Arcibiskup Amel Shamon Nona z Mosulu: Najväčšou výzvou tvárou v tvár smrti je naďalej poznávať vieru takým spôsobom, aby sme ju žili neustále a naplno. Ako môžeme žiť našu vieru v dobe veľkých problémov? Čo môžeme urobiť pre tých, ktorí sú prenasledovaní kvôli svojej viere? Pýtať sa túto otázku znamená predovšetkým klásť otázky sebe samému o zmysle našej viery. Aby bolo možné hovoriť o časoch prenasledovania, kresťania musia naozaj spoznať svoju vlastnú vieru.
Keď som bol v roku 2010 menovaný za biskupa v Mosule, vedel som, že sa blížim k mestu čeliacemu mimoriadne kritickej situácii, pokiaľ ide o bezpečnosť - veď mnoho kresťanov už bolo zabitých a mnohí boli nútení opustiť diecézu. Brutálne násilie stálo život jedného kňaza a rovnako i biskupa, môjho predchodcu: obaja boli zavraždení mimoriadne ohavným spôsobom.
Prišiel som do Mosulu 16. januára 2010. Hneď na druhý deň začali série odvetných vrážd kresťanov počnúc zabitím otca mladého muža, ktorý sa modlieval so mnou v kostole. Viac než 10 dní extrémisti pokračovali v zabíjaní - jedného alebo dvoch ľudí denne. Veriaci opustili mesto, aby hľadali útočisko v malých mestečkách a dedinách v okolí alebo v kláštoroch.
Odvtedy sa takmer polovica veriacich vrátila. Čo môžeme urobiť pre týchto ľudí? Čo sa dá robiť pre tých, ktorí žijú ťažký život prenasledovania?
Tieto otázky ma mučili, nútili ma premýšľať o ceste, ktorú by bolo správne nasledovať, aby som tak mohol naplniť poslanie svojej služby. Našiel som odpoveď v motte môjho epsikopátu, a to: Nádej. Prišiel som k tomuto záveru:
V čase krízy a prenasledovania musíme zostať stále plný nádeje. A tak som - posilnený v nádeji - zostal v meste, aby som dával nádej mnohým prenasledovaným veriacim, ktorí tu tiež naďalej zostali žiť.
Je to dosť? Zostať s veriacimi v nádeji je kľúčový začiatok, ale to nestačí, musí tu byť niečo viac. Svätý Pavol nám pripomína, že nádej je napojená na lásku a láska na vieru. Zostať s tými, ktorí sú prenasledovaní, znamená dať im nádej založenú na láske a viere. Čo môžeme urobiť pre to, aby sme túto vieru vybudovali? Začal som sa pýtať sám seba ako žili svoju vieru naši veriaci, ako ju vovádzali do skutkov v ťažkých podmienkach každodennosti. Uvedomil som si, že predovšetkým tvárou v tvár utrpeniu a prenasledovaniu, má zásadný význam pravdivé poznanie našej vlastnej viery a príčiny nášho prenasledovania.
Prehĺbením nášho zmyslu pre to, čo to znamená byť kresťanom, sme objavili, ako dať tomuto životu prenasledovania zmysel a ako nájsť potrebnú silu na to, aby sme to vydržali. Je skutočnou výzvou vedieť, že v každom okamihu môžeme byť zabití, doma, na ulici, v práci, a napriek tomu všetkému si udržať živú a činnú vieru.
Od okamihu keď čakáme na smrť pod hrozbou niekoho, kto nás môže zastreliť v ktoromkoľvek okamihu, musíme vedieť, ako žiť dobre. Najväčšou výzvou tvárou v tvár smrti kvôli našej viere, je aj naďalej poznať túto vieru takým spôsobom, aby sme ju žili stále a naplno aj v tomto veľmi krátkom okamihu, ktorý nás oddeľuje od smrti.
Mojím cieľom v tom všetkom je: posilniť vedomie, že kresťanská viera nie je abstraktná, racionalistická teória, vzdialená od skutočného, každodenného života, ale že je prostriedkom k objavovaniu jeho najhlbšieho zmyslu, ktorý sa najviac prejavil zjavením Vtelením. Keď človek objaví túto možnosť, bude ochotný/á vydržať absolútne čokoľvek a bude robiť všetko pre to, aby si tento objav uchránil, aj keď to znamená, že by musel kvôli nemu zomrieť.
Mnoho ľudí, ktorí žijú oslobododení od prenasledovania, v krajinách bez problémov ako sú tie naše, sa ma pýtajú, čo môžu pre nás urobiť, ako nám môžu v našej situácií pomôcť. Po prvé, každý, kto chce pre nás niečo urobiť, by sa mal - či mala - snažiť žiť svoju vlastnú vieru navonok hlbším spôsobom, objímajúc život viery v každodennej praxi. Pre nás je najväčším darom vedieť, že naša situácia pomáha ostatným žiť svoju vlastnú vieru s väčšou silou, radosťou a vernosťou.
Pevnosť v každodennom živote, radosť vo všetkom, s čím sa stretávame na ceste života, dôvera, že kresťanská viera má odpovede na všetky základné otázky života, nám rovnako pomáha vyrovnať sa so všetkými relatívne menšími incidentmi, s ktorými sme na našej ceste konfrontovaní. To musí byť prvoradým cieľom pre nás pre všetkých. A vedomie, že existujú na tomto svete ľudia, ktorí sú prenasledovaní kvôli svojej viere, by malo byť varovaním - pre vás, žijúcich v slobode - aby ste sa stali lepšími, silnejšími kresťanmi; malo by to byť pre vás podnetom na to, aby ste i vy ukázali svoju vlastnú vieru, keď ste konfrontovaní s ťažkosťami vlastnej spoločnosti, a malo by vás to i podnietiť rozpoznať, že aj vy sa stretáte s určitým stupňom prenasledovania kvôli svojej viere, a to i na Západe.
Každý, kto chce reagovať na túto núdzu, môže pomôcť tým, ktorí sú prenasledovaní i materiálne i duchovne. Pomôžte oznámiť našu situáciu svetu, vy ste náš hlas. Duchovne nám môžete pomôcť tým, že urobíte náš život a naše utrpenie podnetom na podporu jednoty medzi všetkými kresťanmi. Najsilnejšia vec, ktorú môžete urobiť ako reakciu na našu situáciu je to, že znova objavíte a vytvoríte jednotu, osobnú ako i v rámci spoločenstva a budete pracovať pre dobro svojich spoločenstiev. Veľmi potrebujú svedectvo kresťanov, ktorí prežívajú svoju vieru s pevnosťou a radosťou, ktoré môžu dať ostatným odvahu viery.
Sme obeťami a trpíme v rukách fundamentalistov pochádzajúcich zo vzdialených krajín, ktorí bojujú proti tým, ktorých oni považujú za neveriacich (ako nás kresťanov) používajúc ako výhovorku to, že ich bratia sú prenasledovaní v rôznych krajinách. Ich reakciou je zabiť iných. Našou reakciou na prenasledovanie musí byť to, že sa budeme stávať viac milujúcimi, jednotnejšími, stále silnejšími v ukazovaní svetu pravdivého obrazu o živote, ako nás učil Ježiš Kristus.
Kresťanský svet bráni svojich prenasledovaných veriacich skrze zjavenie, realizáciu a silu lásky, ktorá je základom viery a ktorá zahŕňa, všetkých - dokonca i našich prenasledovateľov. Existuje veľké pokušenie, ktorého obeťou sa môžu stať prenasledovaní kresťania, a proti ktorému sa sám nikdy neunavím varovať: a síce, že z dôvodu prenasledovania sa môžeme s odstupom času nakoniec my sami stať prenasledovateľmi - obrátiac sa k násiliu v našom spôsobe myslenia, pri zaobchádzaní s našim blížnym, v našom spôsobe života.
Toto pokušenie je veľmi silné: pocity, ktoré sa vyvinú v prostredí prenasledovania môžu zmeniť náš spôsob života - odmietnuc kresťanskú cestu, ktorá je zasvätená láske - a prikloniť sa k podobnému spôsobu, aký majú tí, ktorí požadujú a hovoria len o spravodlivosti, ale nikdy o láske. Buďme veľmi opatrní, aby sme našu vieru nežili slabo, pretože ostatní kresťania trpia. Ťažkosti kresťanov by nás mali pobádať ukazovať skutočnú vieru.
Keď sú kresťania prenasledovaní, mali by sme na seba pevnejšie vziať zodpovednosť za našu vlastnú vieru, aby sme radostne prejavovali lásku, vernosť a spravodlivosť. Ak sú nejakí kresťania v ťažkostiach, mal by som mať rád môjho blížneho ešte viac, mal by som byť pozitívnejší v mojom spôsobe pohľadu na veci týkajúce sa života, s cieľom ukázať ľuďom tohto utrpenia silu svojej vlastnej viery.
Vy na Západe žijete tak, ako prenasledovaní kresťania nemôžu: pretože oni nemajú slobodu, vy musíte prežívať skutočný význam slobody; pretože oni nemôžu verejne sláviť svoju vieru, vy musíte dať verejnosti svedectvo o svojej viere vo vlastných spoločnostiach; pretože ženy v našich krajinách sa nemajú možnosť slobodne rozhodnúť ísť mimo svojich domov, ženy na Západe by sa mali stať svedkami skutočnej kresťanskej slobody.
Napriek tomu sme šťastní, pretože máme šancu uvažovať o našej voľbe byť kresťanmi. Sme šťastní, pretože máme príležitosť urobiť našu slobodu konkrétnou - obraňovaním s láskou tých, ktorí nás napádajú so zlobou a nenávisťou. Napokon, prenasledovanie nás nemôže spraviť ani smutnými, ani zúfalými, pretože veríme, že ľudský život si vždy zaslúži byť prijatý dokonale, ako nám to ukázal Ježiš - aj keď nám smrť hľadí tvárou v tvár a nezostáva nám viac ako jedna minúta na tomto svete.
Svätý Pavol hovorí, že „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť" (Rim 5,20). Môžeme s ním tiež povedať, že tam, kde je prenasledovanie, tam bude tiež milosť silnej viery a v tom spočíva naša spása.
Arcibiskup Katolíckej chaldejskej Cirkvi, Emil Shimoun Nona, je hlavou Mosulskej diecézy v Iraku. Jeho list bol zverejnený 29. októbra 2013, pre Aid to the Church in Need, medzinárodnú katolícku charitu, ktorá je pod vedením Svätej stolice. Poskytuje pomoc trpiacej a prenasledovanej Cirkvi vo viac než 140-tich krajinách. www.churchinneed.org