Hovorca pre náboženstvo a politiku za Stranu zelených Volker Beck obviňuje pápeža v súvislosti s homosexuálnymi „manželstvami“ z „teologického úpadku“ od obdobia pred II. vatikánskym koncilom. Jeho kritika je však zle formulovaná a irelevantná.
Komentuje John Graf.
Berlin (kath.net / jg) - Volker Beck, hovorca pre náboženstvo a politiku za Stranu zelených v nemeckom Bundestagu tvrdí, že pápež František zaujíma postoj, ktorý značí „teologický úpadok“ od obdobia pred II. vatikánskym koncilom. Pápež František sa už predtým vyjadril o návrhu zákona na zrovnoprávnenie homosexuálnych párov s manželskými pármi na Malte ako o „antropologickej regresii.“
Na podporu svojho názoru použil Beck Deklaráciu „Dignitatis Humanae“, ktorú charakterizoval ako „hlavný prameň Koncilu o náboženskej slobode.“ Podľa tohto dokumentu vraj Cirkev poskytuje slobodu svedomia s dôrazom na tých, ktorí nenasledujú jej učenie. Cirkev by mala „prestať naliehať na sekulárnych zákonodarcov, ktorí nasledujú ústavné zásady ľudskej dôstojnosti, slobody a rovnosti, aby či už priamo alebo nepriamo voči homosexuálom schvaľovali diskriminačné sexuálne učenie Cirkvi,“ boli Beckove presné slová.
Jeho argument sa dá zhrnúť nasledovne: Katolícka cirkev je z náboženských dôvodov proti tomu, aby manželstvo zahŕňalo aj homosexuálne páry. Sekulárni zákonodarcovia majú ústavné povinnosti, ktoré sú nezlučiteľné s doktrínou Cirkvi, čo je podľa Becka aj v prípade manželstiev homosexuálov. Od II. vatikánskeho koncilu Cirkev zastáva postoj, že v náboženských záležitostiach je rešpektovaná sloboda svedomia a vôľa jednotlivca. Keď teda pápež František tvrdí, že rovnocennosť „manželstva“ gejov s manželstvom heterosexuálnych párov je „antropologickou regresiou“, mýli sa v dvoch veciach.
Po prvé, pápež žiadal spoločnosť, aby prijala učenie Katolíckej cirkvi. Ako bolo ukázané vyššie, od spoločnosti sa však zrejme vyžaduje, aby prijala iné princípy, aké vyžaduje Cirkev.
Pápež František ako zástupca náboženskej komunity žiadal, aby svetské orgány prijali doktrínu, ktorá je v rozpore s ich princípmi. Nijako mu to neslúži.
Po druhé, pápež je v rozpore s učením II. vatikánskeho koncilu, ktorý zdôrazňuje slobodu svedomia v náboženských záležitostiach. Nik by nemal byť nútený do náboženských vecí a konať proti vlastnému svedomiu. Avšak presne to by sa stalo, keby Cirkev vnútila svoju doktrínu spoločnosti. Keď teda Beck tvrdí, že sa pápež František svojím vyhlásením vrátil do obdobia pred II. vatikánskym koncilom, pravdepodobne sa domnieva, že koncil by zmenil učenie Cirkvi v tejto záležitosti.
V týchto argumentoch sa však nachádza niekoľko evidentných omylov. Je ohromujúce, ako málo sa tento popredný nemecký politik rozumie záležitosti, v ktorej by mal zastupovať pozíciu svojej strany.
Najzávažnejším omylom je, že Beck otvorene nereaguje na jedno tvrdenie. Obviňuje Cirkev z ignorovania slobody svedomia v náboženských záležitostiach, ak „aj naďalej bude podnecovať vlády alebo parlamenty k diskriminácii voči homosexuálom.“ To však znamená, že obhajoba Cirkvi voči „manželstvám“ gejov je podľa Beckovho názoru založená čisto na náboženstve. To však nie je pravda, ako sa môžete dočítať v „Úvahách o návrhoch na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami“, ktoré vydala Kongregácia pre náuku viery v roku 2003. V nej sa poukazuje na prirodzený morálny zákon, ktorý, ako je stanovené v odseku 6, „ je uznávaný zdravým rozumom.“ Cirkev tak o tejto veci pojednávala nielen na základe božského zjavenia, ale aj argumentmi, ktoré sú v princípe dostupné všetkým, čo „ sa snažia podporovať a chrániť spoločné dobro ľudí “, bez ohľadu na svoje náboženské presvedčenie.
Ak teda Beck žiada, aby Cirkev prestala podnecovať sekulárnych zákonodarcov k tomu, aby ovládali sexuálnu morálku, jeho obvinenie nemá účinok. Pápež František nežiadal, aby sexuálne učenie Cirkvi ohľadom homosexuality bolo základom občianskeho práva. Pápež vystúpil proti rovnosti „manželstva“ gejov s tradičným manželstvom. To by malo udrieť ako prvé do očí každému, kto sa chce skutočne zaoberať vyjadrením pápeža.
Deklarácia „Dignitatis Humanae“ poskytuje iba veľmi malú oporu Beckovmu argumentu. Pojednáva sa v nej o práve človeka na slobodu náboženského vyznania, ktoré musí rešpektovať štátna legislatíva (DH2). V tomto zmysle sa dá toto tvrdenie teda chápať tak, že nikto nesmie byť v otázkach náboženstva nútený konať v rozpore s vlastným svedomím. Rovnako však trvá na tom, „že najvyššou normou ľudského života je sám Boží zákon“, a že každá osoba má povinnosť a právo „hľadať pravdu vo veci náboženstva“ (DH3). Vysvetlenie nechce zmeniť učenie Cirkvi, ako tomu Beck zjavne rozumie, keď hovorí o „ upadnutí “ od obdobia pred II. vatikánskym koncilom. Koncil skúmal „ posvätnú cirkevnú Tradíciu a jej učenie, aby z nich v stálom súlade s minulosťou čerpal nové podnety,“ ako sa presne píše v DH1. Kritika pápeža Františka zo strany Volkera Becka sa tak ukazuje ako neopodstatnená a irelevantná.
Volker Becker je stále vnímaný ako ostrý kritik Katolíckej cirkvi. Má iba mylné informácie alebo jednoducho nemá žiadne argumenty? Priamy odkaz na Úvahy o návrhoch na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami.