Aby sa ešte viac rozprúdila minulotýždňová debata o „populačnej explózii”, pozrime sa na myšlienky Roberta Newmana, ktoré boli uverejnené v britskom denníku The Guardian. Tvrdí, že nič také, ako populačná explózia neexistuje a že všetky problémy s nedostatkom zdrojov súvisia s politikou, a nie s preľudnením. (Dokonca aj The Guardian vie, kde je pravda!)
Po prvé, podľa Newmana názor, že „ľudia sú mor“, je založený na nesprávnom tvrdení, že zažívame „populačnú explóziu“. Avšak o toto tu teraz vôbec nejde:
Populačný rast sa od šesťdesiatych rokov minulého storočia postupne spomaľuje a takmer na polovici sveta dokonca klesol pod úroveň úhrnnej plodnosti. A čo tá druhá polovica? Tam by mala populácia logicky explodovať, nie? No, nie. Krivka plodnosti, ktorú zverejnila Populačná divízia OSN, ukazuje, že na celom svete plodnosť žien klesla z 4,7 detí medzi rokmi 1970 až 1975 na 2,6 detí medzi rokmi 2005 až 2010.
Po druhé, a toto je podľa mňa hlavný bod, aj keby planéta začínala byť preľudnená, je „ohavné“ a „neľudské“ povedať, že na zemi je príliš veľa ľudí:
...aj keby išlo o populačnú explóziu, stále by bolo neľudské povedať, že je na planéte príliš veľa ľudí. Môžete povedať, že vo výťahu je veľa ľudí (ak je maximálne pre 8 osôb), ale nie, že ich je príliš veľa na zemi. Priať si, aby na zemi bolo menej žijúcich, dýchajúcich ľudí, je ohavnosť.
Presne tak. Pretože aj keby bolo na zemi príliš veľa ľudí, tak logicky budú nejakí konkrétni ľudia „navyše“. A kto sú podľa vás tí ľudia? Rodina s jedným dieťaťom z Londýna, ktorá spotrebuje ohromné množstvo zdrojov a ktorá si žije západným životným štýlom? Alebo rodina s ôsmimi deťmi žijúca v chudobnej štvrti, ktorú sotva nájdete na mape, ktorá spotrebuje tak málo zdrojov, že sú jej členovia podvyživení? Vo všeobecnosti sa tí, čo vo veľkom hovoria o preľudnení planéty, boja, že problém s populáciou majú zámorské krajiny. O tomto druhu rasizmu sa hovorilo už dávnejšie. Koniec koncov, my, v osvietenom západnom svete, nie sme problémom. Dosiahli sme stupeň dokonalosti tým, že máme malé rodiny, ktoré prirodzene nie sú schopné obnovovať obyvateľstvo. Newman poukazuje na paralelu s Anglickom zo začiatku 20. storočia.
Súčasná hystéria okolo preľudnenia sa nechytá na to, čo bolo pred sto rokmi, hoci slávni intelektuáli ako H.G. Wells, W.B. Yeats, Virginia Woolfová či D.H. Lawrence odporúčali nielen sterilizácie, ale aj vyhladzovanie obyvateľstva. V tej dobe bolo v Británii samozrejme menej ľudí, ale oveľa viac z nich žilo na ulici. Panovala domnienka, že bezdomovectvo pramenilo z toho, že je v krajine veľa ľudí. Že to bolo kvôli vysokému počtu obyvateľov. Aké jednoduché. Avšak potom voliči, ktorí nesúhlasili s výrokmi intelektuálov, si uvedomili, že problém ľudí bez domova, nebol spôsobený tým, že by sa v krajine tlačilo veľa ľudí, ale tým, že krajina bola rozdelená medzi malý počet obyvateľov.
Na rad prišlo sociálne bývanie a, na počudovanie, bezdomovectvo začalo ustupovať. Síce sa úplne nevytratilo, ale už nikdy nebolo v takom rozsahu, ako vtedy. Vďaka rozširujúcej sa demokracii, ktorá sa postarala o vlastníctvo a využitie pozemkov, sa skončila éra najznámejších nocľahární.
Našlo sa politické riešenie, takže radikálny program postavený na eugenike, ktorý mnohí osvietenci tej doby propagovali, išiel do úzadia. Podobne, nedostatok jedla nevzniká tým, že je na svete veľa ľudí, ale kvôli spôsobu, akým zdroje využívame:
Tak, ako kedysi mali problém s prístreškami, my dnes máme problém s jedlom. Súčasná panika z populácie pokračuje a vyzerá to tak, ako keby sa pasienky viac namáhali kvôli nenásytným ľuďom , než kvôli nenásytnej poľnohospodárskej technike. „Došla nám orná pôda,“ kričia úvodníky a moderátori správ. „Dosiahli sme limit. Populácia pribúda, avšak každučký hektár ornej pôdy je už zabratý.“
A kto ho zabral? Podľa Národnej asociácie pestovateľov kukurice sa 30% z americkej produkcie kukurice používa na výrobu biopalív, zatiaľ čo sa 5% využíva na výrobu kukuričného sirupu, ktorý sa používa ako sladidlo do jedál rýchleho občerstvenia a sladených nápojov. Nie je to ohromné, že radšej povieme, že je na svete príliš veľa ľudí, než že je na svete príliš veľa Coca-Coly či medových cereálií Cheerios?
Myslím si, že tá posledná veta je dobrým ukazovateľom toho, kam sa dostali naše priority. Takže, keďže sme týmto článkom priliali olej do ohňa, aká bude naša odpoveď? Čo zmeníme, aby sa ľudia okolo nás mohli nasýtiť? Alebo, je to jednoducho tým, že nás je tu veľa? A ak áno, kto je tu potom „navyše“? Kto o tom rozhodne? A čo s tým spravíme my?
Marcus Roberts