore tiež povedal:
„Priznávam, že všeobecne prvé riešenie, ktoré ma vždy napadne, je zlé. Je tomu tak zrejme vinou môjho temperamentu. Preto som sa naučil nedôverovať mojej prvej reakcii. Keď sa trochu upokojím, po chvíli strávenej v ústraní, priblížim sa k tomu, čo musím urobiť. Nikto ma však nemôže zachrániť pred rozhodnutiami, ktoré musím urobiť sám. Človek môže poprosiť o radu, ak potrebuje, ale v konečnom dôsledku sa musí rozhodnúť sám.“
Pokiaľ ide o praktické kroky, v skratke môžeme povedať, že Františkove pápežské prvenstvo v rozhodovaní nebude oslabované, a to dokonca ani budúcim, viac kolegiálnym, orgánom správy cirkvi.
PÁPEŽ, KTORÝ SA VYHÝBA PROBLEMATICKÝM OTÁZKAM
V skutočnosti sa Bergoglio od začiatku svojho pontifikátu v rozhovoroch a kázňach vyhýba otázkam, ktoré cirkev najviac stavajú proti pozemským mocnostiam.
V jeho prejave k diplomatickým zborom mlčal o hrozbách voči náboženskej slobode, rovnako ako aj vo svojich ďalších vyhláseniach, keď sa nijako nezmienil o problematických otázkach narodenia, smrti, rodiny.
V autobiografickom rozhovore Bergoglio pripomína, že Benedikt XVI. sa rovnako pri jednej príležitosti rozhodol mlčať:
„Keď Benedikt XVI. v roku 2006 navštívil Španielsko, každý očakával, že bude kritizovať vládu Rodrigueza Zapatera kvôli rozdielnym názorom na viaceré otázky. Niekto sa ho dokonca opýtal, či so španielskymi predstaviteľmi rozoberal problém homosexuálnych manželstiev. Pápež však odpovedal záporne. Hovoril len o pozitívnych veciach s tým, že zvyšok príde neskôr. Chcel naznačiť, že človek má najprv klásť dôraz na pozitívne veci, tie, ktoré nás spájajú a nie tie negatívne, ktoré sú dobré len na to, aby rozdeľovali. Prioritou má byť stretnutie ľudí, spoločná cesta. Takto bude potom jednoduchšie riešiť vzájomné rozdiely.“
V ďalšej časti rozhovoru Bergoglio kritizuje homílie, ktoré „by mali mať ,kerygmatickýʻ charakter, ale skončia pri všetkom, čo je spojené so sexom. Toto môžete robiť, toto nie. Toto je nesprávne, toto správne. A tak zabúdame na poklad živého Ježiša, poklad Ducha Svätého, prítomného v našich srdciach, poklad projektu kresťanského života, ktorý má mnoho aspektov siahajúcich oveľa ďalej, než len k sexuálnym otázkam. Prehliadame veľmi bohatú katechézu s tajomstvami viery a učeniami a sústredíme sa len na to, či sa zúčastniť alebo nie demonštrácie proti návrhu zákona za používanie kondómov“.
A opäť:
„Som úprimne presvedčený, že zásadnou voľbou, ktorú teraz cirkev musí urobiť, nie je poľavenie v nariadeniach alebo ich zrušenie, aby to alebo ono bolo ľahšie. Je potrebné vyjsť do ulíc a hľadať ľudí, poznať ich po mene. A nielen preto, že hlásať evanjelium je jej poslaním, ale preto, že ak tak nerobí, poškodzuje samu seba. Ak človek vyjde na ulicu, môže sa mu stať aj nehoda. Dávam však prednosť cirkvi, ktorá bude aj tisíckrát obeťou takejto nehody, než cirkvi chorej.“
Sandro Magister