Pozor! Liturgia nemôže byť jednoduchá,
jej bohatstvo je znakom jedinečnosti a božského pôvodu.
Mattia de Rossi - barokovy architekt
Na zadnej strane jedenásteho zväzku súborného diela Josepha Ratzingera na tému Teológia liturgie je napísané: „Osud viery a cirkvi závisí od vzťahu k liturgii.“
Prvé dni pontifikátu pápeža Františka potvrdzujú, že vyššie spomenuté vyhlásenie je nesmierne aktuálne. Núti nás zamyslieť sa nad vzťahom medzi chudobou (nie biedou) a liturgiou. Nemožno ho totiž brať na ľahkú váhu. Súvisí s ľudským rozmerom, teda chudobou, a božským rozmerom, liturgiou.
Áno, v čase pokoncilových nepokojov sa dokonale božská podstata liturgie vytráca. Tým sa myslí zjavenie neba na zemi – pozemský predobraz Jeruzalema, ktorý by mal evokovať vznešenosť a slávu. Počas liturgie, nekrvavej obety Krista na kríži, je to sám Boh, kto sa stretáva s človekom. Jej centrom nie je človek, v takom prípade by totiž išlo o modlárstvo. Je Božím dielom, ako nám to pripomína aj Druhý vatikánsky koncil.
Z tohto pohľadu má teda svoje dôležité opodstatnenie aj otázka ornátov. Annalena Beninová majstrovsky zdôraznila vo svojom príspevku v talianskom denníku Il Foglio z 23. marca: „Benedikt XVI. používal symboly a tradície, ktorých krása zdôrazňovala, že už nepatrí sebe ani svetu.“ Patril Kristovi, sprítomňoval Krista počas liturgie. V rúchu už nie je sám sebou, ale „pripravuje“ (a ozdobuje) miesto pre niekoho iného, a ním je kráľ vesmíru. Ochudobňovanie majestátnosti rúcha znamená ochudobňovanie Krista. A bol to vlastne sám Kristus, kto oddelil osobnú chudobu od chudoby inštitúcie cirkvi.
Urobil tak v Jánovom evanjeliu, kedy prijíma vzácne oleje od ženy z Betánie: „Mária vzala libru pravého vzácneho nardového oleja, pomazala ním Ježišove nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi; a dom sa naplnil vôňou oleja. Tu jeden z jeho učeníkov, Judáš Iškariotský, ktorý ho mal zradiť, povedal: „Prečo nepredali tento olej za tristo denárov a nerozdali ich chudobným?“ Lenže to nepovedal preto, že mu šlo o chudobných, ale že bol zlodej. Mal mešec a nosil to, čo doň vkladali. Ježiš povedal: „Nechaj ju, nech to zachová na deň môjho pohrebu! Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy” (Jn 12, 3-9).
Evanjelium najprv odôvodňuje uctievanie drahými masťami a napokon sa v ňom objavuje aj zmienka o spoločných financiách apoštolov (napodiv, Ján poznamenáva, že to bol Judáš, ktorý sa sťažoval na plytvanie peniazmi, ktoré by sa mohli rozdať chudobným). Máme sa vrátiť ku počiatkom cirkvi? Tak potom sa musíme vrátiť aj k zlatým a purpurovým prikrívkam, ktoré sa našli v Petrovej hrobke.
Z toho teda vyplýva, že chudoba nie je výrazný rys v kultúrnom živote Cirkvi, pretože ona „odovzdáva to, čo prijíma“, ako to napísal svätý Pavol (1Kor 15,3). Pius XII., ktorý bol zástancom liturgického bohatstva, vraj spával na holých doskách z neopracovaného dreva a stravoval sa veľmi skromne. Avšak robil to len v súkromí.
Liturgické ukotvenie tradície, ktorej súčasťou sú ornáty či pápežské rúcha, je čiastočným prejavom nebeského Jeruzalema, liturgie anjelov – ako uvádza svätý Gregor. Súčasťou tejto tradície je aj gregoriánsky chorál, „znejúce prevtelenie“ Božieho slova a záruka správnej odpovede na to isté slovo. Je to tradícia, kde má svoje miesto aj posvätný a nemenný jazyk, latinčina, v ktorej každé slovo je už samo o sebe teológiou.
Benedikt XVI. nám túto veľkoleposť liturgie ukázal počas pápežských omší: znovu povýšil liturgiu nad všetko ostatné, pretože ona je zdrojom a vrcholom života Cirkvi a zvrchovanosťou Krista. „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus,“ potvrdzuje sv. Pavol. Kňaz v rúchu si oblieka Krista, nového človeka, aby tak žil skrze Krista, s Kristom a v Kristovi. A ako nás Joseph Ratzinger učil, aj milosrdný otec, ktorý objal svojho márnotratného syna, mu povie, aby si obliekol „najlepšie šaty“ (Lk 15,22).
Nejde o nič iné než uplatňovanie Druhého vatikánskeho koncilu, na ktorý sa mnohí odvolávajú, aby demonštrovali úplné odlúčenie sa od tradičného sakrálneho umenia: „Nech biskupi starostlivo dohliadajú na to, aby bohoslužobné predmety či drahocenné diela zdobiace Boží dom neboli odcudzené, alebo aby nepodľahli zničeniu“ (Sacrosanctum concilium 126). Okrem toho vo všeobecnom poučení Rímskeho misála nájdeme: „Počas najslávnostnejších dní sa môžu použiť najhonosnejšie a najslávnostnejšie odevy“ (č.346).