Kazuo Ishiguro vo svojom románe „Never Let Me Go“ (Neopúšťaj ma) rozpráva príbeh troch mladých ľudí - Kathy, Ruth a Tommyho, ktorým spolu s ich spolužiakmi na internátnej škole opakovane hovoria, že sú výnimoční. Keď však zo školy odídu, dozvedia sa prečo: Sú klonmi, ktorých jediný zmysel existencie je poslúžiť ako darcovia orgánov.
Wikipédia Ishigurov ocenený román popisuje ako „dystopický“ . Ide o typ románu zobrazujúci „zvyčajne fiktívnu spoločnosť, ktorá je nejakým spôsobom nežiadúca alebo desivá.“
Jeden môj kolega mi poukázal na nedávny príbeh zo Spojeného kráľovstva, ktorý objasňuje, prečo sú dystópie len „zvyčajne fiktívne.“
Na 21. Európskej konferencii o hrudníkovej chirurgii, ktorá sa uskutočnila v máji minulého roku, skupina belgických lekárov prezentovala štúdiu, ktorá pojednávala o „transplantácii pľúc s transplantátmi získaných od darcov, ktorí zomreli formou eutanázie.“ Áno, vidíte dobre.
Podľa abstraktu prijalo medzi januárom 2007 a decembrom 2012 šesť pacientov pľúcne transplantáty s použitím tkaniva od darcov, ktorí zomreli formou eutanázie. Abstrakt uvádza, že eutanázia bola vykonaná „v súlade so štátnou legislatívou a so súhlasom etického výboru.“
„Darcovia“ vraj trpeli „neznesiteľnou neurosvalovou. . . alebo neuropsychiatrickou. . . chorobou“ a vyjadrili „jasné želanie darovať orgány.“
Aby to neznelo príliš morbídne, „eutanáziu vykonával nezávislý lekár v miestnosti vedľa operačnej sály v neprítomnosti záchranného tímu.“
Alebo ako to zhrnul Wesley J. Smith, „jeden tím lekárov pacienta usmrtil, vyšiel von a dnu vstúpil iný tím lekárov, aby odobral orgány.“
Belgickí lekári dúfajú, že „pri širšom povedomí verejnosti sa bude dať očakávať viac darcov, ktorí zomreli formou eutanázie.“
No podľa Smitha „by širšie povedomie verejnosti v lepšom svete spôsobilo všeobecný verejný odpor.“ Nanešťastie v takomto „lepšom svete“ nežijeme. Pokiaľ je eutanázia dobrovoľná, počujeme: V čom je problém? Hovoria, že to môže druhým pomôcť. Ako však profesor z univerzity Biola, Scott Rae, pred niekoľkými mesiacmi poznamenal na BreakPoint, eutanázia už nie je dobrovoľnou v Holandsku, ktoré je jednou z prvých krajín, čo túto myšlienku prijíma. Momentálne tam existuje tzv. kryptonasia, pri ktorej rozhodnutie o tom, kedy pacient zomrie, vykonávajú lekári bez vyjadrenia pacienta alebo jeho rodiny.
Wesley Smith tak dospieva k záveru, že „je čas, kedy si treba obliecť vrecovinu a sypať si popol na hlavu.“
V Belgicku, kde je eutanázia bežná, sa takisto uchytáva myšlienka dvojitej eutanázie. Minulý rok sme písali o identických dvojičkách, ktoré trvali na eutanázii, keď sa dozvedeli, že oslepnú a stratia svoju samostatnosť. Nedávno si manželský pár zosobášený 64 rokov spoločne vzal život, a to za prítomnosti svojej rodiny, ktorá vraj „toto rozhodnutie stopercentne podporovala.“
Kedy sa z nás stali ľudia, ktorí stopercentne podporujú samovraždu?
Smith píše, že až na jednu možnú výnimku „nevie o ničom nebezpečnejšom, ako presvedčiť mentálne chorých a zúfalých postihnutých ľudí o tom, že ich smrť má väčšiu hodnotu ako ich život.“
Táto jediná výnimka je „to, že si spoločnosť osvojí myšlienku, že môže získavať úžitok na úkor ľudí, ktorí zúfalo potrebujú starostlivosť – a o ktorých je starostlivosť veľmi drahá.“
Obávam sa však, že práve tam smerujeme.
Minulý rok dvaja oxfordskí profesori píšuci pre žurnál Bioethics opísali spôsob, ako získavanie tohto „úžitku“ uľahčiť. Pýtali sa: „Prečo by mali chirurgovia čakať, až kým pacient zomrie?“ Namiesto toho by mali lekári „pacienta uviesť do narkózy a odobrať mu orgány, a to vrátane srdca a pľúc. Po odobratí srdca by nasledovala mozgová smrť.“ Tak by sa zvýšil počet ako aj kvalita dostupných orgánov.
Kým román „Never Let Me Go“ je fikciou, to, čo opisujem, je fakt. Ishigurov príbeh jasne zobrazuje nemorálnosť toho, čo sa deje s Kathy a jej priateľmi. No lekári a odborníci na etiku chcú, aby sme si mysleli, že v reálnom živote ide o dobrú vec.
Naozaj, treba si obliecť vrecovinu a sypať si popol na hlavu.