Môj príbeh sa začína v polovici decembra roku 2001. Bola som čerstvo vydatá, zdravá, nadšená a šokovaná z toho, že nosím dvojičky! Všetko v tehotenstve šlo v poriadku až do jedného sobotného rána.
Všimla som si, že niečo nie je celkom v poriadku, a tak som zavolala môjmu lekárovi v nádeji, že mi povie: „Nebojte sa. Všetko bude v poriadku.“ Práve deň predtým som bola v jeho ambulancii na rutinnej kontrole. Povedal mi, že od toho dňa, aj keď som bola len v 26. týždni, mu mám zavolať, ak by som cítila čokoľvek neobvyklé. Je to len preventívne opatrenie, nie paranoja, povedal mi.
Keď som popísala, čo som cítila a videla, povedal mi, aby som položila telefón a okamžite šla do nemocnice. Tam sa s ním stretneme.
V tej chvíli sme sa ja a ani môj manžel Jason ešte neznepokojovali, ale poslušne sme šli do nemocnice, naivne si mysliac, že ma len umiestnia pod nejaký monitoring a že budeme môcť pokračovať vo vianočných nákupoch.
Sestry ma okamžite skontrolovali a zistilli, že pôrod už začal! Bola som otvorená už na 7 centimetrov! Kontrakcie boli také slabé, že som ich ani necítila. Snažili sa zastaviť pôrod tým, že mi zdvihli nohy a tak ďalej. Nič nefungovalo. Dvojičky boli na ceste.
Pätnásť minút po našom príchode prišiel lekár. Teraz som bola otvorená na 10 centimetrov. Vtedy mi zašepkal do ucha: „Ak ste žena viery, modlite sa! Tieto deti porodíte práve teraz.“ Začala som plakať. Môj manžel bol v šoku.
Okamžite ma na nosidlách odviezli na pohotovosť, aby mi tam vykonali cisársky rez a Jason sa umyl a prezliekol do nemocničného, aby mohol byť na pôrodnej sále so mnou. Kým sa dialo šialenstvo príprav, zavolali sme kňaza, aby prišiel a pokrstil naše deti.
Medzitým do nemocnice priletel tím lekárov a sestričiek, aby boli pripravení vziať dievčatá na novorodeneckú jednotku intenzívnej starostlivosti.
Dali mi epidurálku, ale nebolo dosť času na to, aby naplno zaúčinkovala. Cítila som každý milimeter rezu skalpelom. To neprekážalo. Bola som plná adrenalínu v túžbe vidieť bábätká.
Keď otvorili maternicu, zistili, že jedno z dvojčiat už zamierilo do pôrodných ciest. Vzhľadom k vážnym komplikáciám s pupočnou šnúrou, ktorá sa odtŕhala od placenty, museli toto neuveriteľne krehké dieťa vytiahnuť späť cez pôrodný kanál. Jason mi pripomína, že pôrodnícky stôl sa hýbal zo strany na stranu, pretože vôbec nebolo ľahké vytiahnuť to dieťa von.
To 700-gramové dieťa malo pomliaždeniny od hlavy po päty a bolo úplne modré a fialové. Okamžite ho celý tím sestričiek umiestnil na prístroje. Netreba asi dodávať, že sme našu dcéru nemohli podržať na rukách, alebo sa jej čo i len dotknúť. Lekári si mysleli, že bude mať krvácanie do mozgu kvôli traume z pôrodu. Ak by to tak bolo, možno by nikdy nechodila, nerozprávala, nepočula a ani nevidela.
Potom prišlo na rad druhé dieťa. To mal trochu viac sily a keď bolo vonku, vydalo slabunký zvuk. Vážilo niečo vyše 800 gramov. Tiež ho okamžite previezli na novorodeneckú JIS v nemocnici Medical City Hospital v Dallase.
Skôr než odišli, dostavil sa kňaz. Spýtal sa môjho manžela, ako sa budú volať a pomocou plastového pohárika na lieky deti pokrstil vodou. Lekári a sestry čakali so slzami v očiach. Všetci sme sa báli, že toto je naposledy, čo dvojičky vidíme nažive.
Doktori im dávali 60-percentnú šancu na prežitie. A ako by vyzeralo to „prežitie“, to bolo vo hviezdach.
Musela som zostať v nemocnici Las Colinas ešte tri dni, aby som sa zotavila po operácii. Toto rozdelenie bolo utrpením.
Dvojičky nezomreli. Jednému dievčatku museli operovať srdce. Tej druhej museli operovať prietrž („pruh“, pozn. prekl.), pretože jej vaječníky sa nemohli udržať pevne na mieste. Niekoľko týždňov boli na prístrojovej podpore dýchania, pretože nemali vyvinuté pľúca. Mesiace bol ich život úplne závislý na prístrojoch.
Lebky sa im nevyformovali úplne a ich koža bola priesvitná. Bolo im vidno stehenné kosti. Ich ušné lalôčiky boli len drobné chlopne kože. Oči mali stále zavreté a ich hlavy boli o veľkosti tenisovej loptičky. Keď dýchali, pľúca im klesali tak nízko, že im bolo vidno chrbticu. Jason im mohol vysunúť svoju obrúčku až hore po ramená.
Každý deň sme dúfali, že moderná medicína a Božia milosť tieto dve dievčatká udrží nažive! Všetko, čo sme mohli robiť, bolo čakať a modliť sa. Nakoniec po štyroch dlhých mesiacoch sme ich privítali doma v ten istý deň (čo je pre dvojičky zriedkavé ).
Nielen že prežili, ale im sa darilo. Boli bez kyslíkového prístroja, hadičiek na kŕmenie, liekov či monitorovacieho zariadenia pre prípad dočasnej zástavy dýchania. Lekári a sestričky nám povedali, že tieto dve dievčatá boli dvoma z najväčších úspechov v histórii ich novorodeneckej JIS! A aj o 11 rokov neskôr sa týmto dvom krásnym dievčatám darí.
Prečo to píšem?
Pretože moje dvojičky boli rovnakej veľkosti ako 24-týždňové deti, ktoré boli brutálne zavraždené vo Philadelphii neslávne známym Kermitom Gosnellom.
Keď sme s Jasonom navšívili naše dievčatá na novorodeneckej JIS, museli sme prejsť okolo potratovej kliniky (odvtedy je uzavretá), kde sa vykonávali potraty v neskorom štádiu tehotenstva. Bolo nám nesmierne zle už len pri myšlienke, že v tú istú chvíľu iní lekári a sestričky ukončujú životy detí, ktoré boli rovnako staré a veľké ako naše drahé dievčatá.
Nechcem súdiť ženy, ktoré vyhľadali „pomoc“ Kermita Gosnella. Jedno však viem - povolaním lekára je ochraňovať chorých, zraniteľných a zdravotne postihnutých. Povolaním matky je chrániť a milovať deti vo svojom lone. Ako môže táto krajina naďalej umožňovať lekárom ničiť životy detí?
Život. Aká nádherná voľba!
Autorka: Anne Pontonová