PEKING – Jiayang Fanová v článku týždenníka New Yorker píše o tom, ako sa jej rodiny dotkla čínska politika jedného dieťaťa. Taktiež hovorí o demografických problémoch, ktorým čelí celý svet.
Jiayang si spomína, že mala sedem rokov, keď sa po prvýkrát stretla so svojou tetou. Celá rodina vedela o tom, že jej tetu predali za dva bušle ryže, pretože sa narodila ako nechcené dieťa. Adoptoval si ju bezdetný pár a keď vyrástla, pracovala vo vládnom sektore plánovania rodiny. To znamená, že pomáhala presadzovať politiku jedného dieťaťa.
Steven Mosher z Výskumného inštitútu pre populáciu hovorí o histórii tejto politiky:
Politika jedného dieťaťa, ktorú vo svojom príhovore z roku 1979 ako prvý spomenul politik Siao-pching Teng, bola v krajine presadená v roku 1981. Politika plánovania rodiny pomocou rôznych metód nasledovala o dva roky neskôr a je stále aktuálna. Medzi povinné metódy patrí zavedenie vnútromaternicového telieska ženám v plodnom veku s jedným dieťaťom, sterilizácie pre páry s dvoma deťmi (zvyčajne sa sterilizuje žena) a potraty v prípade, že žena otehotnie bez povolenia. V polovici osemdesiatych rokov sa podľa čínskych vládnych štatistík ročne vykonalo viac než tridsať miliónov antikoncepčných zákrokov, akými sú potraty, sterilizácie a zavádzanie vnútromaternicových teliesok. Mnoho, ak nie väčšinu, z týchto postupov ženy podstúpili z donútenia.
Teta Jiayang Fanovej mala v podstate šťastie, keďže v Číne sú žiadaní mužskí potomkovia a s dievčatami sa chodí na potrat. Samozrejme, čínske dievčatká nie sú jediné, ktoré trpia. Podobný osud postihuje deti v Indii a Južnej Kórei. V roku 2009 si New York Times tento problém všimol:
V Indii a Číne je situácia katastrofálna: každý rok sa rodí o 1,5 milióna menej dievčat, než demografi predpokladajú a dievčat do piatich rokov umiera oveľa viac, než by sa očakávalo. (V Číne sa v roku 2007 narodilo 17,3 milióna detí, avšak až milión dievčat túto šancu nedostalo.) Ďalšie milióny dievčat sú zakrpatené, po fyzickej aj intelektuálnej stránke, pretože sa im odopiera zdravotná starostlivosť a vzdelanie, ktoré sú pre ich bratov automatické.
Americký novinár Jonathan V. Last v súvislosti s touto problematikou tvrdí, že Amerika na tom nie je o nič lepšie než Čína. Nielenže to vplýva na ekonomiku, ale mení sa tak aj pohľad na inštitúcie, ako je manželstvo. Nicholas Eberstadt z Amerického podnikového inštitútu sa už dlho zaoberá zmenami, ktorým Čína čelí.
Od roku 2000 do roku 2030 sa percento neženatých mužov pred štyridsiatkou môže až späťnásobiť. Eberstadt si nemyslí, že by „armáda mladých mužov neschopných manželstva“ zlepšila ekonomiku krajiny či sociálnu súdržnosť. Naopak tvrdí, že demografické zmeny budú pre Čínu predstavovať dva problémy. Obyvatelia krajiny sa vo veľkej miere opierajú o svoju celú rodinu, aj tú širšiu. V krajine, kde budú mať ľudia čoraz menej strýkov, sa rodinné vzťahy rýchlo oslabia.
Dokonca aj teraz Čína pociťuje dramatické zmeny, čo sa týka manželských zvykov a tradícií. Číňanky majú na mužov čoraz vyššie nároky. National Public Radio nedávno vo svojom programe prinieslo príbeh jedného páru, kde ženích musel zaplatiť veno vo výške približne 11 000 dolárov, aby bola jeho nevesta spokojná. Xiaobo Zhang, profesor ekonómie na Pekinskej univerzite, si všíma ďalšie zmeny:
V oblastiach, kde je zastúpenie pohlaví nevyvážené, rodiny so synmi nie sú šťastné a členovia musia pracovať oveľa viac, aby si mohli dovoliť ten najdôležitejší svadobný dar - byt.
„Na to, aby rodiny spolu so synmi ušetrili, musia pracovať čoraz viac. Pravdepodobne sa stanú podnikateľmi, alebo majú rizikové povolanie, napríklad v stavebnom priemysle, a robia nadčasy.“
Zmena spoločnosti v krajinách ako Čína a India vedie k zvýšenému obchodovaniu s ľuďmi. Týka sa to rovnako chlapcov ako aj dievčat. Chlapci sú žiadaní ako synovia pre bezdetné páry a kvôli práci sa dievčatá využívajú na „sex-biznis“ a ako manželky do vopred určeného zväzku.
A čo rodina Jiayang Fanovej? Blogerka si spomína:
A potom môj starý otec držal svoju najmladšiu dcéru v jednej ruke a najstaršiu objímal druhou. Keď im podal bábätko zavinuté v starej perinke a vzal si ryžu, staršia dcéra sa ho opýtala: „Kedy predáte mňa?“ Môj dedko so šedinami a na pohľad oveľa starší, než by štyridsiatnik mal byť, sa najprv pozrel na ňu a potom na dve odmerky ryže, ktoré držal v druhej ruke. Zasmial sa. Potom sa rozplakal.