Korešpondencia medzi kardinálom Heenanom z Westminstru a Evelynom Waughom pred zavedením pokoncilovej liturgie je dobre známa. Listy Waugha sú výkrikom jeho srdca, protestuje proti pokoncilovej liturgii a aj keď sa kardinálovi nepodarilo jej zavedeniu zabrániť, Waugh u neho našiel pochopenie.[1] Menej známe je vyjadrenie kardinála Heenana zo Synody biskupov v Ríme, po tom, čo bola vybraným biskupom v roku 1967 po prvýkrát predstavená experimentálna forma omše, Missa Normativa. Esej je inšpirovaná slovami kardinála Heenana, ktoré venoval zhromaždeným biskupom:
V domoch nie sú len ženy a deti, ale aj otcovia rodín a mladí muži, ktorí pravidelne prichádzajú na sväté omše. Ak na nich v kostoloch budú čakať obrady, aké sme videli včera, za krátky čas budú v našich kongregáciách len ženy a deti.[2]
Kardinál tým chcel povedať, že problém spočíva v samom srdci pokoncilového spôsobu slávenia svätej omše, hovoril o veriacich a o vážnych problémoch, ktoré cirkev sužujú od prijatia pokoncilovej liturgie v roku 1970.[3] Mohli by sme byť v pokušení vysvetliť si to, s čím sa stretol kardinál Heenan ako feminizáciu liturgie, ale bol by to neprimeraný a v podstate zavádzajúci termín, keďže v liturgii skutočne jeden mariánsky, a teda ženský aspekt je. Liturgia prináša Božie slovo, liturgia privádza na svet Slovo, ktoré sa stalo telom, aby bolo uctievané a dané ľuďom ako Potrava. Takže by sme skôr mohli povedať, že pokoncilová liturgia je zoženštená. Z Ceasarovho diela De bello Gallico pochádza známy úryvok, v ktorom vysvetľuje, prečo sú muži z kmeňa Belgae takí dobrí bojovníci. Pripisuje to tomu, že sa nestýkajú so strediskami kultúry akými sú mestá. Podľa Caesara takýto styk prispieval ad effeminandos animos, ku zoženšťovaniu ich duší.[4] Ale rozprávaním o zoženšťovaní liturgie riskujeme, že nás niekto nepochopí a vysvetlí si to ako degradovanie ženskej podstaty a celého ženského pokolenia. Namiesto prijatia Caesarovej pomerne mužskej teórie o vplyvoch kultúry na vojakov, môžeme s istotou hovoriť o devirilizácii čiže pozbavení mužnosti, ktoré vojakov oslabilo a pozbavilo schopnosti vykonať, čo vojak vykonať musí. Nie je to zhadzovanie žien. Dá sa to skôr opísať ako oslabenie mužskej podstaty.
Termínom devirilizácia chcem opísať, čoho svedkom bol kardinál Heenan, keď sa v roku 1967 zúčastnil na slávení prvej experimentálnej omše.[5] V pokoncilovej forme slávenia omše, ktorú Benedikt XVI vo svojom apoštolskom liste Motu Proprio: Summorum Pontificum síce trochu ťažkopádne, ale zrozumiteľne nazval riadnou formou Rímskeho rítu, bola liturgia devirilizovaná. Musíme sa zamyslieť nad latinským významom slova vir. Slová vir a homo v latinčine znamenajú človek, ale iba slovo vir v sebe nesie význam muž - hrdina a práve toto slovo sa často používa aj vo význame manžel. Vergíliov epos Aeneis začína slávnymi slovami: arma virumque cano („Spievam o vojne, vedenej hrdinom“). Kardinál Heenan si v roku 1967 správne a prezieravo všimol, že dochádza k takmer úplnej eliminácii mužnej povahy liturgie. Videl ako jemnosť, rozcitlivenosť a zoskupovanie sa okolo osoby kňaza v úlohe matky začína nahrádzať mužskú objektivitu nevyhnutnú pre udržanie úctivého postoja obyvateľstva voči cirkvi.
Ľudia v liturgii [6] zaujímajú mariánsky postoj: sú pozorní, otvorení, hĺbaví a očakávajú, že ich naplní. Kňaz je v liturgii ako otec, ktorý vyslovuje, ohlasuje a pripravuje Slovo, aby sa mohlo stáť Potravou pre tých, ktorí stoja na vrchole zhromaždenia, a teda v liturgii.[7] Je to kňaz, kto obetuje Krista nebeskému Otcovi a práve v tomto úkone je skrytá podstata úlohy kňaza. Teda úlohu kňaza ako otca neurčuje len jeho funkcia, ale aj samotné pohlavie.[8] Kňaz pri oltári zastupuje Ježiša Krista (lat. in persona Christi), zastupuje Slovo, ktoré sa stalo človekom (lat. in persona Verbi facti hominem) a nielen ako človek, toto slovo svojím významom presahuje hranice pohlavia, ale in persona Christi viri: in a sense homo factus est ut fiat vir, ut sit vir qui destruat mortem, ut sit vir qui calcet portas inferi: Boh sa stal človekom, aby bol hrdinom, ktorý porazí smrť a bosou nohou zničí brány pekla.
Oddeliť devirilizáciu liturgie od devirilizácie samotného kňaza je prakticky nemožné. Preto by som chcel najskôr aspoň v krátkosti povedať niečo bližšie o devirilizácii samotnej liturgie v pokoncilovej liturgii, a potom na základe konkrétnych príkladov priblížiť nevyhnutnú devirilizáciu kňaza spôsobenú devirilizáciou rítu.
Spisovatelia, ktorí píšu o podobe rímskej liturgie v súčasnom liturgickom hnutí 21. storočia bežne používajú na jej opis prídavné mená ako strohá, stručná, vznosná, jednoduchá. Mnoho z nich si však strohosť rímskeho rítu zidealizovalo alebo ho využilo na ochudobnenie rítu o súčasti, ktoré sa v ňom počas vekov prirodzene vyvinuli. Tie odsúdili a nazvali ich "galskými prírastkami" či "nepotrebnými opakovaniami". Skôr než pomenovávať rímsky rítus slovom strohý, ktoré má nepochybne puritánsky podtón, je lepšie hovoriť o mužnosti či virilite tradičného rímskeho rítu. No na to je potrebné slovo mužnosť v tomto kontexte adekvátne definovať, čo však nie je jednoduché a vyžaduje si to podrobnejšiu štúdiu. Ale pokúsim sa opísať tradičný rímsky rítus, aby ste pochopili, čo mám pod pojmom vrodená mužnosť v kontexte tohto rítu na mysli.[9]
Po prvé, mužnosť je opakom precitlivenosti, nie citov, ale precitlivenosti. V tradičnom ríte, nazývanom aj mimoriadna forma, nenájdeme žiadnu známku takejto prílišnej citlivosti. Svedčia o tom kolekty (modlitby dňa) a ďalšie modlitby, ktoré sú stručné a výstižné, ale popritom zachovávajú krásu jazyka a rubriky kňazom neumožňujú vnášať do rítu svoje osobné pocity a preferencie. Ak vezmeme do úvahy názor kardinála Newmana, že prílišná citlivosť je skazou viery, potom z toho jasne vyplýva, že rubriky sú ako malé červené tabletky, ktoré zabraňujú refluxu precitlivenosti do liturgie.[10]
Po druhé, rímske obrady plne akceptujú ticho ako základný spôsob komunikácie s Bohom. Aktívna účasť na obradoch je chápaná ako rozjímanie alebo modlitba. Slová nikdy nie sú podstatou obradov, sú pevne stanovené a nikdy nemieria sami na seba. Je bežné, že dvaja skutočne dobrí priatelia môžu byť jeden vedľa druhého v úplnom tichu a ich srdcia aj tak spolu hovoria. Je to Mojžišovo ticho pred horiacim krom, ticho púštnych otcov, ticho svätého Benedikta počas života v jaskyni Sacro Speco.
Po tretie, latinčina je na rozdiel od románskych jazykov, ktoré sa z nej vyvinuli, mužný jazyk. Svedčí o tom jej stručnosť, výstižnosť, formálnosť, náročnosť a nepoddajnosť. Dokonca ani Ovídiovi, ktorý zachytil a nádherne využil ženskú stránku latinčiny vo svojej poézii, sa nijako nepodarilo prispôsobiť mužnosť tohto jazyka a spraviť z neho niečo iné.
Po štvrté, požiadavky tradičného rímskeho obradu nespočívajú len v rubrikách, ale v samotnom jadre, a teda podriadení sa forme. Rímsky obrad si vyžaduje potlačenie svojho vlastného ja. Je to niečo, čo si vyberiete a nikdy nezmeníte. V tejto voľbe je obsiahnuté akési heroické uprednostnenie vyššieho cieľa (gr. telos) pred samým sebou.
Po piate, veľmi úzko spojené s predchádzajúcim bodom, liturgia je niečo dané nie vytvorené. Je tu, aby sme do nej vstúpili. Oveľa viditeľnejšie to je vo východných obradoch, v ktorých racionalizmus a precitlivenosť nikdy nenarušili božský pôvod liturgie, a preto je na Východe známa ako Božská liturgia. Tento božský pôvod neznamená zastaranosť ani nepopiera prirodzený rozvoj. Teda je to skôr veľký dom vekmi stavaný pod vnuknutím Ducha a stojí tu, aby sme do neho vstúpili. Roman Guardini vo svojom geniálnom a pravdivom diele The Spirit of the Liturgy, ktoré hlboko inšpirovalo emeritného pápeža Benedikta XVI. v jeho vlastnom chápaní liturgie, predpokladá, že vzhľadom na božský pôvod liturgie sa človek nemôže "hrať v dome Pána" bez toho, aby tam nejaký dom bol. Kňaz akceptuje zákaz vnášať do liturgie svoje vlastné postoje. Na zachovanie pamiatky je ochotný urobiť všetko, čo má byť urobené. Akceptuje nestrannosť, ktorú si liturgia vyžaduje, a bez ktorej by človek nemohol vstúpiť do sveta nebeskej liturgie, ktorá presahuje hranice času a priestoru.[11]
Po šieste, mužnosť liturgie sa prejavuje aj v chápaní a používaní dvojznačného gesta akým je bozk. Bozk má svoje stále miesto v oblasti erotiky. A predsa bozk používaný v liturgii ako znak úcty a lásky k predmetom a ľuďom, ktorí sa jej zúčastňujú, ako pri obradnom pobozkaní, očisťuje tento erotický symbol a povyšuje ho na najvyšší a najobjektívnejší stupeň uctievania si Božej prítomnosti v liturgii. Vždy ma pobavia a zároveň zmätú tí, ktorí slávia tradičnú svätú omšu bez zvyčajných bozkov a vysvetľujú to tým, že bozky sú "zbytočné" a mohli by byť nesprávne pochopené. Ako upozornil Ježiš Judáša, keď mu žena natierala nohy voňavými olejmi, takéto bozky nikdy nie sú zbytočné. Nesprávne pochopené môžu byť len ak liturgii chýba jej prirodzená mužnosť.
Nakoniec mužnosť liturgie vidíme aj v prijatí nevyhnutnej samoty kňaza v rámci komunity, milovaného stáda, pre ktoré by aj zomrel. Kňaz – muž stojí sám pri oltári, aby za svoj ľud priniesol obetu. Stojí v rade s Melchizedechom, Mojžišom, Sv. Pavlom, Sv. Augustínom a všetkými svätými, ktorí sa v záujme spoločenstva nebáli ostať sami s Bohom a hlavne s tými, ktorí sa nebáli samoty mučeníctva.
Z predchádzajúcej úvahy o mužnosti vyplýva, že devirilizácia liturgie nevyhnutne vedie k devirilizácii kňaza. Teraz chcem preskúmať dva kontexty, v ktorých dochádza k devirilizácii kňaza. V prvom prípade ide o priamy následok slávenia rozšírenej pokoncilovej liturgie. V druhom prípade ide o následok straty mužnosti, ktorá ku kňazovi neodmysliteľne patrí.
Neexistuje žiaden silnejší nástroj devirilizácie kňaza ako moderný zvyk slúžiť omšu tvárou k ľudu.Odhliadnuc od netradičnej povahy, odhliadnuc od toho, že sa mylne, priam sentimentálne odvoláva na starovek (pred archeologizmom nás varoval už Pius XII. v Mediator Dei), odhliadnuc od nepochopeného pravého zmyslu omše a sústredenia sa na druhotnú podstatu, čiže pokrm, tento zvyk takmer eliminoval primárnu podstatu omše, čiže obetu. Práve vysluhovanie omše tvárou k ľudu, novinka bez akéhokoľvek základu v tradícii, je primárnou príčinou devirilizácie kňazov.[12]
Počas jedného z mojich pobytov v Taliansku som si všimol, že mnoho kočíkov je skonštruovaných tak, aby bábätko sedelo tvárou k matke, ktorá kočík tlačí. Zdá sa mi to zvláštne, keďže v Amerike sedia bábätká tak, aby sa pozerali rovnakým smerom ako matka, keď tlačí kočík. Keď som sa na to opýtal kamarátky, povedala mi, že mnoho talianskych matiek chce mať stály očný kontakt s dieťaťom, môžu sa naň usmievať, štebotať si s ním a tiež to zaisťuje neustále puto medzi matkou a dieťaťom. Potreba matky neustále upriamovať zrak svojho dieťaťa na seba skoro až zvráteným spôsobom povyšuje klasický vzťah matky a dieťaťa. No strach z kontaktu s okolitým svetom a tými "druhými" tento vzťah v konečnom dôsledku zničí.
Nebudem sa tváriť, že predchádzajúca analógia je presná či úplná, ale trvám na tom, že zavedenie radikálnej novinky akou je vysluhovanie omše tvárou k ľudu, ktorú nikdy neustanovila Rada ani žiadna liturgická kniha, zmenilo úlohu kňaza. Z otca, ktorý vedie svoje stádo k prinášaniu obetí Nebeskému otcovi na matku, ktorej očný kontakt, liturgické rečičky, žartíky s ľuďmi a úmyselné prihlúple správanie, ako keby boli ľudia nemluvňatá, degraduje jeho úlohu kňaza na úlohu matky malého dieťaťa. Degradácia kongregácie na malé deti, ktoré sú nútené pozerať sa na kňaza ako na matku bráni veriacim vidieť počas bohoslužieb Boha sprítomneného v Kristovej obeti.
Ďalšou svetskou analógiou k vysluhovaniu omše tvárou k ľudu by mohlo byť stredoškolské zhromaždenie študentov, kedy každý pod taktovkou kňaza v úlohe matky – riaditeľky, ktorá sa stará, aby všetko šlo bez problémov, robí, čo má. Niektorí liturgisti to nazývajú horizontálny rozmer liturgie, na rozdiel od vertikálneho rozmeru, ktorý je transcendentný. Sú to len prázdne reči, keďže vychádzajú z predpokladu, že kňazi a pastory majú liturgiu pod kontrolou a jednou z ich úloh je zabezpečiť prítomnosť a vyrovnanosť oboch rozmerov.
Je jasné, že takýto prístup úplne popiera božský pôvod liturgie a zameriava sa na chválenie a prinášanie obetí Bohu. Rubriky pokoncilovej liturgie tento rozhodne netradičný prístup k liturgii podporujú, keďže v nich nájdeme slovné spojenia ako "alebo inými slovami","alebo iným spôsobom"a "alebo v súlade s miestnymi zvykmi". Ich vplyvom dochádza k oslabovaniu pokynov obsiahnutých v rubrikách. Odhliadnuc od romantickej vety Sv. Justína, mučeníka, ktorý hovoril o celebrantovi, ktorý na omši vzdával obetu "podľa svojich možností"[13] a aspoň čiastočne sa pridŕžal normy, odhliadnuc aj od pochybnej predstavy o kňazovi, ktorý je schopný čerpať z tradície alebo sláviť liturgiu podľa vlastného uváženia tak, aby nahradil alebo vyplnil, čo sa od neho žiada, toto školácke ponímanie liturgie znemožňuje, aby sa katolícke bohoslužby vykonávali v súlade s tradíciou. V tradičnom chápaní liturgia predstavuje povinnosť veriacich zúčastniť sa na bohoslužbe, ofíciu. Je to povinnosť založená na láske, ale stále povinnosť. V tradičnom spôsobe slávenia svätej omše sa práve tento tradičný význam bohoslužby ako ofícia uchoval, a teda ho môžeme vidieť, počuť a zažiť.
Kňaz je ako Abrahám, otec Izáka, otec Židov a otec našej viery. Abrahámovým najväčším skutkom viery a prejavom úcty k Bohu bolo, keď viedol svojho syna Izáka na horu, aby ho poslušne obetoval Bohu. Kráčali otočení k vrcholu hory. Prebehol medzi nimi len krátky dialóg:
Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: "Otče!" On mu odvetil: "Hľa, tu som, syn môj!" A on mu povedal: "Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu?" Abrahám mu odvetil: "Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj." A išli obaja spolu ďalej. (Gn 22, 7-8)
Tu môžeme skutočne vidieť horizontálnu zložku bohoslužby, krátku a vecnú. Vertikálna zložka, a teda základný dialóg sa odohráva medzi Abrahámom a Bohom v posvätnom tichu naplnenom úžasnou poslušnosťou a vierou.
Táto úloha muža viery je úplne odlišná od úlohy kňaza, ktorý verí, že jeho prácou nie je viesť ľudí k oltárnej obeti, ale viesť s nimi dialóg a pomôcť im pochopiť, čo sa pri oltári vlastne deje. Potom sa z eucharistickej modlitby so všetkými jej krátkymi dialógmi medzi kňazom a ľuďmi stáva len ďalšie bľabotanie. Nevystupujú spoločne na horu, neobracajú sa spoločne na Boha, namiesto toho sa dostávajú do strašného, otupného stavu, ako keď sa povýšenecká panovačná matka snaží udržať si kontakt s dieťaťom, čím ale obmedzuje právo dieťaťa vystúpiť na horu k Bohu.[14]
Predtým než sa začnem zaoberať dôležitou otázkou, a teda kontinualitou medzi pokoncilovou a tradičnou liturgiou, chcel by som poukázať na dva praktické následky devirilizácie liturgie a kňaza. Prvým sú hudobné aranžmány a liturgické piesne, ktoré priniesla pokoncilová liturgia. V najlepšom prípade plnia svoju funkciu, v najhoršom prípade ide len o sentimentálny odpad, kvôli ktorému staré evanjelické chválospevy znejú ako Bachove chorály. Ak sa omša zmení na zhromaždenie zamerané na seba, potom môže hudba prinajlepšom plniť svoju funkciu a prinajhoršom ľudí len rozcíti. Takýto funkcionalizmus je známkou chladného, staromódneho a protiliturgického stavu, ktorý zastáva súčasná skupina ľudí riadiacich väčšinu liturgického života cirkvi v dikastériach, seminároch, diecézach, a teda aj vo farnostiach.[15]
Vplyvom funkcionalizmu nevzniknú žiadne významné hudobné, maliarske, sochárske či architektonické diela. Funkcionalizmus taktiež ničí bohoslužby, ak v ničom inom tak v tradičnom ponímaní sa priečia zdravému rozumu.[16] Funkcionalizmus vníma čítania počas pokoncilovej liturgie ako príležitosť ľudí poučiť, a tak sa z tradičnej bohoslužby stáva vyučovacia hodina. Kňaz sa opäť správa ako učiteľka, ktorá žiakom donekonečna vysvetľuje, čo to vlastne vidia a počujú. Zabudli sme, že čítania (Liturgia slova) do liturgie prinášajú samotné Slovo, nie sú to len akési lekcie, ktoré si máme vziať k srdcu. Pramenia z liturgie a nie z hodín náboženstva, ktoré vedie nejaká "učka". Liturgia nemá poučovať, má formovať a in-formovať. Počas liturgie musíme by pozorní a všímať si, čo sa skrýva za čítanými i spievanými slovami. Sväté písmo nám pripomína Božie slovo a všetko, čo pre nás Boh prostredníctvom svojho syna Ježiša Krista urobil. Z funkcionalistického hľadiska musia byť tradičné liturgické spevy úplne odstránené, keďže vo svojej jasne danej forme, ktorej cieľom bolo povzniesť ľudskú dušu k Bohu značne presahujú svoju funkciu.[17]
Teraz prejdeme od všednej, sentimentálnej hudby pokoncilovej liturgie, výplodu funkcionalizmu, ktorý týmto obradom položil základy, ku niečomu, čo sa vám v porovnaní s týmto môže zdať triviálne, ale je to tiež dôkazom devirilizácie kňaza. Budeme hovoriť o spôsobe obliekania sa kňazov mimo svätých omší. Odev kňaza, ktorý akurát nevykonáva žiadne liturgické úkony sa stal v istom zmysle, aby som si požičal v poslednej dobe veľmi obľúbené svetské slovo, metrosexuálny. To znamená, že z jeho vonkajšieho vzhľadu sa vytratila mužnosť. Nenosenie reverénd mimo liturgie je súčasťou devirilizácie kňazov. Upustenie od charakteristického odevu akým je reverenda a priklonenie sa k čiernym oblekom a rímskym košeliam či čoraz rozšírenejším košeliam s bielym kolárikom, ktorý si kňaz môže kedykoľvek vybrať a strčiť do vrecka, prispelo k zatieraniu hraníc kňazstva. On už nie je on, ktorý pri vysluhovaní svätej omše stojí na hranici, prahu, neba a zeme. Náboženský odev vytvorený podľa vzoru svetských odevov ho pokoruje z duchovného otca (muža) na duchovnú osobu.
V 50-tych a 60-tych rokoch devätnásteho storočia sme zaznamenali oveľa radikálnejší prístup k obliekaniu kňazov. Týkalo sa to najmä tých, ktorí stáli na čele reformy najmä v Európe. Nosili oblečené saká a kravaty alebo čierne roláky, ktoré sa ešte viac približovali svetskému odevu ľudí žijúcich v ich okolí. Mnohí európski kňazi sa tak obliekajú dodnes buď kvôli svojmu vzťahu ku sekularizmu, alebo preto, že chcú zapadnúť. Faktom je, že reverenda, tradičný odev kňaza, aspoň keď je medzi svojimi ovečkami, mu stále pripomína, že nie je len nejaký duchovný, ale je kňaz, nie je len nejaký náboženský vodca, ale niekto, kto je ochotný sa za nich obetovať, koho život sa sústredí na túto obetu a kto nikdy nemôže byť úplne sekularizovaný. Reverenda je potvrdením mužnosti kňaza, čo je v rozpore s predstavou o mužnosti rozšírenou po svete. Vo svete sú symbolom mužnosti skôr hráči amerického futbalu vydávajúci hrdelné zvuky, neoholení modeli v úzkych rifliach od Armaniho či kanci prejavujúci svoju sexuálnu výkonnosť. Obliecť si reverendu je pre kňaza ako vziať si na seba úlohu hlásateľa. Je to vonkajší znak jeho rozhodnutia pre samotu a odstup, ktoré sú neodlúčiteľnou súčasťou toho, čo pre muža znamená byť kňazom. Reverenda je symbolom odstupu príznačného pre vzťah kňaza a jeho veriacich.
Devirilizovaný kňaz si mýli odstup s aroganciou, nadradenosťou, ľahostajnosťou či klerikalizmom. No opak je pravdou. V období po Druhom vatikánskom koncile sme zaznamenali nárast klerikalizmu, ktorý sa skrýval za tvrdením, že kňaz predsedá len zhromaždeniu, ale v skutočnosti predsedal všetkému. Kňaz však nemá byť predsedajúci, pretože to by sa správal ako puntičkársky plánovač svadieb, ktorý chce mať všetko pod kontrolou. Aby mohol kňaz svoje ovečky milovať, musí mať od nich správny odstup, inak sa stane len ďalšou bábkou v koláriku do zbierky.[18]
Konečne sa dostávame k najzávažnejšiemu následku devirilizácie liturgie, ktorým je zjavná, nefalšovaná diskontinuita medzi pokoncilovými a tradičnými obradmi. Otázkou diskontinuity a rozkolu sa v posledných rokoch zaoberalo niekoľko štúdií a diskusií. V neposlednom rade medzi ne patrí aj dobre známy príhovor emeritného pápeža Benedikta XVI. Rímskej kúrii z 22. decembra 2005. Aj keď je pravdou, že v príhovore rieši hlavne otázku hermeneutického chápania Druhého vatikánskeho koncilu, nemení to nič na tom, že príhovor je dôležitý aj z pohľadu konkrétneho problému, ktorým je diskontinuita liturgie.[19]
Význam samotného slova diskontinuita je mnohokrát nejasný. Pokúsim sa vám analogicky vysvetliť, čo mám na mysli pod pojmom diskontinuita medzi dvomi formami rímskeho rítu.[20] Poznáme matematické funkcie, ktoré voláme nespojité (diskontinuálne) v niektorom bode. Jednoducho povedané, znamená to, že v určitom bode nemá funkcia funkčnú hodnotu. Môžeme povedať, že v danom bode na funkcii vzniká akási diera. To znamená, že neexistuje spôsob, ktorým by sme sa mohli dostať zo stavu PRED diskontinuitou do stavu PO diskontinuite. Cez dieru vo funkcii sa prejsť nedá.
Pomocou tejto analógie o funkcii, v ktorej je diera, diskontinuita, dokážeme lepšie pochopiť fakt, že pre prevažnú väčšinu katolíkov žijúcich na strane diery PO, ktorí zažili len pokoncilovú liturgiu, je strana funkcie PRED niečím celkom cudzím. Akékoľvek teologické a liturgické argumenty by sme v diskusii o kontinuite predložili, znepokojivým faktom ostáva, že katolíci, ktorí vyrástli na pokoncilovej liturgii vnímajú tradičnú liturgiu ako niečo cudzie priam exotické. Títo katolíci nevidia kontinuitu, ktorú sa snažíme získať a chrániť. Vidia tú dieru ako priepasť a nedokážu pochopiť ani vidieť, čo je na druhej strane.
To nás vedie k tomu, aby sme túto analógiu využili aj k ďalšiemu objasneniu toho, čo v skutočnosti diskontinuita medzi týmito dvomi formami znamená. Predpisy funkcie sú vyjadrené vzorcami, v ktorých sú premenné. Nespojitá funkcia môže mať rovnaký vzorec ako jej spojitá verzia na druhej strane diery. Ale môže sa vyskytnúť aj situácia, kedy sa vzorec nespojitej funkcie zmení, a teda vznikne v podstate nová funkcia a nová verzia. Ak teda máme veriť tomu, čo katolíci počas slávenia svätej omše v oboch formách zažívajú, potom je zrejmé, že nedochádza len ku diskontinuite, diere, ale po diere aj ku vzniku novej funkcie, nového vzorca a novej verzie. Nový vzorec používa tie isté premenné ako starý, ale je to odlišný vzorec vyjadrujúci celkom novú množinu kriviek. Vzhľad, tvar a štruktúra novej verzie sa od prechádzajúcej verzie veľmi líšia. Najzávažnejší problém integrity katolíckej viery spočíva v tom ako vidí, chápe a ako to všetko prenáša do slávenia svätej omše.[21] Na jednej strane máme tradičnú formu rímskej liturgie, ktorá je podľa slov súčasného výkladu Reguly sv. Benedikta potente e strana, mocná a nezvyčajná.[22] Tradičnú formu rímskej liturgie dobre opisujú slová z predslovu do diela Antiphonale Monasticum, ktoré sú opisom liturgických spevov cirkvi: „jednoduchá, striedma, niekedy až asketická, určite nádherná, taká, ktorá dáva jasne najavo hranicu, no a napokon príjemná. Vďaka tomu je veľmi expresívna, vnímavá na všetky typy temperamentov a dokáže vyniesť na povrch aj tie najskrytejšie pocity duše." [23] A na druhej strane stojí niečo devirilizované, pozbavené rímskokatolíckych prvkov.
Presne to videl kardinál Heenan, keď sa v roku 1967 v Ríme spolu s ostatnými biskupmi zúčastnil na prvom vysluhovaní pokoncilovej liturgie. Videl následky funkcionalistického zmýšľania, ktoré nerozumie obradom a mýli si jednoduchosť s čírym infantilizmom. V pokoncilovej liturgii si všimol novinky, ktoré prirodzene nevyplývali z tradície, ale skôr z konkrétneho typu liturgickej teológie, ktorá bola založená a nakazená post osvieteneckým racionalizmom. Všimol si devirilizáciu liturgie a vedel aký vplyv bude mať pokoncilová liturgia na Cirkev: markantný pokles účasti na svätých omšiach. Žil dosť dlho na to, aby videl ako posvätno začína strácať svoj pravý zmysel. Avšak nedožil sa devirilizácie kňazstva, katastrofálnych dôsledkov nedostatku povolaní a straty osobnej viery v sexuálnu zdržanlivosť a celibát.
Otec Cipolla je vedúci Katedry klasických jazykov Brunswick School v meste Greenwich v štáte Connecticut a farár v kostole Panny Márie v meste Norwalk v štáte Connecticut.
Poznámky:
[1] Waugh, E., Heenan, J. C. 2000. A Bitter Trial. 2nd ed. South Bend : St. Austin Press, 2000.
[2] Waugh, E., Heenan, J. C. 2000. A Bitter Trial. 2nd ed. South Bend : St. Austin Press, 2000. p. 70.
[3] Dôležitú otázku o platnosti zavedenia pokoncilovej liturgie a platného zákazu rímskeho misálu z roku 1962 nadhodil sám Jozef Ratzinger v diele The Spirit of the Liturgy (San Francisco : Ignatius Press, 2000) p. 165-66. Aj keď by sa zdalo, že odpoveď už zahrnul v uverejnenom apoštolskom liste Summorum Pontificum a v sprievodnom liste biskupom. Otázkou nie je to či môže pápež uverejniť zmenený misál. Práve tak zareagoval sv. Pius V. na Tridentský koncil. Otázkou je či môže pápež cirkvi uložiť nový spôsob slávenia omše a potlačiť tradičnú liturgiu. Keby Pius IX. videl sektárske chápanie právomoci pápežskej stolice aké predviedol Pavol VI., aké sa pripisuje tým, čo ho povzbudzovali v tom, aby potlačil tradičnú liturgiu a biskupom, ktorí s týmto trúfalým krokom súhlasili, pravdepodobne by od hanby a možno aj od závisti celý očervenel.
[4] Caesar, De bello Gallico, kap. 1.1
[5] Kardinál Heenan na začiatku svojej reči poznamenal, že nepozná mená osôb, ktoré navrhli nový spôsob slávenia omše, ale je mu jasné, že len málo z nich niekedy pracovalo vo farnosti.
[6] Nemali by sme hovoriť, že ľudia sa zúčastňujú na liturgii, ale skôr by sme mali hovoriť o ľuďoch v liturgii. Liturgia je niečo do čoho môžeme vstúpiť, nemáme sa na ňu prísť pozrieť, nie je vymyslená a nevytvárajú ju zhromaždení ľudia.
[7] Sacrosanctum Concilium (Konštitúcia o posvätnej liturgii) 10: „Liturgia je vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila.“
[8] Viac o ontologickej povahe sexuality nájdete v: Scola, A. The Nuptial Mystery: A Perspective for Systematic Theology? In Communio. Summer 2003, vol. 30
[9] Zámerom tejto eseje nie je riešiť verbálny obsah pokoncilovej liturgie, ale radikálne zmeny v modlitbách dňa a modlitbách nad obetnými darmi. Závažné a svojim spôsobom ničivé dopady výskumu Dr. Lauren Pristasovej o zmenách, ktoré vykonala pokoncilová konštitúcia v modlitbách dňa, postupne uverejňované v článkoch a chystanej knihe sú dôkazom racionalistickej a modernistickej stratégie zmien, ktoré viedli k novým modlitbám dňa v pokoncilovej liturgii. Túto stratégiu môžeme chápať aj z hľadiska kategórie "devirilizácie". Pristas, L. 2003. The Orations of the Vatican II Missal: Policies for Revision. In Communio. Winter 2003, vol. 30, p. 621-653; Pristas, L. 2003. Theological Principles that Guided the Redaction of the Roman Missal 1970, In The Thomist. 2003, vol. 67, p. 157-95; Pristas, L. 2005. The Collects at Sunday Mass: An Examination of the Revisions of Vatican II. In Nova et Vetera. Winter 2005, vol.3, no.1 p.5-38. Ďalšie informácie nájdete v publikácii Aidana Nicholsa Looking at the Liturgy (San Francisco : Ignatius Press, 1997). Vďaka tejto krátkej knižke dokážete najlepšie pochopiť racionalistické a antiliturgické domnienky súčasného liturgického hnutia, ktoré vyústili do pokoncilovej liturgie.
[10] Téma rozkladu pravej viery spôsobeného jej obmedzením len na pocity preniká všetky Newmanove kázne a diela. Vo svojom tzv. Biglietto príhovore, ktorý predniesol v Ríme, keď bol ešte kardinál, túto tému preformuloval z hľadiska liberalizmu. Bol to silný a zároveň prezrieravý príhovor.
[11] Tieto tvrdenia si môžete overiť v dielach Romana Guardiniho The Church and the Catholic a The Spirit of the Liturgy (Sheed and Ward : New York, 1935), najmä v kapitole 3 a 9.
[12] Z tretieho prepracovaného vydania publikácie Všeobecné smernice Rímskeho misála jasne vyplýva, že slúženie svätej omše tvárou k ľudu nie je záväzne nariadené a tradičné slúženie svätej omše ad orientem je dovolené. Jednou z najväčších záhad pokoncilovej revolúcie v liturgii je to, akým spôsobom bola nariadená, keď neexistuje žiadny oficiálny dokument, v ktorom by bolo takéto nariadenie obsiahnuté. Podrobnejšiu a nezaujatú históriu ako aj teologické chápanie kňaza a ľudu obráteného počas svätej omše na východ nájdete v diele Turning to the Lord Uwe Michaela Langa (San Francisco : Ignatius Press, 2009)
[13] St. Justin Martyr, Apology. p. 66-67.
[14] Guardini, The Primacy of the Logos over the Ethos. p. 199-211.
[15] Benedikt XVI. vo svojej zbierke esejí na tému úloha hudby v liturgii pod názvom Lodate Dio con arte (Venezia : Marcianum Press, 2012) tento smrtiaci vplyv funcionalizmu na liturgiu rozobral a vyvrátil.
[16] Guardini, The playfulness of the Liturgy.
[17] V Taliansku, kde je skupina ľudí, ktorí rozhodujú o liturgických záležitostiach stále odhodlaná presadzovať funkcionalizmus a technokratický prístup k liturgii, sa začalo znovu používať skvelé slovo adeguamento, to opisuje ochudobňovanie liturgie a stavanie cirkvi na holých faktoch. Benedikt XVI. v Lodate Dio con arte rozoberá tento termín a jeho zhubný vplyv na liturgický život cirkvi v Taliansku.
[18] Začiatky devirilizácie kňazov môžeme vidieť v Hollywoodskom spracovaní postáv kňazov, napríklad vo filme Zvony od sv. Márie, v ktorom hral kňaza Bing Crosby. Kňaz je zobrazený ako dobrý chlapík, ktorý fajčí fajku a nikoho neohrozuje, zdomácnený kňaz, ktorý pomáha z protestantskej Ameriky vyhnať bezmyšlienkovitý antikatolicizmus. Môžeme len hádať, koľko mladých mužov od kňazstva odradil strach z toho, že sa budú musieť vzdať svojej mužnosti.
[19] Bližšie informácie na tému diskontinuity pokoncilovej a tradičnej liturgie nájdete v predslove Josepha Ratzingera do knihy Klausa Gambera The Reform of the Roman Liturgy (Roman Catholic Books, 1993) a v knihe Josepha Ratzingera Duch liturgie, hlavne v kapitole Rítus. Detailné príklady vzájomnej zhody odborníkov na tom, že pokoncilová a tradičná liturgia sú diskontinuálne nájdete v zápisoch z liturgickej konferencie, ktorá sa uskutočnila v roku 2001 vo Fontgombaultskom opátstve, uverejnených pod redakciou Alcuina Reida s názvom Looking again at the Question of the Liturgy (Farnborough, Anglicko : St. Michael’s Abbey Press, 2002). Správne sa vám môže zdať, že otázka diskontinuity je z pastoračných dôvodov v apoštolskom liste Summorum Pontificum a v sprievodnom liste biskupom obchádzaná. Fakt, že v cirkvi bok po boku žijú obe formy liturgie nám nehovorí nič o tom či sú kontinuálne, alebo nie.
[20] Diskontinuita je osobitná záležitosť, nespája sa s otázkou právoplatnosti formy liturgie. Tá je v oboch prípadoch považovaná za danú.
[21] Lauren Pristas sa v diele The Orations of the Vatican II Missal: Policies for Revision na tému podoby modlitieb dňa po Druhom vatikánskom koncile vyjadruje, že dochádza k budovaniu úplne nového mesta. Je pozoruhodné, že práca tejto odborníčky biskupov veľmi neznepokojila, keďže sú to práve oni, kto v diecézach vedie liturgiu.
[22] Flaminia Morandi, San Benedetto: Una luce per l’Europa (Miláno : Paoline, 2009)
[23] „simplices, sobriae, aliquando fortisan austeriores, decoram certe et firmamissam exhibent lineam, de cetero dulcibilem ac per hoc maxime expressivam, omnium susceptibilem temperamentorum, intimos animae sensus preferendi capacem.“ Antiphonale Monasticum, (Tournai : Desclée & Co., 1934) p. x