Hĺbková analýza
VATIKÁN - 220 stranová apoštolská exhortácia nazvaná "Evangelium Gaudium” (Radosť Evanjelia) predstavená minulý týždeň, poskytuje svetu prvý dôkladný pohľad do srdca a mysle pápeža Františka, nakoľko pochádza z jeho vlastného pera a nie od novinárov.
Exhortácia vytvára obraz verného muža, ktorý miluje Krista a Jeho Cirkev. „ Ako dobre je stáť pred krížom alebo kľačať pred Sviatosťou oltárnou a byť jednoducho v jeho prítomnosti! ” píše napríklad.
A zároveň, ako často v jeho rozhovoroch nájdeme muža, ktorého slová vedú často k nesprávnej interpretácii. Jeho poznámky sa môžu občas zdať verným katolíkom bolestivé - tým, ktorí sú najodovzdanejší ohlasovať a obraňovať pravdy svojej viery a mohli by sa im dokonca zdať nebezpečné, nakoľko by mohli nechtiac mariť ich snahu.
Avšak nepochybne, toto nie je jeho zámerom. Ako sám píše v dokumente. „Ak sa niekto cíti dotknutý mojimi slovami, odvetil by som, že ich hovorím s láskou a s tými najlepšími úmyslami, nehľadiac na môj osobný záujem ani politickú ideológiu.”
Nie je „pápežom ľavice”
Keď si pozorne prečítame celý dokument, zistíme, že Evangelii Gaudium úplne podkopáva obraz Františka ako "pápeža ľavice", ako je označovaný liberálnymi médiami a katolíckymi odpadlíkmi, ktorí dúfajú proti nádeji v nový dramatický smer v Cirkvi, najmä v oblasti kľúčových morálnych otázok.
Napríklad jednou zo sine qua non podmienok liberálnych katolíkov je kňazstvo žien. Avšak pápež František jednoznačne hovorí, že „táto otázka nie je otvorená pre diskusiu.”
Takisto jednoznačne zatvára dvere snahám liberálnych médií o zmenu katolíckeho učenia na ich dve veľké kultúrne témy: potraty a predefinovanie manželstva.
O potratoch pápež napísal: „Od Cirkvi nemožno očakávať, že zmení svoj postoj k tejto otázke. V tejto súvislosti chcem byť úplne úprimný. Toto nie je niečo, čo by bolo podrobené údajným reformám alebo ‘modernizácii’.” V súvislosti s manželstvom, kritizuje názor, ktorý hovorí, že manželstvo je „forma jednoduchého emocionálneho uspokojenia, ktoré môže byť zostavené akýmkoľvek spôsobom alebo upravené podľa želania.”
„Nepostrádateľný prínos manželstva pre spoločnosť presahuje pocity a momentálne potreby páru,” píše.
Je pápež liberál?
Zatiaľ, čo pápež František doposiaľ ponúka svoje najjasnejšie výklady na témy potratov a homosexuálnych „manželstiev” - zdôrazňujúc napríklad, že nenarodení sú „tými najbezbrannejšími a najnevinnejšími medzi nami” a preto si zasluhujú „osobitnú lásku a záujem” - v kontexte tohto dokumentu na tieto témy narážame oveľa menej v porovnaní s problematikou boja s chudobou a zhoršovaním životného prostredia.
Pápež sa zameriava na „dva veľké problémy”, o ktorých hovorí, že „budú utvárať budúcnosť ľudstva”. „Tieto problémy sú po prvé, zaradenie chudobných do spoločnosti a po druhé mier a sociálny dialóg,” píše.
Avšak aj napriek tomu, že tieto otázky sú často považované za "liberálne" jeho prístup k týmto problematikám je sotva v súlade s typickými liberálnymi katolíkmi. V tomto môžeme vnímať jeho podobnosť s pápežom Benediktom XVI. – skutočnú katolícku a evanjeliovú interpretáciu týchto stereotypne liberálnych názorov (pozri napríklad, Benediktove časté výzvy k „humánnej ekológii”).
Vezmime si napríklad prístup exhortácie k chudobe. Liberálni katolíci pracujú už desiatky rokov, aby oddelili Cirkev od jej tradičného prístupu k charitatívnej práci, ktorá sa venuje chudobným, pričom jej prvotnou prioritou je zdieľanie dobrej zvesti Evanjelia.
Moderný liberálny katolícky prístup hľadá oveľa viac svetský prístup. Snaží sa nájsť politickú zmenu, zmeny v sociálnych a iných „štruktúrach”, údajné príčiny chudoby a len málo, ak vôbec, zdôrazňuje náboženskú evanjelizáciu. K ich prístupu patrí tiež, ak je to možné, práca v organizáciách, ktoré podkopávajú alebo neuznávajú katolícke morálne učenie, stačí, že uspokojujú materiálne potreby chudobných.
Pápež František práve naopak zdôrazňuje duchovné potreby chudobných. „Chcem s poľutovaním povedať, že najhoršia diskriminácia, ktorou chudobní trpia je nedostatok duchovnej starostlivosti,” píše. „Obrovská väčšina chudobných je osobitne otvorená viere; potrebujú Boha a my im musíme ponúknuť jeho priateľstvo, jeho požehnanie, jeho slovo, slávenie sviatostí a cestu rastu a dozrievania vo viere.”
„Naša prioritná voľba pre chudobných sa musí prejaviť hlavne vo výsadnej a prednostnej náboženskej starostlivosti,” uzavrel pápež. Mnohí liberálni klerici zameraní na “sociálnu spravodlivosť”, najmä medzi Františkovými bratmi jezuitmi, by vehementne nesúhlasili s týmto vyhlásením.
Pápež taktiež obracia názory pokrokárov proti nim samým, keď sa jedná o potraty. V súvislosti s “nenarodenými deťmi” hovorí, „Cirkev je často vysmievaná pre svoju snahu brániť život nenarodených detí, a to tak, že je prezentovaná ako ideologická, spiatočnícka a konzervatívna.” A dodáva: „Snažiť sa riešiť problémy zničením ľudského života nie je ‘pokrokové’.”
Zatiaľ čo liberáli by si priali zamedziť náboženskému presvedčeniu získať postavenie na verejnosti. Pápež František hovorí, že hlas viery musí byť nekompromisný. „Nikto nemôže požadovať, aby bolo náboženstvo odsunuté do vnútornej svätyne osobného života, bez vplyvu na spoločenský a národný život, bez záujmu o korektnosť občianskych inštitúcií, bez práva ponúknuť názor na udalosti, ktoré ovplyvňujú spoločnosť,” píše.
„Toto by v skutočnosti reprezentovalo novú formu diskriminácie a autoritárstva,” dodáva. „Úcta voči agnostickej alebo neveriacej menšine by nemala byť svojvoľne nastolená spôsobom, ktorý sa snaží utíšiť presvedčenie veriacej väčšiny alebo ignorovať bohatstvo náboženských tradícií.”
A čo doktrína?
V rovnakom čase pápež ponúka ostro formulovanú kritiku proti “obrancom ortodoxie”, ktorá sa zdá mierená voči verným, tradične mysliacim katolíkom.
Exhortácia opakuje slová z rozhovoru známeho jezuitu, že Cirkev by sa mala vyvarovať byť „posadnutá z neustáleho vydávania nesúrodého množstva doktrín.”
Ďalej František píše: „Predpokladaná správnosť doktrín alebo disciplíny vedie naopak k narcistickému a autoritárskemu elitárstvu, čím niekto namiesto evanjelizácie analyzuje alebo klasifikuje druhých a namiesto otvorenia dvier k milosti, si človek míňa energiu kontrolovaním a overovaním.”
Napriek tomu, ak si prečítame celé znenie, je jasné, že je potrebné držať sa doktrín Cirkvi
Napríklad, pápež hovorí poznámku na adresu amerických biskupov, o tom že, „kým Cirkev trvá na existencii objektívnych morálnych noriem, ktoré sú platné pre všetkých, 'sú aj takí v našej kultúre, ktorí vykresľujú toto učenie ako nesprávne, to znamená, že odporuje základným ľudským právam. ’” Dodáva, „takéto tvrdenia zvyčajne vyplývajú z nejakého druhu morálneho relativizmu, ktorý sa nie bez nedôslednosti pripojil k viere v absolútne práva jednotlivcov. V tomto pohľade, je Cirkev vnímaná ako tá, ktorá podporuje konkrétne predsudky a zasahuje do slobody jednotlivcov.”
„Ako odpoveď,” hovorí pápež, „potrebujeme zabezpečiť také vzdelanie, ktoré učí kritickému mysleniu a podporuje rozvoj zrelých morálnych hodnôt.”
František pesimista?
Ďalším rušivým príkladom je veľmi rýchlo populárne a prvýkrát v pápežskom dokumente použité slovo „nahnevanci." „Jedno z najvážnejších pokušení, ktoré zadúša odvahu a elán je porazenectvo, ktoré nás mení na hádavých a sklamaných pesimistov, ‘nahnevancov’,” píše.
Ľahko by sme si mohli myslieť, že pápež si berie na mušku tradične mysliacich katolíkov, nakoľko práve oni sú často odpadlíkmi a odporcami kresťanstva nesprávne posmešne zobrazovaní ako "porazenci", kedykoľvek prezentujú realistický odhad nekontrolovateľného morálneho úpadku v dnešnom svete.
Ale takéto ocenenie je väčšinou ponúknuté v nádeji, nie pesimizme. Vernosť týchto katolíkov, osobitne prítomná v hnutiach, ktoré sú prolife a prorodinne orientované, umožňuje najobyčajnejším ľuďom robiť mimoriadne veci pre dobro spoločnosti a Cirkvi. Títo veriaci majú tiež tendenciu mať oveľa väčšie rodiny, čo má za následok viac radosti a aktívnu účasť vo svojich občianskych a cirkevných komunitách.
V skutočnosti, to že toto isté realistické pozorovanie morálneho úpadku v súčasnom svete by malo viesť ku kritizovaniu veriacich katolíkov ako pesimistov a porazených môžeme nájsť v samotnom Evanjeliu radosti.
Pápež František vyjadruje hlbokú obavu o to, čo nazýva „skutočné útoky na náboženskú slobodu alebo nové prenasledovania namierené proti kresťanom.”
Smúti: „Nové vzory správania sa objavujú ako dôsledok nadmerného vystavovania masmédiami. Ako dôsledok negatívnych aspektov médií a zábavného priemyslu sú ohrozené tradičné hodnoty a osobitne posvätnosť manželstva a stabilita rodiny.”
„Proces sekularizácie má tendenciu redukovať vieru a Cirkev do súkromných a osobných sfér ” hovorí. „A okrem toho, celkovým odmietaním nadprirodzena vytvára rastúci úpadok etiky a oslabovanie zmyslu pre osobný a spoločenský hriech a trvalý nárast relativizmu ”
Pápež rozoznáva, že „rodina prežíva hlbokú kultúrnu krízu”, ktorá, ako poznamenáva, „ je osobitne vážna, pretože rodina je základná bunka spoločnosti, kde sa učíme žiť s ostatnými napriek naším rozličnostiam a patriť jeden k druhému; rodina je tiež miesto, kde rodičia odovzdávajú vieru svojim deťom.”
A v Evanjeliu radosti, pápež František odsudzuje potrat, tým, že hovorí „ľudská bytosť je vždy posvätná a nedotknuteľná, v akejkoľvek situácii a v každom štádiu vývoja. Ľudské bytosti sú účelom sami v sebe a nikdy nie sú prostriedkami riešenia druhých problémov.”
František varuje: „Ak toto presvedčenie zmizne, zmiznú tiež pevné a trvajúce základy na ochranu ľudských práv, ktoré by mali byť vždy podriadené nestálym vrtochom tých, ktorí majú moc.”
Ak toto ne je dosť silné, varuje tiež pred Božím trestom za potraty. „Rozum samotný je dostačujúci na to, aby sme rozoznali nedotknuteľnú hodnotu každého jedného ľudského života, ale ak tiež pozrieme na problém z pohľadu viery, uvedomíme si, že každé narušenie osobnej dôstojnosti ľudskej bytosti volá po odplate k Bohu a je urážkou proti stvoriteľovi jednotlivca.”
A čo všetko to súdenie a zavrhovanie?
Evanjelium radosti bolo napísané tým istým pápežom, ktorý je známy svojim výrokom „Kto som ja, aby som súdil?” keď hovoril o ″osobe, ktorá je homosexuálne orientovaná a hľadá Boha a jeho vôľu.″ A práve z tohto dôvodu sa mnohí budú čudovať, že exhortácia má niekoľko nepohodlných odkazov, ktoré sa zdajú ako tvrdá kritika a dokonca odsudzujú verných alebo tradičných katolíkov. Tu sú niektoré príklady:
Duchovná svetskosť, ktorá sa skrýva za vzhľadom zbožnosti a dokonca lásky k Cirkvi, spočíva v hľadaní nie Pánovej slávy, ale ľudskej slávy a osobného blaha, to je to, za čo Pán pokarhal farizejov...
Vzhľadom k tomu, že je založená na starostlivo pestovanom vzhľade , nie vždy je spojená s viditeľným hriechom; navonok sa všetko zdá, ako by malo byť. Ale ak by sa toto dostalo do Cirkvi, bolo by to omnoho nebezpečnejšie, ako hocijaká iná svetskosť, ktorá je jednoducho morálna.
... sebecký prométovský novopelagianizmus tých, ktorí veria jedine vo svoju vlastnú silu a cítia sa nadradene voči ostatným, pretože vypozorovali určité pravidlá alebo ostávajú nekompromisne verní určitému katolíckeho štýlu z minulosti.
U niektorých ľudí môžeme vidieť prehnanú starostlivosť o liturgiu, doktríny a prestíž Cirkvi, ale bez záujmu o to, že Evanjelium má skutočný vplyv na Boží verný ľud a konkrétne potreby súčasnosti.
Preto sú obrancovia ortodoxie niekedy obviňovaní z pasivity, zhovievavosti, alebo zavinenej spoluúčasti, pokiaľ ide o neznesiteľné situácie nespravodlivosti a politických režimov, ktoré ich predlžujú.
Pri týchto mnohých tvrdých odsúdeniach určitého typu katolíka , sa zdá, ako keby pápež myslel niekoho konkrétneho, keď písal svoje slová.
Hoci najčastejšou otázkou, na adresu pápežovej tvrdej kritiky tohto typu je „O kom pápež hovorí?” Mnohí verní katolíci a kresťania iných denominácií sú zmätení týmito kritickými výrokmi voči osobám alebo skupinám im neznámym, čudujúc sa, čo by ospravedlnilo také silné tvrdenia.
Jeden záchytný bod prichádza s láskavým dovolením profesora Scotta Nicholsona, z Akadémie Panny Márie Sídla múdrosti – ontárijskej katolíckej vysokej školy, ktorý je známi svojou vernosťou katolíckemu učeniu. Je potrebné pripomenúť, že v tom istom meste, ako pápežova bývalá arcidiecéza Buenos Aires, bol umiestnený aj seminár schizmatickej tradičnej katolíckej skupiny, Spoločnosť svätého Pia X. Okrem toho, rektorom tohto seminára v čase vykonávania úradu arcibiskupa Bergoglia nebol nikto iný ako biskup Richard Williamson.
Áno, ten istý biskup Williamson, ktorý podľa mnohých zničil pokusy pápeža Benedikta o zlúčenie Spoločnosti svätého Pia do katolíckeho košiara. Ten istý biskup, ktorý urobil kontroverzné vyhlásenie pred médiami, ktoré viedlo k tomu, že bol obvinený z popretia židovského holokaustu, pre ktoré bol vylúčený zo Spoločnosti sv. Pia X. a argentínskou vládou mu bolo nariadené vyhostenie z krajiny.
Napriek vonkajším okolnostiam, je jasné, že pápežove odsúdenia nie sú nasmerované na verných, tradične zmýšľajúcich katolíkov, pretože jeho opisy tých, na ktorých sú namierené zahŕňajú kľúčové prvky, ktoré ich vylučujú. Tým, ktorých odsudzuje, píše, že nemajú „skutočný záujem o Ježiša Krista alebo druhých”a že ich „egocentrizmus je zahalený do vonkajšej nábožnosti zbavenej Boha.”
Avšak, je viac než očividné, že pápež František by mal prospech z osobnejšej skúsenosti s vernými, rôznymi tradične zmýšľajúcimi katolíkmi. Tými, ktorí, síce túžia po ortodoxných doktrínach a liturgii, ale taktiež majú prirodzene veľkú lásku ku Kristovi a svojim spolubratom a žijú celé svoje životy s touto láskou ako prvotnou motiváciou.
To, že môže mať podstatné nepochopenie pokiaľ ide o verných a tradičných katolíkov by nebolo prekvapivé, keby sme vzali do úvahy jeho pravdepodobne znepokojujúcu skúsenosť z Buenos Aires. Ak by sme k tomu pridali mnohé skreslené vnímania, ktoré získal ako pápež od mnohých liberálnych biskupov, ktorí pohŕdajú nadšenými a nekompromisnými prolife a prorodinne orientovanými katolíkmi.
Do úvahy pri tomto všetkom by prichádzalo tiež vysvetlenie, že rodný jazyk pápeža Františka, latinskoamerická španielčina, má tendenciu k prehnaným, zveličeným výrazom a nadsázke. Sám pritom nehovorí anglickým jazykom, ktorý sa medzi časom stal jazykom informačmnej doby. Preto každý podstatny výrok s anglického sveta sa k nemu dostane až po preklade tretou osobou, ktorá mú danú informáciu podáva.
Takže, čo presne hovorí?
Jedno z najzákladnejších posolstiev pápeža Františka, ktoré číta hlasno a jasne je, že cíti potrebu vyjadriť učenie Cirkvi, osobitne jej morálne učenie v pozitívnom svetle.
„Čo sa týka morálneho prvku katechézy, ktorá podporuje rast vo vernosti Evanjeliu ako spôsobu života, je užitočné zdôrazniť zas a znova príťažlivosť a ideál života múdrosti, sebarealizácie a obohacovania,” hovorí. „Naše odmietnutie hriechu, ktorý ohrozuje takýto život, môže byť lepšie pochopené vo svetle tohto pozitívneho posolstva.”
Toto je posolstvo, ktoré si všetci môžeme vziať k srdcu, ako o tom svedčí život Krista a všetkých svätých, je neustále potrebné ohlasovať pravdu, hoci ju niektorí budú vždy vidieť ako hlboko urážlivú a negatívnu, napriek láske, ktorá je za jej posolstvom. Všetci rodičia poznajú tento syndróm.
Hnutie pro-life, osobitne v Severnej Amerike, ukazuje spôsob účinnosti milujúceho, pozitívneho prístupu ako odpoveď na osobnú krízu vzťahujúcu sa k potratu. Zameranie sa na lásku k matke a dieťaťu, na poskytovanie bezpodmienečnej pomoci ženám v krízových tehotenských situáciách a dokonca aj v prítomnosti po tragédii potratu, sú úžasne silným a pozitívnym svedectvom lásky a pravdy.
Ale v iných dôležitých morálnych zápasoch našich dní, menovite ‘manželstvo’ rovnakých pohlaví, stále môžeme mať pred sebou cestu, pred tým, ako sa dostaneme k tomuto pozitívnemu bodu.
Bohužiaľ, typickej odpovedi, ktorú ponúkajú katolíci a lídri, ktorí zastávajú tradičné manželstvo homosexuálnym aktivistom chýba skutočný záujem o mužov a ženy, ktoré sú ponorené v homosexuálnom životnom štýle.
Často sme konfrontovaní argumentom: „Ako môžeš byť proti láske medzi mnou a mojim partnerom rovnakého pohlavia?"
A typická odpoveď katolíckych biskupov a organizácií, ktoré zastávajú tradičné manželstvo úplne ignoruje túžbu homosexuálov po láske a zameriava sa viac na nádheru prirodzeného manželstva a na to, ako by “manželstvo” rovnakých pohlaví bolo zlé pre heterosexuálne manželské páry, deti a spoločnosť.
Avšak existuje aj oveľa efektívnejšia odpoveď. Ale tú v tejto diskusii môžeme počuť len veľmi zriedkavo.
Odpoveďou by malo byť, že milujeme svojich bratov a sestry, ktorí aktívne žijú homosexuálnym životným štýlom natoľko, aby sme im dali vedieť, nech nás to bude stáť čokoľvek, že takéto sexuálne správanie je smrteľné pre ich telo, myseľ aj dušu. Bojíme sa o nich. Sme pripravení podstúpiť výsmech, neobľúbenosť a jedného dňa možno aj stratu slobody, pretože toto posolstvo lásky musí byť kázané, ale aj dokázané skutkami.
Možno, že toto je spôsob, akým pápež František čelí problematike ‘manželsta’ rovnakých pohlaví. Javí sa ako človek, ktorý by podstúpil akúkoľvek osobnú stratu a ochotne by objal kríž, aby zachránil druhých pre pravdu.
Doma, v jeho rodnej Argentíne, vtedy ešte kardinál Jorge Bergoglio bojoval proti návrhom na ‘manželstvo’ rovnakých pohlaví, tak, že vravel veriacim, „Nebuďme naivní, nehovoríme o obyčajnej politickej vojne; je to ničivý zámer proti Božiemu plánu." A dodal, „Nehovoríme o obyčajnom návrhu zákona, ale o machinácii otca klamstiev, ktorý sa snaží zmiasť a oklamať Božie deti."
Aj keď niektorí si toto vyjadrenie môžu vysvetliť ako kruté, musíme spoznať, že hovoril, aby chránil “Božie deti”, čo taktiež zahŕňa tých, ktorí sú v homosexuálnych vzťahoch. Vyjadroval svoju starosť o ich dobro a zmätok diabla, ktorý by ich viedol k žalostnému sebazničeniu
Moje prianie pápežovi Františkovi
Pápež František má srdce liberála a tentoraz tu nepoužívam slovo ‘liberálny‘ v hanlivom význame, ale v pozitívnom slova zmysle – štedré srdce dieťaťa. S týmto srdcom a s poverením starať sa o duše, pápež František môže konať zázraky, možno aj v podobe zastavenia úpadku katolíckej cirkvi na západe. K dosiahnutiu tohto zázraku bude treba prijať radikálne opatrenia, a práve takéto srdce je potrebné, aby prijalo tieto radikálne opatrenia.
Nestačí mať len srdce pre skutky, potrebné je tiež realistické vnímanie, ktoré je schopné vidieť rôzne potreby a realitu Cirkvi po celom svete. Tí, ktorí radia pápežovi o stave situácie vo svete mu pomáhajú v tejto monumentálnej úlohe. Táto úloha je zverená predovšetkým, ale nie výhradne, duchovným zo všetkých častí sveta, ktorí sa pravidelne stretávajú s pápežom a radia mu.
Aj keď sa niektoré rady zdajú byť diskutabilné. Modlime sa za dobrých poradcov pre pápeža a tiež aby dokázal rozlišovať, čo je najlepšie pre Cirkev a ako najlepšie využiť svoj vplyv pre dobro celého sveta.