Biblia nepodporuje názor, že niektoré ľudské životy sú menej hodnotné ako iné. Všetci sú stvorení na Boží obraz a všetci sú rovnako vzácni.
To, že by došlo k devalvácii alebo diskriminácii akejkoľvek skupiny ľudských bytostí je v rozpore s Božou spravodlivosťou. On neprejavuje zaujatosť.
Srdcom kresťanského etického učenia je, že musíme milovať tak, ako miloval sám Kristus (Jn 13,34), že silný by sa mal obetovať pre slabých a ak je to nutné, položiť za slabých svoj život (Flp 2,5-8, Rim 5,6-8).
Takže tvrdiť, že slabý môže byť obetovaný v záujme silného, jednoducho nie je biblickou morálkou.
Ale čo ľudský život pred narodením? Platia tieto zásady i tu?
Je zarážajúce, koľko odkazov existuje v Písme ohľadom ľudského života v maternici.
Snáď najznámejší z nich je Žalm 139. Žalmista, pozerajúc sa späť na začiatok svojho života, prehlasuje:
„Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky.
Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodné obdivu a ja to veľmi dobre viem.
Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme.
Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil.“ (Ž 139,13-16)
John Stott argumentoval, že táto pasáž potvrdzuje o ľudskom živote pred narodením tri dôležité veci.
Po prvé, potvrdzuje, že nenarodené dieťa je Božie stvorenie. Je to Boh, kto ho utkal. Hebrejské slovo použité žalmistom pre „utkaný“ (iné verzie prekladajú ako „upletený") je raqam, pomerne vzácne slovo v Starom zákone, ktoré sa používa takmer výhradne v textoch, ktoré popisujú záclony a závoje svätostánku Izraela, ktorý mali na púšti a ktoré popisujú rúcha veľkňaza.
Tvrdiť, že nenarodené dieťa je „roqem“ je akoby ste povedali niečo o rafinovanej zručnosti tkáča a o kráse jeho tkaniny. Svätostánok bol miestom, kde prebývala Božia prítomnosť. Veľkňaz sa správal ako prostredník medzi Bohom a človekom a bol jediný, kto bol schopný vstúpiť do veľsvätyne. Tiež bol predobrazom Krista, pravého Prostredníka a veľkého Veľkňaza, ktorý príde a ktorý urobí koniec s našimi hriechmi raz navždy (Hebr 7,26-28).
So svojimi narážkami na „roqem prácu“ príbytku, žalm znamená, nielen že Boh stvoril dieťa v lone, ale tiež to, že dieťa je votkané do prebývania Boha samotného.
Po druhé, Boh je v spojení s nenarodeným dieťaťom. V tejto fáze dieťa v maternici nemôže „vedieť“ nič a v skutočnosti ani si nie je vedomé svojej vlastnej existencie. Ale to nie je dôležité. Kľúčovým bodom je, že to vie Boh. Je to Božia láska k žalmistovi počas jeho času in utero, v lone, ktorá mu dáva význam. Vidíme tu ozvenu Prvého Jánovho listu: „Láska je to, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.“ (1 Jn 4,10). Boží vzťah s dieťaťom je vzťah milosti, ku ktorému dieťa samo o sebe nič neprispieva. Sú to jeho samotné vlastnosti, ktoré mu dávajú hodnotu. Je to fakt, že Boh ho pozná a miluje ho.
Nakoniec žalmista potvrdzuje kontinuitu medzi životom pred a po narodení. Dieťa v maternici je žalmista, tá istá osoba, nie je to iná osoba, ani to nie je nejaká ne-osoba.
Tieto tri témy - stvorenie, prijímanie a kontinuita - je vidno v mnohých iných písmach Starého a Nového zákona.
Boh povoláva prorokov Izaiáša a Jeremiáša pred narodením (Izaiáš 49,1; Jeremiáš 1,5) a pred tým, než sú dokonca schopní počuť alebo pochopiť jeho volanie. On stvárňuje Jóba „v lone“ rovnako, ako ho z neho vyvádza (Jób 10,8-9; 18-19).
Odvolávka na Izaiáša je zvlášť pozoruhodná, pretože pochádza z jednej z tzv. „Piesní o Služobníkovi“ a hovorí preto prorocky o Kristovi samotnom. Ježiš bol tiež povolaný v lone.
Mnoho iných odkazov na život pred narodením v Biblii posilňuje tieto princípy (napr. Gn 25,22-23, Ž 22,9.10; 51,5; 71,6; 119,73; Kaz 11,5; Iz 44,2.24; 49,5; Oz 12,3; Mt 1,18; Lk 1,15.41-44).
V 25. kapitole knihy Genezis Ezau a Jakub zápasia v maternici a tak zobrazujú začiatok konkurenčného a bojovného správania, ktoré neskôr charakterizovalo ich rodinný život. V žalme 51 Dávid hovorí o tom, že „hriešneho ma počala moja mať“ a hovorí, že Boh „túžil po vernosti už v lone" a „učil ma múdrosti na tajnom mieste.“
Odvolávky na žalm 22 a Genezis 25 tiež prorocky očakávajú Krista. Ježišovo utrpenie je v žalmoch jasne predpovedané a on sám vlastne cituje slová žalmu z kríža zdôrazňujúc tak, že jeho smrť bola naplneným proroctva. Pasáž z Genezis nám pripomína, že Ježiš je nový Izrael.
Okrem toho existuje viac ako 60 odkazov, ktoré sa zmieňujú o udalosti počatia výslovne zdôrazňujúc jeho význam.
Jedným z nich je Matúš 1,2, keď anjel hovorí Jozefovi poukazujúc na Máriu, Ježišovu matku, že „to, čo sa v nej počalo je z Ducha Svätého.“
Zvlášť nápadné sú verše opisujúce Ježišovo počatie a jeho vnútromaternicový vývoj v Lukášovej 1. kapitole. Vidíme tu Alžbetu, matku Jána Krstiteľa prorokujúcu nad Kristom v jeho prvom mesiaci dozrievania a dieťa Jána poskakujúce v jej lone.
Tento čas je uvedený pomerne detailne. Bolo to v šiestom mesiaci Alžbetinho tehotenstva, keď anjel navštívil Máriu (Lk 1,26). Ona potom išla navštíviť Alžbetu, ktorá prorokovala, zatiaľ čo jej dieťa poskakovalo (Lk 1,41). Ako sme už uviedli, pohyb dieťaťa nemožno cítiť až asi do 18. týždňa, ale „v šiestom mesiaci“ znamená prinajmenšom 22. týždeň tehotenstva.
Písmo zaznamenáva, že „Mária zostala u Alžbety asi tri mesiace a potom sa vrátila domov“ (Lk 1,51), a že Alžbeta potom porodila (Lk 1,57). Vzhľadom k tomu, že tehotenstvo trvá deväť mesiacov môžeme z toho odvodiť, že Mária musela odísť navštíviť Alžbetu takmer okamžite po návšteve anjela a že Ježiš musel preto byť v čase proroctva v prvých niekoľkých týždňoch, ak nie dňoch dozrievania.
Prečo je to dôležité? Je to dôležité, pretože Ježišovo človečenstvo nám povie niečo o našej vlastnej ľudskosti. Vieme, že aby Ježiš mohol ísť za nás na kríž, „sa vo všetkom musel pripodobniť bratom“ (Hebr 2,17). Mal byť ako my vo svojom človečenstve, aby si mohol vziať naše miesto. Takže to znamená, že ak Ježiš bol živý v maternici v prvom mesiaci tehotenstva, potom sme boli i my.
Ak chcete poprieť človečenstvo ľudského embrya, podkopávate nielen náuku o stvorení, ale aj učenie o zadosťučinení Krista berúceho v mene nás na seba trest za hriech.
Aj keď to nie je uvedené explicitne, Biblia poukazuje veľmi silno na záver, že ľudský život začína v okamihu počatia, procesu, ktorý ako z vedy poznáme začína oplodnením v momente, v ktorom vzniká nový ľudský život.
Nemali by sme potom prinajmenšom dávať ľudskému embryu podporu bez akejkoľvek pochybnosti?
Silné biblické svedectvo o živote pred narodením vedie k záveru, že ľudský život od okamihu počatia je - rovnako ako ostatné ľudské životy - stvorený na Boží obraz a hodný najvyššej úcty, obdivu, ochrany a empatie.
Preukazovaním tohto stupňa lásky a rešpektu voči ľudským bytostiam pred narodením nás niekedy môže vyjsť veľmi draho. To nás privádza späť k päte kríža a k ochote kráčať v stopách majstra, ktorý sa plne dal za nás a ktorý nás volá, aby sme milovali jeden druhého, ako On miloval nás (Jn 13,34.35).