Drahý Svätý Otec,
pochválený buď Ježiš Kristus! Prajem Vašej Svätosti, aby Vás Boh naďalej požehnával a modlím sa za Vaše zdravie a pokoj počas adventného obdobia.
Píšem Vám ako katolík, ktorý miluje naše sväté tradície s cieľom podeliť sa o svoje názory ohľadom niektorých dôležitých otázok. Teším sa, že ste nedávno znovu potvrdili hodnotu Tridentského koncilu a takzvanej „kontinuity hermeneutiky”, ktorú podporoval náš emeritný pápež Benedikt XVI.. Tiež Vás chcem pochváliť za pôsobivú kázeň o skutočnej existencii diabla a časté vyjadrenia ohľadom nevyhnutnosti jednoty všetkých katolíkov a ich podriadenie sa Petrovej stolici. Tieto prejavy napĺňajú moje srdce radosťou a nádejou pre Váš ďalší pontifikát.
Nakoľko ste však uviedli, že tradiční katolíci zohrávajú dôležitú úlohu v tom, aby „boli pozorní a mali jasnú myseľ, čo sa týka obsahu katolickej doktríny” a vyjadrili ste sa, že s kresťanskou láskou by mali prijímať kritiku, chcem sa s Vašou Svätosťou podeliť o svoje prosté obavy týkajúce sa obsahu Vašej apoštolskej exhortácie Evangelii Gaudium.
Najprv Vám chcem poďakovať za to, čo ste napísali ohľadom dôležitého predmetu evanjelizácie: katolícka viera sa dá pochopiť len prostredníctvom evanjelizácie. Prvý príkaz, ktorý dal náš Pán po zmŕtvychvstaní, bol: „Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta” (Matúš, 28:19-20).
Toto naliehavé poverenie bolo v našej viere vždy mimoriadne potrebné, keďže úzko súvisí s vykúpením každého jedného človeka na zemi. V Evanjeliu podľa Marka nám obdobne Pán pripomína, že trest za našu neveru je ťažký: „A povedal im: Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený” (Marek 16:15-16).
Evanjelizácia tak nadobúda vykupiteľský charakter. Má nadprirodzený záver a kresťania ju takto chápu už roky. Cieľom evanjelizácie je v prvom rade spása duší.
Avšak v Evangelii Gaudium (Radosť z Evanjelia) je impulzom kresťanskej evanjelizácie ďalších kultúr za účelom večnej spásy „dialóg”. Nadprirodzený koniec (večný život v nebi s Bohom) sa tak zdá byť nahradený prirodzeným. Píšete, že „medzináboženský dialóg je nevyhnutnou podmienkou pre mier vo svete, a tak sa stáva povinnosťou kresťanov” (EG, 250). Úlohou evanjelizácie kresťanov je „mier vo svete”, nie spása duší. Zdá sa mi, že týmto pozemským dôvodom na evanjelizáciu nahrádzate pôvodný, ktorý je nadprirodzený. Dve najhlavnejšie veci, na ktoré musí katolícka evanjelizácia zareagovať, je vraj začlenenie chudobných do spoločnosti a svetový mier. Zdá sa, že Vaša Svätosť tvrdí, že Evanjelium sa týka čisto pozemských starostí a nie spásy ľudských duší alebo odhaľovania falošných náboženstiev, ktoré bránia ich spaseniu.
Vaša Svätosť, máme spoločnú túžbu, aby sa Evanjelium šírilo všade, kde je to možné a aby sa o Ježišovi Kristovi hlásalo smelo a bez strachu. Zdá sa mi však, že niečo z obsahu Evangelii Gaudium má práve opačný účinok. Zoberme odlúčených bratov. Druhý vatikánsky koncil sa snažil podať pomocnú ruku našim protestantským priateľom. Dúfali, že tak ukončia podstatu spoločnej nedôvery, ktorá prevládala od Tridentu; v mnohých prípadoch rozvíjali prívetivé vzťahy s protestantizmom na úkor vzťahov s ortodoxnými. V skutočnosti pre nestranného pozorovateľa sa postkonciliárna Cirkev javí byť bližšie k protestantizmu ako ku gréckej ortodoxii, napriek skutočnosti, že historické a sakramentálne putá medzi katolíkmi a ortodoxnými sú omnoho väčšie.
Vašej Svätosti je toto všetko známe. Spomínam to len, aby som poukázal, že ekumenizmus s protestantmi bol mimoriadne blízky otcom Koncilu, ktorých predstavu znamenite Vaším pontifikátom napĺňate. Vy sám povzbudzujete katolíkov, aby si spomenuli, že na tejto zemi sme len pútnikmi a „odkladáme nabok všetko podozrievanie alebo nedôveru a upriamujeme sa na to, čo všetci hľadáme: žiarivý pokoj Božskej tváre”.
Len o pár odstavcov nižšie nachádzame vyjadrenie: „Nekresťania, pokiaľ sú verní svojmu svedomiu, môžu byť vďaka Božej láskavosti ospravedlnení Božím milosrdenstvom, a tak môžu byť spojení s veľkonočným tajomstvom Ježiša Krista”.
Nie som tu na to, aby som poučoval Petrovho nástupcu ohľadom duchovnej teológie, obzvlášť, keď ja sám nie som odborník. Svätý Otec, odhliadnuc od teologických otázok typu, čo znamená pre neveriaceho riadiť sa svedomím, ako formovať svedomie či ako je nám odpustené, cítim povinnosť poukázať na to, že z čisto ekumenického hľadiska by pre našich protestantských bratov žiadne vyjadrenie nevyznelo ofenzívnejšie ako toto. Aj keď protestanti očividne v mnohých základných otázkach s nami nesúhlasia, mali by sme vyzdvihnúť, že mnoho z nich pevne vyhlasuje, že človek sa stáva Božím synom alebo dcérou výhradne cez rozjímanie nad životom Ježiša Krista; inými slovami, napriek našim nesúhlasom, väčšina protestantských siekt aspoň v mojej krajine ešte stále rozumie základnej spojitosti medzi evanjelizáciou a spasením v tradičnom nadprirodzenom zmysle.
Ak by som sa s týmto úryvkom obrátil na mojich protestantských priateľov, neslúžil by ako pomoc pri evanjelizácii ale skôr ako neprekonateľná prekážka. Nie, že by sme sa mali obávať šíriť pravdu, nad ktorou by sa mohli protestanti pohoršovať; ako by sme inak mohli hovoriť o primáte Svätého Petra, Nanebovzatí Panny Márie, alebo o iných podobných doktrínach? Ale toto je iné; v náuke obsianutej v Evangelii Gaudium 254 (Radosť z evanjelia 254) je spochybnená tradičná spojitosť medzi evanjelizáciou, spásou a potrebou vstúpiť do Katolíckej cirkvi. Nežiadali by ste ma teda o obraňovanie tradičnej katolíckej viery ale o jej vynovenie, ktoré by protestant pochopiteľne zamietol.
Ak hovoríme o riadení sa svojím svedomím, musím Vám potom, Svätý Otec, úprimne povedať, že s pokojným svedomím nemôžem toto učenie predložiť protestantom a očakávať, že bude dôveryhodné. V dialógu by ma mohli vysmiať, a to oprávnene.
Aké odlišné je toto učenie od učenia Sv. Ireneja, ktorý píše:
„Lebo, kde je Cirkev, tam je Boží Duch. A kde je Boží Duch, tam je Cirkev a všetka milosť. Ale Duch je pravda, preto ktokoľvek, kto sa nepodieľa na tomto Duchu, sa ani nekŕmi z pŕs Matky Cirkvi a nemôže piť z kryštálovo čistého prameňa, ktorý pramení z Kristovho tela.“
Alebo Svätý Cyprián, veľký biskup a mučeník z Kartága, ktorý napísal:
„Môže ten, kto nie je vo vnútri Cirkvi, čerpať vodu z prúdu Cirkvi?” (List 73, 10-11)
Samozrejme, Svätý Otec, katolícka teológia vždy zastávala možnosť, že človek môže byť zachránený, aj keď nie je formálne členom Cirkvi; takto to chápali v patristickom období a vyučovali v Tridente. Ale obávam sa, že to, čo sa raz považovalo za možnú výnimku, sa začína považovať za normatívne učenie a že spomenuté učenie má škodlivé následky na naše úsilie evanjelizovať. Prečo by mali neveriaci konvertovať na našu vieru, keď môžu dosiahnuť večný život iba tým, že sa budú „riadiť svojím svedomím”, čo dokáže s trochou úsilia každá ľudská bytosť? Prečo by sa protestanti alebo hocijaké iné kresťanské sekty snažili zosúladiť s Rímom, keď sa zdá, že kresťanstvo a Cirkev nie sú skutočne nevyhnutné pre spásu? Ako máme zosúladiť novšie učenia s vyššie spomenutými vyjadreniami Svätého Ireneja a Cypriána, alebo so slávnym oficiálnym vyhlásením Extra Ecclesiam Nulla Salus či s mnohými ďalšími smerodajnými vyjadreniami ohľadom normatívnej nutnosti Cirkvi pre spásu človeka?
Najdrahší Svätý Otec, nástupca Svätého Petra, Servus Servorum Dei, držiteľ kľúčov od nebeského kráľovstva (lebo týmto všetkým ste), modlím sa, aby ste pochopili moju obavu a predstavili si, aký negatívny dosah majú tieto vyjadrenia na snahu veriacich katolíkov svedčiť o viere a prinášať duše Bohu skrze Krista. Stále si myslíme, že toto je hlavný zmysel evanjelizácie? Ešte stále si pre členov iných náboženstiev a kresťanských siekt želáme, aby konvertovali a znova sa vrátili do lona Svätej matky Cirkvi?
Svätý Otec, prosím, buďte silný.
BONIFACE
(autor je redaktorom na blogu Unam Sanctam Catholicam )