Kardinál Burke: Kríza v liturgii je spojená s krízou v spoločnosti.

2,241
Kultúra života

Nesprávne vnímanie posvätnej liturgie po reformách Druhého vatikánskeho koncilu „úzko súvisí“ s veľkou mierou morálnej skazenosti v dnešnom svete, hovorí kardinál Raymond Leo Burke.

V exkluzívnom rozhovore pre spravodajskú agentúru ZENIT, počas medzinárodnej konferencie Sacra Liturgia 2013 v Ríme, najstarší Američan Vatikánu hovorí, že ochudobnenie liturgie taktiež viedlo k „ľahkomyseľnosti v katechéze“, čo je „šokujúce“. Generácie katolíkov sú tak nedostatočne pripravené riešiť súčasné výzvy.

V rozsiahlej diskusii kardinál Burke, ktorý pôsobí ako prefekt Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry, tiež vysvetľuje význam liturgického práva, prístup pápeža Františka k liturgii, a to, prečo je posvätná liturgia pre novú evanjelizáciu životne dôležitá.

Vaša Eminencia, aké ste mali očakávania od tejto konferencie?

Od konferencie som očakával návrat k učeniu Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii. Naozaj [som dúfal] v prehĺbenie a posilnenie kontinuity učenia, vykonávaného s ohľadom na posvätnú liturgiu v celej histórii Cirkvi, a ktoré sa odráža aj do čias Druhého vatikánskeho koncilu. Myslím si, že konferencia toto do veľkej miery splnila.

Odkláňame sa v súčasnosti od tohto obdobia?

Áno, už pápež Pavol VI. po koncile, a neskôr Ján Pavol II. a Benedikt XVI., veľmi intenzívne a horlivo pracovali na tom, aby obnovili pravú podstatu posvätnej liturgie ako dar uctievania od Boha, ktorý v každom ohľade my dlžíme Bohu. On nás učí, ako správne chváliť. Takže liturgia nie je ľudský vynález, ale dar od Boha pre nás.

Aké dôležité je dôkladné pochopenie liturgie v dnešnej cirkvi? Ako to môže pomôcť evanjelizácii?

Pre mňa je to zásadná vec. Je to najdôležitejšia oblasť katechézy: porozumieť uctievaniu Boha. Prvé tri prikázania Desatora sa týkajú správneho vzťahu s Bohom, a to najmä v kontexte uctievania. Len vtedy, keď pochopíme náš vzťah s Bohom prostredníctvom uctievania, pochopíme správne poradie všetkých ostatných vzťahov v našom živote. Ako to vo svojom nádhernom učení o posvätnej liturgii hlásal pápež Benedikt XVI., a vyjadroval to tak často, [plynie to zo] vzťahu medzi uctievaním a správnym konaním, uctievaním a zákonom, uctievaním a disciplínou.

Niektorí argumentujú, že liturgia je hlavne o vonkajších úkonoch a nie je až taká dôležitá ako, povedzme, dobré skutky vykonané vo viere. Aký je váš názor na toto tvrdenie, ktoré človek často počúva?

To je mylná predstava. Po prvé, liturgia je o Kristovi, ktorý žije vo svojej Cirkvi. Oslávený Kristus prichádza medzi nás a koná cez nás prostredníctvom sviatostných znamení, aby nám dal dar večného života, aby nás zachránil. Je zdrojom všetkých skutkov lásky, ktoré robíme. Takže ten, koho srdce je naplnené láskou a chce robiť dobré skutky, tak aj koná a podobne ako Matka Tereza, kladie na prvé miesto uctievanie Boha, takže keď preukazuje skutok milosrdenstva núdznemu, robí to na úrovni samotného Boha, nie na ľudskej úrovni.

Niektorí tiež tvrdia, že zaoberanie sa liturgickým právom je neprimerane formalistické, že zadúša ducha. Ako na to reagovať? Prečo by sme sa mali zaoberať liturgickým právom?

Liturgické právo nás vychováva. Tým získavame slobodu v uctievaní Boha, pretože inak sme uväznení – sme obeťami alebo otrokmi našich vlastných predstáv o tom či onom, napríklad o spoločenstve alebo o čomkoľvek inom. Ale liturgický zákon zaručuje objektivitu posvätnej bohoslužby a otvára v nás priestor, slobodne vzdať Bohu chválu, ktorá mu patrí, a tak si môžeme byť istí, že nechválime sami seba, alebo, ako hovorí Tomáš Akvinský, nevzdávame nepravú chválu.

Môže nás teda formovať?

Presne tak, to je to, čo robí disciplína v každom aspekte nášho života. Ak nebudeme disciplinovaní, potom nemôžeme  byť slobodní.

Ako ste sa ako diecézny biskup v USA pozerali na stav liturgie vo farnostiach, ktoré ste mali na starosti? Aké sú podľa vášho názoru priority pre obnovu liturgie v dnešnom živote diecéz?

Videl som, pochopiteľne, veľa úžasných aspektov - v oboch diecézach, v ktorých som slúžil – s síce, silné angažovanie sa zo strany veriacich. Videl som však aj akési tiene, ako to pápež Ján Pavol II. nazval, či už išlo o stratu viery v eucharistiu, stratu zbožnosti k eucharistii či nesprávne chápanie liturgie. Ako diecézny biskup som to potreboval riešiť a snažil som sa, ako som najlepšie vedel. Ale pri riešení takýchto vecí vždy musíte pomáhať aj kňazovi aj veriacim, aby boli hlboké dôvody pre disciplínu v cirkvi pochopené. Tými dôvodmi sú napríklad, prečo nesprávny prístup k liturgii nielenže nepomáha pri posvätnom uctievaní, ale ho v skutočnosti blokuje a marí.

Hovorí sa, že láska k posvätnej liturgii a úcta k životu idú ruka v ruke, a že tí, ktorí uctievajú Boha, majú väčšiu tendenciu mať deti. Mohli by ste vysvetliť, prečo to tak je?

Spočíva to predovšetkým v posvätnej liturgii, a zvlášť, v Eucharistii, pretože sa pozeráme na lásku, ktorú má Boh pre každého z nás, a to bez výnimky, bez hraníc, počnúc od prvého okamihu počatia, pretože Kristus, podľa jeho slov, vylial svoju krv pre všetkých. A pamätajme, že nás učí, že to, čo robíme pre najmenších z našich bratov, robíme jemu. Inými slovami sa Kristus v eucharistickej obeti stotožňuje s každým človekom. Takže na jednej strane, Eucharistia vedie k veľkej úcte k ľudskému životu a k starostlivosti oň a zároveň vedie k radosti tých, ktorí sú v manželstve plodní, aby spolupracovali s Bohom a prinášali nový ľudský život na tento svet.

Sacra Liturgia je konferencia o liturgickej slávnosti, ale aj formácii. Aký základ liturgickej formácie potrebujeme v našich diecézach, farnostiach a zvlášť v našich seminároch?

Prvá dôležitá lekcia je, že posvätná liturgia je výrazom práva Boha byť nami uctievaný, a to pramení z toho, kto sme. Sme Božie stvorenia, a tak božská chvála, veľmi zvláštnym spôsobom, vyjadruje zároveň nekonečný majestát Boha a tiež našu dôstojnosť jediných stvorení, ktoré sú schopné chvály, inými slovami, že môžeme pozdvihnúť naše srdcia a myseľ k nemu a chváliť ho. Takže to je prvá vec. Potom je potrebné dobre poznať, ako sa liturgické obrady vyvíjali počas storočí a nevnímať históriu cirkvi ako niečo, čo tieto obrady narúša. V pravom slova zmysle Cirkev v priebehu času prichádzala k stále hlbšiemu pochopeniu posvätnej liturgie a vyjadrila to či už skrze posvätné rúcha, posvätné nádoby či sakrálnu architektúru – dokonca aj cez starostlivosť o posvätné obrusy, ktoré sa používajú na svätej omši. Všetky tieto spôsoby sú vyjadrením liturgickej reality, a tak tieto veci musia byť pochopené, a samozrejme, potom je potrebné pochopiť vzťah liturgie s ostatnými aspektmi nášho života.

Ste známy tým, že slúžite omšu podľa rímskeho rítu. Prečo pápež Benedikt sprístupnil tento spôsob a akú rolu zohráva v cirkvi 21. storočia?

To, čo Pápež Benedikt XVI. videl a zažil, bolo, že v zavedených reformách po koncile došlo k zásadnému nedorozumeniu. Konkrétne išlo o to, že reformy sa zaviedli, pretože panovala domnienka, že spôsob, akým sa omše slávili do koncilu, mal výrazné trhliny, a teda museli byť vykonané násilné zmeny. Tak sa napríklad obmedzili liturgické úkony a dokonca aj jazyk liturgie. Takže, aby sa obnovila kontinuita, Svätý Otec umožnil slávenie posvätných obradov tak, ako boli slávené do roku 1962. Neskôr vyjadril nádej, že prostredníctvom týchto dvoch foriem rítu – hoci obe sú z rovnakého rímskeho rítu , nemôže byť predsa žiadny iný, je to stále tá istá svätá omša, rovnaká sviatosť zmierenia a tak ďalej – sa vzájomne budú obohacovať. A tá kontinuita by sa dala ešte lepšie vyjadriť, ako to mnohí nazývajú „reformou reformy“.

Pápež František je iný, než bol Benedikt XVI., a to v rôznych ohľadoch. Je však ťažké uveriť, že by existovali podstatné rozdiely aj vo vnímaní posvätnej liturgie. Sú tam nejaké rozdiely?

Ja ich vôbec nevidím. Svätý otec ešte nemal príležitosť učiť v autoritatívnom duchu o posvätnej liturgii, ale to, čo zatiaľ o nej povedal, podľa mňa, úplne zapadá to toho, čo hovoril pápež Benedikt XVI. Vidím, že sa Svätý Otec taktiež vo veľkej miere snaží mať úctu voči učeniu pápeža Benedikta XVI. a jeho spôsobu.

Táto konferencia prehodnocuje 50 rokov od zvolania Druhého vatikánskeho koncilu a v decembri pred 50 rokmi bola vyhlásená konštitúcia posvätnej liturgie. Už ste spomenuli, že liturgická reforma nebola taká, ako si koncil predstavoval. Ako vidíte vývoj do budúcna, hlavne v súvislosti s mladými ľuďmi?

Mladí ľudia sa dnes opätovne zaoberajú oboma textami Druhého ekumenického vatikánskeho koncilu, ktoré obsahujú vážne texty na tému liturgickej teológie, ktoré zostávajú v platnosti aj dnes. Študujú obrady, to, ako sa slávili, a snažia sa pochopiť ich zmysel ako aj význam jednotlivých prvkov obradu a robia to s nadšením a záujmom. Všetko toto, myslím si, robia kvôli intenzívnejšiemu zážitku z Božej prítomnosti prostredníctvom posvätnej liturgie. Ten transcendentný prvok sa bohužiaľ vytratil, kvôli reforme po koncile, keď sa tak povediac manipulovalo s reformami pre iné účely – ten pocit transcendentného pôsobenia Krista skrze sviatosti.

Odráža to vytratenie svätosti zo spoločnosti ako takej?

Samozrejme, že áno. Nemám najmenšej pochybnosti o tom, že nesprávny prístup k liturgii, redukcia posvätnej liturgie len na nejakú ľudskú činnosť, úzko súvisí s morálnou skazenosťou a zvoľnením v katechéze, čo je šokujúce, pretože generácie katolíkov sú nedostatočné pripravené na výzvy dnešnej doby. Môžeme to vidieť v celej škále cirkevného života.

Pápež Benedikt raz povedal, že kríza v našej spoločnosti môže byť spojená s problémami liturgie.

Áno, bol o tom presvedčený a ja som o tom presvedčený rovnako. Samozrejme, bolo dôležitejšie, že bol o tom  presvedčený on, ale myslím si, že mal úplnú pravdu.