WASHINGTON - Popredná obhajkyňa obetí znásilnenia a ich detí kritizuje tlak troch hlavných medzinárodných organizácií ľudských práv, aby presvedčili prezidenta Baracka Obamu k použitiu priameho prezidentského príkazu (executive order, výkonný pokyn amerického prezidenta s váhou zákona neprechádzajúci schválením parlamentu, pozn. prekl.) na financovanie potratov v zahraničí. Po prvý raz odvtedy, čo zákon z roku 1973 zablokoval takéto financovanie.
Centrum pre zdravotnú a rodovú rovnosť (CHANGE), Human Rights Watch (Stráž ľudských práv) a Globálny fond žien tlačia na financovanie v prípadoch žien, ktoré sú znásilnené vo vojnami zmietaných krajinách. Argumentujú, že financovanie by pomohlo zmenšiť ujmu, ktorej tehotná žena čelí po znásilnení.
Avšak súčasný zákon stanovuje, že žiadne vládne peniaze sa nesmú použiť na platbu za potrat v zahraničí, podľa Helmsovho dodatku z roku 1973. Ten je pomenovaný po bývalom senátorovi Jesse Helmsovi (republikán za Severnú Karolínu), kde sa uvádza, že: "Nijaký fond zahraničnej pomoci nesmie byť použitý na výkon potratu ako metódy plánovania rodiny alebo aby nútil akúkoľvek osobu k výkonu potratu."
Tieto tri organizácie však tvrdia, že potraty po znásilnení nesúvisia s "plánovaním rodiny," a preto sa na nich Helmsov dodatok nevzťahuje. Na webstránke organizácie CHANGE tvrdia, že "USAID interpretuje tento dodatok ako zákaz amerického financovania potratov, ktoré by zachovali fyzické alebo duševné zdravie ženy, zároveň ho však povoľuje pre obeti znásilnenia, incestu alebo ako záchranu života ženy."
Ale Rebecca Kiessling z organizácie Save the 1 (Zachráňte to 1), ktorá bola sama počatá pri znásilnení a hovorila po celom svete na podporu detí počatých pri znásilnení, odpovedala na túto kampaň slovami, že potrat nie je riešenie znásilnenia, ani v krajinách zmietaných vojnou, kde sú ženy marginalizované.
Kiessling, ktorá povedala, že dostala emaily od žien z celého sveta, ktoré boli znásilnené, povedala pre LifeSiteNews.com, že verí tomu, že "matky, ktoré sú obeťou znásilnenia potrebujú skutočnú pomoc, nie potrat."
Poukázala na prípad doktora Denisa Mukwege Mukengere nominovaného na Nobelovu cenu za mier ako model toho, ako sa starať o obete znásilnenia. Mukengere, zakladateľ a medicínsky riaditeľ nemocnice Panzi, ktorá zabezpečuje "starostlivosť o deti, medicínsku starostlivost o matky, emocionálnu a finančnú podporu, atď. vo vlastnej nemocnici, ktorá výlučne slúži obetiam znásilnenia a ich následným deťom v Kongu," ako povedala.
Riaditeľ medzinárodnej koordinácie v Human Life International Joseph Meaney sa takisto ohradil proti tlaku. "Zahraničná pomoc by sa mala zameriavať na zabezpečenie skutočných riešení skutočných problémov." povedal pre LifeSiteNews.com. "Ak vznikne krízová situácia, kde sa dejú znásilnenia, americkí daňoví poplatníci by mali očkávať, že ich peniaze budú minuté na zabezpečenie súcitnej pomoci a podpory, a že sa urobí všetko možné na ochranu žien pred ďalším násilím."
"Ženy, ktoré boli obeťou sexuálneho násilia by mali byť ušetrené druhého bolestivého a invazívneho zážitku, ktoré zabije ich dieťa ako láskavosť amerického daňového poplatníka."
O tom, či prezident Obama podľahne tlaku týchto organizácií, sa ešte uvidí; stále sa snažia o stretnutie v Bielom dome. Obama už financoval niektoré potraty v zahraničí počas svojej prezidentúry, najprv prevalcovaním Stratégie Mexico City, ktorú započal prezident Ronald Reagan v roku 1984. Stratégia Mexiko City zabránila presunu vládnych peňazí na organizácie, ktoré páchali potraty v zahraničí, a bola vytvorená ako priamy prezidentský príkaz.
V roku 2010 začalo vyšetrovanie troma republikánmi z Kongresu ohľadom toho, či vládna administratíva neporušila Siljanderov dodatok, ktorý bráni vládnym predstaviteľom lobovať v prospech potratov v iných krajinách, vyslaním viceprezidenta Joea Bidena, aby pretlačil schválenie Keňskej ústavy, ktorá bola nakoniec schválená. V ústave je zahrnutý legálny potrat v prípade "zdravia" matky. Toto vyšetrovanie nebolo nikdy dokončené.
Doteraz Obama vydal 164 priamych prezidentských príkazov počas svojej prezidentúry, čo je trochu viac ako tempo, ktorým ich schvaľoval prezident George W. Bush, ale menej ako tempo Billa Clintona pri podpisovaní prezidentských príkazov. Aj Bush aj Obama vo veľkej miere využívali regulácie na aplikáciu svojich politických predstáv, pričom Bush nariadil 52 regulácií v súkromnom sektore počas svojho prvého volebného obdobia, kým Obama presadil 131 v rovnakom časovom úseku.