Friedrich Nietzsche vo svojom diele Genealógia morálky dospel k zaujímavým záverom, keď sa zaoberal kultúrnymi elitami a tým, čo sa v kultúre považuje za „dobré".
Po definícii „dobra" sa zvyčajne pátra na nesprávnom mieste: to, čo je „dobré", neurčuju tí, ktorým sa dobra dostalo. Dobro, naopak, pramení z „dobrých“, teda vznešených, mocných, vysoko postavených, morálne na úrovni, ktorí svoje skutky a samých seba považovali za prototyp dobra. Naproti dobru možno stavať všetko nízke, bez úrovne, hrubé a nekultúrne. Vďaka tomuto vzájomnému odstupu, ktorý Nietzsche nazval „pátos vzdialenosti", si „dobrí" prisvojili právo vytvárať „hodnoty" len pre svoj vlastný úžitok a nazývať ich podľa vlastnej ľubovôle.
Nietzscheho filozofia možno na mnohých pôsobí ubíjajúco. Uvedený koncept nám však pomáha zodpovedať otázku, prečo elity ospravedlňujú využívanie moci a prečo ňou pôsobia na všetkých, ktorí nepatria do elitných radov a v očiach elít nevedú dostatočne kultivovaný a pokrokový život podľa ich predstáv.Táto orientácia je príznačná pre typ progresivizmu, ktorý sa v súčasnosti prejavuje v americkej politike. Stúpenci hnutia progresivizmu sa vidia v porovnaní s ostatnými ako pokrokovejší. Veria, že disponujú právom uplatniť moc nad obyčajnými ľudmi, ktorí by sa mali prispôsobiť ich pokrokovému vnimaniu spoločnosti.
Elity z radu progresivistov nielen poznajú to, čo je dobré, ale vždy využijú moc pri uskutočňovaní plánov, ktoré naplnia ich vízie o spoločnosti. Herbert Croly, jeden z popredných predstaviteľov progresivizmu, ktorý významne ovplyvnil sériu programov prezidenta Franklina D. Roosevelta Nový údel (New Deal), už v roku 1920 definoval toto hnutie:
„Progresivizmus je...v zásade snaha využiť tie najlepšie dostupné vedomosti a pretvoriť spoločenské dianie na ideálny obraz, ktorý by bol v záujme ľudských ideálov. Hnutie sa riadi podľa vyhradených, presvedčivých názorov, usiluje sa podnietiť výnimočný pokrok a hľadá možnosti, ako ho v spoločnosti reálne uskutočniť. Je nevyhnutné, aby bol progresivizmus priebojný."
Ak sa politik či cirkevný hodnostár prihlásia k „progresivizmu" a svoje ideologické i duchovné presvedčenie označia prívlastkom „progresivistický", je ľahké predvídať ich ďalšie kroky: sériu „ambicióznych" pokrokových programov, nabádajúcich k správaniu podľa sociálnych či morálnych vzorcov, ktoré sú dnes v spoločnosti v móde i napriek tomu, že inšpirovať sa dá i včerajškom. História nás neustále učí, čo v minulosti správne fungovalo.
Zástancovia progresivizmu využijú moc na to, aby „prehodnotili spoločnosť" a zmenili celkový chod v rodinách, podnikoch či vláde. Ďalej vymýšľajú spôsoby, ako chudobných vytrhnúť z biedy a pretvárajú vzdelávací systém do podoby, ktorá z detí vychová generácie inovátorov, schopných riešiť výzvy budúcnosti.
Ak však zlyhajú všetky pokusy o zavedenie sociálnych istôt, verejného vzdelávania v najchudobnejších častiach či založenie Ministerstva školstva, všetko sa musí vrátiť do starých koľají. Progresivisti, ktorí celý zmätok dopustili, upadnú do zabudnutia a ich dôveryhodnosťv našich očiach klesá.
Medzi najlepšie a najslobodnejšie spoločnosti možno patria také, ktoré si vážia ľudskú dôstojnosť, tvorivého ducha, inteligenciu a skrytý potenciál „hrubého, nekultúrneho spoločenstva bez úrovne“.
Majú na čele vodcov, skláňajúcich hlavu pred silou ľudského poznania. Vodcov, ktorí uznajú, že nepoznajú riešenie na všetky problémy spoločnosti. Vodcov, ktorí robia starostlivé rozhodnutia a zvažujú ich dlhodobé dôsledky.
Koniec koncov, spoločnosti snáď ani nepotrebujú elitu progresivistov, ktorí by si v záujme pokroku presadzovali vlastné záujmy, ale skôr decentralizované politické ovzdušie. To by obyčajných ľudí podnietilo k slobodnému rozvoju a zároveň udržiavalo ich vzájomné vzťahy plné porozumenia. S ohľadom na to, že hranice morálky i intelektu sa u každého líšia, by sa ľudia navzájom dopĺňali a spolupracovali. Kedysi sme tento jav chápali ako „život, slobodu a honbu za šťastím".