Jedna malá zmena v znení o úlohe anglikánskeho ordinariátu, ktorú navrhol pápež František, môže mať veľký vplyv na zúčastňovaní sa anglikánov na evanjelizačnom poslaní cirkvi a ovplyvní aj anglicky hovoriace krajiny.
Keď som bol v lete na konferencii Sacra Liturgia, rečníci zdôrazňovali význam latinčiny, ktorá by mala byť záväzná pre Rímske obrady. Napriek tomu však vrelo privítali aj niekoľko kňazov z anglikánskeho ordinariátu, ktorí len zriedka slúžia omše v latinčine. Bolo tiež možné zúčastniť sa programu monsignora Andrewa Newtona, ktorý vo svojom prejave opísal pokrok v zavádzaní ustálenej formy slávenia ordinariátnej liturgie. V tejto súvislosti som nikoho nepočul hovoriť o žiadnych problémoch. Odkedy došlo k pokroku v ordinariátnej liturgii, na tejto stránke sa o tom veľmi oduševnene rozprávalo. Skutočnosť, že všetci tradične zmýšľajúci katolíci orientovaní na latinčinu akceptujú ordinariátnu liturgiu nás vedie k všeobecnému záveru, že aj svetský jazyk má v liturgii dôležitú úlohu. Obzvlášť výsostné postavenie medzi nebohoslužobnými jazykmi má angličtina. Môžeme len hádať, ako to bude vyzerať o niekoľko rokov.
Krátko po návrate z Ríma som na blogu Damiana Thompsona v denníku The Telegraph čítal článok s nadpisom Pápež František prijíma Ordinariát a udeľuje mu právo evanjelizovať. V článku sa píše: „František rozšíril právomoci ordinariátov v Británii, Amerike a Austrálii. Až doteraz mohli do tohto zboru vstúpiť iba niekdajší členovia anglikánskej cirkvi alebo ich príbuzní. No vďaka novému paragrafu, ktorý František zaviedol do ordinaritánej ústavy, môžu do tohto zboru vstúpiť aj formálni katolíci, ktorí boli pokrstení ale neboli pobirmovaní. Svätý otec chce, aby ordinári išli do sveta a šírili evanjelium takýmto ľuďom.“
Odvolával sa na článok 5 § 2 z doplňujúceho zákonníka kanonického práva: „Človek, ktorý bol pokrstený v katolíckej cirkvi, no nedokončil iniciačné sviatosti a následne sa vrátil späť k viere a spôsobom náboženstva vďaka tomu, že ordinariát ohlasoval evanjelium, môže byť členom ordinariátu a prijať sviatosť birmovania, eucharistie alebo oboje. Potvrdzuje to úlohu personálnych ordinariátov v ohlasovaní katolíckej cirkvi. Nevenujú sa len právnym záležitostiam spojeným s anglikánskou tradíciou ale prispievajú aj k nevyhnutnej novej evanjelizácii. Ako poznamenala kongregácia pre náuku viery, zápis do personálneho ordinariátu je stále spojený s objektívnymi kritériami nedokončených iniciačných sviatostí (krst, birmovanie, eucharistia). Katolíci sa teda nemôžu stať členmi personálneho ordinariátu kvôli osobným preferenciám či subjektívnym pohnútkam.“
Osobne o ordinariáte alebo ich zámeroch veľa neviem. No uchvátila ma možnosť pozitívne zapôsobiť na širokú verejnosť po tom, čo sa nedávno odohralo. Je to možné vďaka vzťahu liturgie a kultúry. Počas medzinárodnej konferencie Sacra Liturgia 2013 sa veľa rečníkov odvolávalo na knihu pápeža Benedikta XVI. Duch Liturgie a zdôrazňovali spojenie medzi liturgiou a kultúrou. Dozvedeli sme sa napríklad, že vzdelanie v oblasti umenia, architektúry, hudby a literatúry bolo potrebné pre rozvoj „liturgických inštinktov“. Formy kultúry, ktorými by sme sa mali zaoberať, nás postupne vedú k formám slávenia liturgie (poznámka katolíckym katechétom). Tieto formy slávenia liturgie by mali byť „vysokou liturgickou kultúrou“, vyššou formou kultúry, ktorá je vyššie, no je nedosiahnuteľná a len ťažko pochopiteľná.
Medzi slávením liturgie a kultúrou je veľká spojitosť. Človek bol stvorený na oslavu Boha. Celý život a vzťah k Nemu má byť na jeho oslavu. Takýto spôsob života následne ovplyvňuje spolunažívanie ľudstva a je to najviditeľnejší faktor, ktorý prispieva k láskavosti a kráse našich skutkov a spolunažívania. Kultúru môžeme vnímať ako zoskupenie týchto skutkov, ako ich vektorový súčet a odraz alebo zhmotnenie našich základných hodnôt, priorít a názorov.
Toto spojenie môžeme chápať ako dynamické spolunažívanie medzi liturgiou a kultúrou, ktoré sa navzájom odzrkadľujú a podporujú. Vzťah medzi nimi však nie je rovnocenný. Liturgia má silnejší vplyv na kultúru ako má kultúra na liturgiu. Takže ak uvažujeme o reforme kultúry, mali by sme sa najskôr pozrieť na seba a snažiť sa najprv zachovať čistú liturgiu, v ktorej by sa dodržiavali všetky zásady. Mali by sme sa tiež snažiť o to, aby si ľudia vážili kultúru, spojenú s liturgiou, ktorá je vznešená no jednoducho dostupná. Kultúra vyžaduje od svojich tvorcov (spisovatelia, umelci, skladatelia, architekti) veľmi veľa, no nikdy nežiada veľa od poslucháčov či divákov. Mala by zapôsobiť na ľudí, jej krása by mala povznášať a viesť k harmónii s chválou. Táto dosiahnuteľná božská krása dokáže uchvátiť srdce „bez slov“ (Hovorím o sv.Augustínovi)
V knihe Romana Guardiniho z roku 1918 Vom Geist der Liturgie (O duchu liturgie) sa píše, že formy slávenia liturgie nevyhnutne odzrkadľujú vyššiu kultúru: „Kultúra dovoľuje náboženstvu vyjadriť sa a pomáha rozlíšiť potrebné od nepotrebného. Je pravidlom, že duchovný život by mal byť nasiaknutý pravou a vznešenou kultúrou.. Ak sa ľudia nebudú modlievať, myšlienky ochudobnejú, jazyk zovšednie, predstavivosť sa vytratí a bude jednotvárna, povrchná, bez emócií“ (s.34)
Guardini sa pozrel na liturgiu aj z iného uhla pohľadu. Správna forma slávenia liturgie inšpiruje a udržuje súčasnú kultúru zvučnú a krásnu: „Liturgia má nesmierne zaujímavý spôsob vyjadrovania, ktorý učí a posúva vpred tých katolíkov, ktorí liturgiu správne pochopili a ktorí sa nezaujatému pozorovateľovi javia ako ľudia, ktorí vytvárajú tú najvznešenejšiu a najvyvinutejšiu kultúru.“ (s.47 Herder a Herder)
Keď sa pozrieme na umenie, hudbu či architektúru z historického hľadiska zistíme, ako formy slávenia liturgie ovplyvnili kultúru. Napríklad barok v 17. storočí odštartoval obnovu katolíckej protireformácie a forma slávenia liturgie sa stala vzorom aj pre svetský štýl života. Kultúra, ktorá takto vznikla bola taká pozoruhodná a krásna, že sa stala základom pre celú Európu, dokonca aj v protestantských krajinách ako Holandsko či Anglicko. Verejné budovy, portréty a krajinky rovnako ako hudba čerpali inšpiráciu z katolíckej liturgie.
No môže to mať aj negatívny vplyv. Ak liturgia nie je pekná a kultúra, ktorá sa s touto liturgiou spája sa voľne inšpiruje svetskou kultúrou, ktorá nie je odvodená od formy slávenia liturgie, súčasná kultúra a kultúra náboženstva sa navzájom postupne ničia. To považujeme za najprekvapivejšie v tejto modernej dobe. V 20.storočí došlo dokonca k zrýchleniu tohto zániku (hoci náznaky tu boli už skôr).
Katolíci nemôžu zanedbávať otázku súčasnej kultúry. Aj keby sme si predstavili zdravú a krásnu kultúru v ktorej sa slávi liturgia, no ktorá nie je spojená s kultúrou v širšom slova zmysle a je nestabilná ( ja si takú situáciu nedokážem predstaviť), stále by sme sa museli snažiť pretvoriť súčasnú kultúru na takú, ktorá by odrážala spôsob slávenia liturgie v tejto kultúre. Je to kvôli tomu, že ľudia, ktorí nechodia do kostola, by inak nemohli vidieť liturgiu, ktorá je najsilnejším nástrojom na evanjelizáciu. Ale oni túto súčasnú kultúru vidia každý deň. Keby kultúra v širšom slova zmysle odrážala krásu vesmíru, ktorý žije a čerpá z liturgie, potom by táto kultúra svojou silou pritiahla ľudí k Bohu a k cirkvi a vyvolala by v nich zvedavosť a vnímavosť k Božiemu slovu. Niekdajší pápeži nám pripomínajú, aby sme zdôrazňovali silu krásy (napríklad Benedikt v diskusii o via pulchritundinis). Mimochodom, práve preto v blogu o liturgii považujem za správne uvažovať o vzťahu liturgie a svetskej kultúry. Podľa môjho názoru ich nesmieme oddeľovať.
A čo nový omšový rítus? Latinská liturgia môže podporiť krásnu katolícku kultúru v akomkoľvek jazyku, ale verím, že otvorenie sa tradičným anglikánskym formám, ktoré sa začnú používať v ordinariáte, podporí túto kultúru novým a účinným spôsobom. Anglikánsky ordinariát povýšil tie formy slávenia liturgie, ktoré sa neinšpirujú modernou svetskou kultúrou (ako množstvo rítov v svetských jazykoch), ale hľadajú inšpiráciu v autentickej rímskokatolíckej a dávnej anglickej tradícii pretože môžu účinne zasiahnuť a evanjelizovať anglicky hovoriacich ľudí.
Prečo sa tak špeciálne zameriavame na angličtinu? Pripomínam, že vplyv angličtiny vo svete je veľký a či už to berieme pozitívne alebo nie, neustále sa rozširuje aj kultúra anglicky hovoriacich krajín. Niekto môže tvrdiť, že angličtina je v našej dobe lingua vulgata (bežný jazyk) a kto vie ako dlho to ešte takto bude, možno aj niekoľko storočí. Po čínštine je to druhý najrozšírenejší rodný jazyk na svete a ak berieme do úvahy aj jazyky, ktoré sa ľudia učia, rozdiel ešte viac narastá, keďže angličtina je medzinárodne používaným jazykom pri obchodných stykoch aj v technických odboroch. Zistil som to len nedávno, keď som vo venezuelskom rozhlase počul diskusiu v španielčine (tlmočila mi manželka) o tom, že angličtina začína ovplyvňovať spôsob, akým verejnosť hovorí po španielsky, keďže angličtina preniká hlboko do slovnej zásoby aj frazeológie.
Je potrebné, aby sme evanjelizovali západnú kultúru, ktorá sa šíri po celom svete a liturgia, ktorá je pevne zakorenená na angličtine nám v tom môže veľmi pomôcť. Teraz sa môže tento omšový rítus dostať vďaka angličtine do centra pozornosti nielen anglikánov, ale aj ostatných veriacich. Nemusí to mať len priamy vplyv. Na slávenie rímskej liturgie v angličtine má vplyv aj samotná forma slávenia, pričom nemáme na mysli iba tento nový anglikánsky omšový rítus. Na vysokej škole slobodných umení Tomáša Móra kde učím, často slávime liturgiu rôznymi netradičnými spôsobmi, ale liturgiu slávime samozrejme aj bežným spôsobom buď v angličtine alebo v latinčine. Spievame tiež pravidelnú liturgiu hodín s takými žalmami, ktoré sa v Anglicku spievajú najčastejšie. Čo sa týka liturgie v nebohoslužobnom jazyku, inšpirujeme sa anglikánskou formou slávenia liturgie, modlitbami a piesňami no takáto liturgia sa ešte nepovažuje za novú ordinariátnu liturgiu.
Raz som náhodou započul niekoho otvorene hovoriť o tom, že nerád navštevuje dobre pripravenú liturgiu v svetskom jazyku alebo aj novú latinskú liturgiu, pretože sa zdá, že čím existuje viac takýchto možností, tým je pravdepodobnejšie, že nezvyčajná forma slávenia liturgie priláka viac ľudí. Takúto možnosť nepripúšťam. Podľa mňa by sme sa mali snažiť o to, aby naša účasť na liturgii (v svetskom alebo bohoslužobnom jazyku, s novým rítom alebo starým) bola vždy krásna a dôstojná. Takýmto spôsobom sa skôr podporuje, než oslabuje zavedenie latinčiny do bohoslužby, keďže účasť na takejto liturgii by bola oveľa aktívnejšia (v pravom zmysle slova).
Ak máme evanjelizovať anglicky hovoriace krajiny, čo znamená evanjelizovať celý svet, môžeme to robiť prostredníctvom súčasnej anglickej kultúry. Táto kultúra sa môže naplno rozvíjať vďaka krásnej liturgii v angličtine, akou hovorili Shakespeare či Donne a z liturgických spevov, ktoré pochádzajú zo Salisburskej liturgie z obdobia pred reformáciou. Dúfam, že raz bude naša kultúra prekvitať vďaka tejto dôstojnej a dostupnej forme liturgickej aj súčasnej kultúry (rovnako ako bol Shakespeare populárny vo svojej dobe). Podľa mňa by anglikánska liturgia mohla v tejto oblasti zohrať ešte veľkú úlohu.