V Kalifornii a New Jersey schválili v roku 2013 zákony, ktoré zakazujú licencovaným poskytovateľom v oblasti duševného zdravia ponúkať terapiu známu pod názvom snaha o zmenu sexuálnej orientácie (SOCE) maloletým. Massachusetts, Pennsylvania, Ohio, New York, Minnesota a Maryland uvažujú o prijatí podobného zákona. V poslednej dobe však diskusia o tomto návrhu zákona vo Virgínia House utíchla. V Kalifornii bolo nariadené pozastavenie tohto zákona a čaká sa na jeho preskúmanie Najvyšším súdom Spojených štátov.
Len pre ujasnenie, súčasná diskusia sa týka dobrovoľnej (nie nútenej) SOCE vykonávanej profesionálmi pre maloletých, ktorí sa trápia kvôli svojim nechceným homosexuálnym pocitom. Podpora tohto zákona je založená na štyroch tvrdeniach. Po prvé, že sexuálna orientácia je pevná, vrodená vlastnosť. Po druhé, že skúsenosť homosexuálnej príťažlivosti počas dospievania je trvalá. Po tretie, že homosexuálne správanie so sebou neprináša zvýšené zdravotné riziko v porovnaní s heterosexuálnym správaním. A nakoniec, že vedecký výskum dokazuje, že SOCE je všeobecne škodlivá. Žiadne z týchto tvrdení, však nie je založené na vedeckých poznatkoch.
Homosexualita nie je vrodená
Identické dvojčatá majú presne rovnakú genetickú výbavu a sú vystavené rovnakým prenatálnym hormónom. Ak by bola homosexualita genetická ako rasa alebo určená prenatálnymi hormónmi, potom by identické dvojčatá mali rovnakú sexuálnu orientáciu v 100 percent prípadoch. Namiesto toho jednovaječné dvojčatá majú obidve homosexuálnu orientáciu iba v nanajvýš 20-tich percentách. [1] Dr. Francis Collins, bývalý riaditeľ Human Genome Project, to zhrnul najlepšie, keď napísal, že sexuálna orientácia „nie je viazaná na DNA a akékoľvek gény sa podieľajú na dedičnosti, predstavujú len predispozície, nie predurčenie.“ [2]
Americká psychologická asociácia uznáva, že „niektorí ľudia veria, že sexuálna orientácia je vrodená a pevná; avšak sexuálna orientácia sa vyvíja po celý život človeka.“ [3] Psychodynamická teória a teória sociálneho učenie homosexuality neboli nikdy vyvrátené. Existuje veľa dôkazov o tom, že rodičovské a sociálne vplyvy, vrátane traumy z detstva, môžu u niektorých ľudí prispieť k tomu, že ich priťahujú ľudia rovnakého pohlavia. [4], [5] Títo dospievajúci majú právo na liečbu svojej traumy, nezaslúžia si ďalšiu traumu spôsobenú falošnou sexuálnou identitou nariadenou zákonom.
Počas dospievania je homosexuálna príťažlivosť skôr premenlivá ako stála
Je známe, že pre obdobie dospievania je typická sexuálna nestálosť a nestabilná homosexuálna príťažlivosť. V roku 2007 vykonali Savin-Williams a Ream veľký longitudinálny výskum, ktorý dokumentoval veľké zmeny príťažlivosti medzi mladými vo veku 16 a 17 rokov. Vo výskume sa pýtali, či má pojem sexuálna orientácia nejaký význam pre adolescentov, ktorých priťahujú osoby rovnakého pohlavia. 75 percent dospievajúcich vo veku od 17 do 21 rokov, ktorí najskôr cítili príťažlivosť k rovnakému pohlaviu, zmenilo svoju náklonnosť a priťahovali ich iba ľudia opačného pohlavia. [6] Je to v ostrom kontraste s mierou stability u dospievajúcich, ktorí prežívali heterosexuálnu príťažlivosť. U týchto dospievajúcich pretrvala výlučne heterosexuálna príťažlivosť do dospelosti až v 98 percentách. [7] Ďalšia štúdia, ktorá pozorovala 13 840 mladých, poukazuje na významné zmeny homosexuálnej príťažlivosti počas dospievania. Z týchto, pôvodne „neistých“ svojou sexuálnou orientáciou, sa 66 percent stalo výhradne heterosexuálmi. [8]
Žiadne štúdie nepreskúmali percento úspešnosti SOCE medzi dospievajúcimi. Logicky však vyplýva, že ak dôjde k takej vysokej miere zmeny homosexuálnej orientácie bez akéhokoľvek zásahu, mnoho dospievajúcich, ktorí túžia po terapeutickej pomoci, by malo uspieť.
Homosexuálne a bisexuálne správanie so sebou prináša vážne zdravotné riziká
Existuje mnoho dôvodov prečo by mali adolescenti, najmä muži, ktorých trápi nechcená príťažlivosť k rovnakému pohlaviu, vyhľadať liečbu. Štatistiky Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb z rokov 2006 až 2009 uvádzajú, že u mladých mužov vo veku 13 až 24 rokov, ktorí mali sex s mužmi, sa vyskytoval vo všetkých vekových skupinách najväčší percentuálny nárast diagnostikovanej infekcie HIV. [9] Zo všetkých dospievajúcich mužov vo veku 13 až 24 rokov bolo približne 91 percent všetkých diagnostikovaných infekcií HIV spôsobených pohlavným stykom medzi mužmi.[10] Dôvodom je to, že análny pohlavný styk je 20-krát riskantnejší ako vaginálny pohlavný styk. [11]
Navyše v porovnaní s heterosexuálnou mládežou, neheterosexuálna mládež je vystavená zvýšenému riziku (o priemerne 76 percent v prípade bisexuálov; 63,8 percent v prípade homosexuálov) nákazy inými sexuálne prenosnými infekciami, užívania tabaku, alkoholu a iných drog, násilného správania, depresie a samovraždy. [12]
Škoda spôsobená odborne poskytovanou SOCE nie je vedecky dokázaná
Žiadna terapia nie je bez škôd. Čo sa týka všetkých foriem psychoterapie, v akýchkoľvek podmienkach, prekvapivo u vysokého percenta detí, 14 až 24 percent, sa stav počas psychoterapie zhorší. [13] Neexistuje ani jedna štúdia, ktorá by dokazovala, že SOCE spôsobuje väčšie alebo dokonca rovnaké škody ako tieto čísla, z ktorých vychádzame. [14] Shidlo a Schroeder sa v roku 2002 snažili svojim výskumom „dokázať“ všeobecné škody spôsobené SOCE. Ani samotní autori však nikdy nevydali takéto stanovisko. Namiesto toho potvrdili: „[Táto štúdia] neposkytuje informácie o výskyte a prevalencii poruchy, úspechu, poškodenia, pomoci alebo porušenia etiky v reparatívnej terapii [t.j. SOCE].“ [15] Avšak existuje rad prieskumov jednotlivcov, ktorí dokazujú pozitívne výsledky SOCE.[16], [17], [18], [19]
Záver
Tvrdenia, ktoré sú proti SOCE, nemajú vedecký základ. Preto Americká vysoká škola pediatrov a Národná asociácia pre výskum a terapiu homosexuality trvajú na tom, aby si dospievajúci mohli ponechať právo na výber SOCE s plným informovaným súhlasom, pod starostlivosťou odborníkov v tejto oblasti.