RÍM – Pred niekoľkými dňami sa objavil článok, ktorý sa pokúšal o rehabilitáciu francúzskeho jezuitu Teilharda de Chardina. Usvedčujúci verdikt Kongregácie pre náuku viery proti teológovi je tu bagatelizovaný a odmietnutý ako ,kontroverzný'. Tento článok sa však neobjavil v hocijakom starom denníku, ale v Osservatore Romano. Čo to má spoločné s otázkou poslušnosti? Vyplýva to z článku a jeho teórií, ktoré mali byť dokonca reprezentované vo vatikánskom denníku?
Svätý Tomáš Akvinský načrtol jasnú hranicu medzi poslušnosťou a neposlušnosťou. Pravú poslušnosť ako čnosť definoval v Summa Theologiae (II-II, q. 104-195), ale udal aj dva dôvody, kedy ten, kto je povinný poslúchať svojho nadriadeného nie je viazaný poslušnosťou. Prvým dôvodom je príkaz vyššej autority. V súvislosti s týmto svätec odkazuje na Petra Lombardského: keď cisár prikáže niečo, čo je v protiklade s Bohom, treba poslúchať Boha bez ohľadu na cisára.
Sily, ktoré vyburcovali nový pontifikát
Denník Osservatore Romano publikoval vo svojom vydaní z 29. decembra 2013 dlhú esej. Študujem záležitosť a nachádzam ducha, ktorej autorom je Maurizio Gronchi, ktorý sa snaží o rehabilitáciu myslenia Pierra Teilhard de Chardina, a tak sa snaží o zrušenie monita Kongregácie pre náuku viery proti francúzskemu jezuitovi z 30. júna 1962. V podstate žiadny denník nie je zo svojho postavenia viazaný poslušnosťou, dokonca ani katolícke noviny. Ale čo sa týka Osservatore Romano, vec sa má trochu inak, pretože nejde len tak o hocijakú dennú tlač. Na základe pokynov blahoslaveného Pia IX., je toto jediný denník, ktorý vychádza vo vatikánskom mestskom štáte.
Šéfredaktor je menovaný priamo pápežom. A hoci noviny nie sú oficiálnym orgánom Svätej stolice, sú prinajmenšom polooficiálnym. Preto logicky vyplýva, že prezentovaný názor sa zhoduje s názorom Svätej stolice. Samozrejme, že redaktori majú vlastný priestor v oblasti kultúry, politiky a ekonomiky. Avšak táto sloboda by mohla zvádzať k omylu, ak by na stránkach L'Osservatore Romano publikovali veci, ktoré sú v rozpore s vierou Cirkvi, s jej učiteľským úradom a tradíciou.
V tomto konkrétnom prípade nejde len o čistú hypotetickú úvahu. Článok s rehabilitáciou Teilharda de Chardina má tiež pozitívnu stránku: poskytuje príležitosť k zvýrazneniu hranice poslušnosti. Ak by si niekto myslel, že snáď v túžbe po vernej poslušnosti k pápežovi Františkovi a k Osservatore Romano je potrebné súhlasiť s prácou autora, potom by mal taktiež vedieť, že to robí proti monitu z roku 1962, ktoré udelil blahoslavený Ján XXIII. Ide o oficiálne napomenutie, ktoré je naďalej plne platné a účinné.
Je úplne zrejmé, že novinár otvorene pripúšťa a reprodukuje nabádanie Kongregácie pre náuku viery, ale vyjadril sa, že toto rozhodnutie je „kontroverzné a bolestivé“. Ale každý, kto sa stotožňuje s týmto názorom, by mal vedieť, že nejde len o hocijaký názor, ale v skutočnosti tým oponuje pápežskému učiteľskému úradu. Monitus znie: „Niektoré práce otca Pierra Teilharda de Chardina, vrátané niektorých publikovaných až po jeho smrti, nemôžu nájsť zhovievavosť. [...] Z filozofického a teologického hľadiska je jasné, že uvedené práce obsahujú nebezpečné nejasnosti a závažné chyby, ktoré urážajú katolícke učenie.“
Napomenutie Svätého úradu z 30. júna 1962 bolo oficiálne zverejnené v úradnom vestníku Svätou stolicou (Acta Apostolicae sedis 54, narodený 1962, s 526), publikované 1. júla toho istého roku a spolu s komentárom bolo tiež uverejnené v L'Osservatore Romano.
Autor je na ceste k odpadlíctvu
Mauriziovi Gronchimu sa nepáči stanovisko magistéria Cirkvi, keď oslavuje Teilharda de Chardina do nebies a „dokonca privádza čitateľa do omylu“ (Corrispondenza Romana) tým, že cituje neúplné výroky proti jezuitovi a výroky vytrhnuté z kontextu. Podľa autora Francúz nebol heretik, iba mal prinajlepšom „určité nedostatky a problémy.“
Gronchi má problém s označením „nebezpečné nejasnosti a hrubé chyby“. V článku Osservatore Romano je dokument učiteľského úradu Cirkvi, ktorý bol prijatý Kongregáciou pre vieru a schválený pápežom označený ako „kontroverzný a bolestivý“. „Toto znamená, že autor si už týmto šliape cestu k odpadlíctvu,“ hovorí Corrispondenza Romana . Okrem toho stále prehnane chváli to, čo bolo výslovne odsúdené učiteľským úradom.
Autor žiada Magistérium Cirkvi, aby opravilo svoje stanovisko a robí tak zo strany polooficiálnych novín Vatikánu. Teihard de Chardin, ktorý popiera dedičný hriech a rozdiel medzi hmotou a duchom nepredstavuje podľa Gronchiho „vážne omyly“ ale iba prijateľné „nedostatky a problémy.“
Ako sa tento článok objavil v Osservatore Romano ?
Pozadie toho, ako je možné, že Gronchi mohol umiestniť svoj článok v L'Osservatore Romano je nejasné. Faktom však je, že on je jasným príkladom kedy je poslušnosť viazaná „neposlušnosťou“: Ktokoľvek chce byť poslušný Magistériu Cirkvi, musí odmietnuť Gronchiho prácu publikovanú 29. decembra vOsservatore Romano.
Maurizio Gronchi je kňazom v diecéze Pisa, profesorom kristológie na Teologickej fakulte Pápežškej mestskej univerzity v Ríme a poradcom Kongregácie pre náuku viery.